Zmena spoločenského systému po roku 1989 priniesla so sebou aj požiadavku na zmenu vlastníckych vzťahov k výrobným podnikom a k obchodom, za ktoré od roku 1948 niesol zodpovednosť štát. Vláda Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR) rozhodla, že časť majetku štátu sa do súkromných rúk prevedie kupónovou privatizáciou.
Na privatizáciu schválila na federálnej úrovni 52 podnikov. Najdôležitejšou legislatívnou formou pre privatizácie v bývalej ČSFR sa stal zákon z roku 1991 o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Jeho novela, schválená Národnou radou (NR) SR 17. februára 1994, odštartovala tzv. veľkú privatizáciu.
Registrácia občanov do prvej vlny kupónovej privatizácie začala 1. novembra 1991 a ukončila sa v marci 1992. Samotná kupónová privatizácia začala 14. mája 1992 a prebiehala do Vianoc 1992.
Základnou myšlienkou kupónovej privatizácie bola rýchla transformácia štátnych podnikov na akciové spoločnosti. Išlo o to, odovzdať ich akcie obyvateľstvu nie za peniaze, ale za tzv. investičné kupóny. Každý občan nad 18 rokov mal nárok na kupónovú knižku, v ktorej boli šeky na tisíc bodov. Za účasť v privatizačnom procese zaplatili ľudia symbolických tisíc korún. Najväčší úspech dosiahli investičné fondy, ktoré sľubovali vyplatiť desať-- a viacnásobky registračného poplatku.
Do prvej vlny kupónovej privatizácie sa v ČR zaregistrovalo 5.942.851 občanov, v SR to bolo 2.579.327 občanov. Na jedného držiteľa investičných kupónov pripadal v prvej vlne kupónovej privatizácie majetok v účtovnej cene približne 35.000 Kčs.
Z Fondu národného majetku (FNM) ČR bol do prvej vlny kupónovej privatizácie vyčlenený majetok v hodnote 206.424.419.000 Kčs a z FNM SR 90.111.742.000 Kčs. V ponuke boli akcie 1491 podnikov, z toho 5O4 slovenských.
Registrácia kupónových knižiek v SR pre druhú vlnu kupónovej privatizácie sa začala 5. septembra 1994 a trvala do 30. novembra 1994, pričom na jedného majiteľa investičných kupónov mala pripadnúť suma 20.000 až 30.000 slovenských korún.
Druhá vlna kupónovej privatizácie sa v SR začala 15. decembra 1994, neskôr vyústila do tzv. dlhopisovej metódy, pri ktorej na každú zaregistrovanú kupónovú knižku pripadla suma vo výške 10.000 slovenských korún plus úroky. Do druhej vlny kupónovej privatizácie sa v SR zaregistrovalo 3.428.419 záujemcov.
Ministerstvo financií Českej republiky (ČR) oznámilo koniec kupónovej privatizácie v Čechách 25. novembra 1994. Na Slovensku sa ukončila rozhodnutím poslancov NR SR 11. júla 1995.
Po parlamentných voľbách v júni 1992 došlo k výrazným zmenám nielen v tempe, ale aj v spôsobe privatizácie v SR. Kým v Česku v zásade pokračoval privatizačný proces v logike vývoja v ČSFR z rokov 1991 až 1992, na Slovensku došlo k jeho revízii a po rozdelení ČSFR na dva samostatné štáty ČR a SR k výrazne odlišnému vývoju. V septembri 1992 vláda SR schválila novú koncepciu privatizácie, ktorá sa do značnej miery odklonila od dovtedajšieho vývoja. Väčší dôraz bol kladený na štandardné metódy, kupónová privatizácia sa považovala len za marginálnu, zvýšili sa právomoci rezortných ministerstiev a odborov v procese privatizácie. To viedlo k výraznému spomaleniu celého procesu.
V SR existoval v roku 1991 privatizovateľný majetok v hodnote približne 385 miliárd korún. V malej privatizácii sa predal majetok asi za 14 miliárd korún, v prvej vlne kupónovej privatizácie za 90,1 miliárd korún a štandardnými metódami bol predaný majetok asi za 38 miliárd korún. K 1. januáru 1995 tak tvoril privatizovaný majetok v SR približne 142,1 miliardy Sk, čo bolo asi 36,9 percent privatizovateľného majetku.
V prvej vlne privatizácie (popri kupónovej metóde sa niektoré podniky predávali aj štandardnou metódou) sa v rokoch 1991 až 1993 previedol na Slovensku do súkromných rúk majetok 678 firiem v hodnote vyše 169 miliárd korún. Prvá vlna kupónovej privatizácie vyprodukovala na Slovensku 2,6 milióna akcionárov. Toľko účtov otvorilo Stredisko cenných papierov (SCP) SR začiatkom roku 1993.
Pre privatizáciu štátnych podnikov pomocou kupónov sa neskôr rozhodli aj iné štáty napríklad Čierna Hora, Rusko, Mongolsko, záujem o ňu prejavilo Rumunsko, ale aj Moldavsko a Gruzínsko. Celý model prebralo Bulharsko.