Všetky meny sveta čaká pád

Skúsme si však položiť otázku, ako dobre a kvalitne dokázala byť táto funkcia aj v skutku napĺňaná a obzrime sa spätne do minulosti. Porovnajme teda reálnu hodnotu mien z pred storočia voči súčasnosti.

Časová hodnota a ďalšie problémy

Iste, jeden dolár dnes je viac ako jeden dolár zajtra a menej ako jeden dolár včera, čo zobrazuje časovú hodnotu peňazí (ktorá bude existovať vždy, kým bude človek preferovať väčšiu spotrebu v budúcnosti pred menšou dnes- teda radšej si odoprieť jedno jablko dnes za to, že zajtra budem môcť zjesť dve).

No okrem tohto faktora nám tu vyskakujú ďalšie nezrovnalosti a dôvody, prečo hodnota a kúpna sila spomínaného dolára zo začiatku 20. storočia bola výrazne odlišná, silnejšia ako je tomu dnes a prečo, pokiaľ sa menový systém a banková legislatíva nezmení, tento trend bude pokračovať (s krátkymi korekciami) do budúcnosti.

Neexistencia povinnosti výmeny meny za fyzické aktívum

Prvým dôvodom, prečo si meny nebudú plniť funkciu uchovávateľa hodnôt, je zrušenie systému zlatého štandardu. Teda systému, v ktorom vláda alebo centrálna banka garantovala výmenu papierových peňazí za fyzické aktívum drahého kovu (ktorý nemožno len tak vyprodukovať mávnutím čarovného rotora tlačiarenského stroja). Teda v minulosti platilo, že každý jeden dolár bol krytý istým (fixným) objemom zlata.

Dnes si každá centrálna banka môže vytlačiť (a v čase krízy to aj robí) peňazí, koľko jej „hrdlo ráči." Za účelom podpory ekonomiky, vyhnutiu sa údajnej hrozby deflácie, či na podporu zamrznutého úverového trhu alebo vysatia toxických aktív na účtoch komerčných bánk (alebo to zdôvodní akokoľvek inak). Samozrejme, už nie doslovne, keďže väčšina peňazí má dematerializovanú podobu zápisov na účtoch.

Krytie peňazí nádejou

To však nemení podstatu problému. Čím sú kryté tieto peniaze? „Do jednotlivých ekonomík sveta sa nalievajú bilióny nepokrčených peňazí za nízke úroky, ktorých nominálne hodnoty sú kryté skôr nádejou ako objektívnou realitou," povedal výstižne slovenský ekonóm Robert Holcz. Teda nálev peňazí pokračuje rýchlejšie ako rast produktu.

Napríklad len v roku 2009 hoci došlo ku kontrakcii výstupu US ekonomiky, menové agregáty vykázali stále nárast. Reálne tak na menší objem produktu pripadalo nominálne viac peňazí, čím ich reálna hodnota zákonite musela poklesnúť. Dobrým indikátorom tejto skutočnosti bol nárast cien zlata vysoko nad 1000 dolárov.

Fiat Money

Dnešný menový systém je tak položený na základoch toho, čo sa v literatúre označuje ako „Fiat Money" teda  v podstate nekryté peniaze s núteným obehom zo zákona, ktoré majú hodnotu, ako vysvetľuje samotný FED len dovtedy, „kým ľudia budú akceptovať tieto nekryté peniaze ako prostriedok výmeny za tovary a služby, ktoré predávajú a kým budú odmenení nakúpeným tovarom a službami výmenou za tieto peniaze."

Viera v brzdu nadmerného tlačenia

Ľudia majú stále zo zotrvačnosti zvyk akceptovať tieto „vzduchové" peniaze, keďže v minulosti boli kryté zlatom a nie celkom si väčšina z nich uvedomuje, že tieto staré časy sa pominuli. Od zrušenia zlatého štandardu sú tak papierové peniaze kryté len vierou. Vierou v to, že nebude vytlačených až príliš veľa papierikov s potlačou bankoviek a portrétom mŕtvych prezidentov, či iných významných osobností.

Pretože neexistencia povinnosti výmeny peňazí za reálne fyzické aktívum znamená viac menej neobmedzený vrchný limit tlačenia peňazí.

Frakčný systém bankových rezerv a multiplikácia vkladov

Okrem tlačenia peňazí centrálnymi bankami však meny extrémne zraňuje aj existencia tvorby peňazí cez takzvanú multiplikáciu bankových vkladov a teda tvorbu depozitných peňazí. Toto je možné ak existuje, tzv. frakčný rezervný systém, kde si banky musia vytvárať rezervy len z časti vkladov a zvyšok môžu poskytovať na úvery.

Takto sa pôvodný vklad v ideálnom prípade multiplikuje, až kým sa predpísané rezervy bankového systému nerovnajú prvotne vloženému vkladu. Napríklad pri povinných rezervách 5% z vkladov (teda úspor) by mohol tak vzniknúť teoreticky 20-násobok nových peňazí pôvodného vkladu. Rakúska ekonomická škola toto označuje ako kreovanie peňazí z ničoho a manifest inflácie (von Mises), teda javu kde peniaze strácajú svoju kúpnu silu.

Inflácia sa žiaľ stala normalitou

A to sa za posledné desaťročia dostalo až tak ďaleko, že inflácia je dnes vnímaná ako niečo úplne prirodzené a normálne a dokonca sa tomuto prispôsobila menová politika centrálnych bánk, keď väčšina z nich má svoj cieľ v trvalom raste úrovne spotrebiteľských cien (napr. ECB má inflačný cieľ 2,0%). Pritom v minulých storočiach bola pre US (aj svetovú) ekonomiku typická skôr deflácia, ktorá sprevádzala ekonomický rast. Od roku 1785, keď bol dolár oficiálne uzákonený ako mena novovzniknutej únie štátov, vzniknutej z kolónii, ktoré sa oslobodili s pod nadvlády britskej koruny až do roku 1913 bol vo väčšej či menšej miere uchovávateľom hodnôt. 

Čo prišlo v tomto roku? Je to dátum, kedy vznikol na základe tajných rokovaní na Jekyll Islande Federálny rezervný systém. 10 rokov pred vznikom FEDu bola v US ekonomike priemerná ročná inflácia pod úrovňou 1%. Priemer 10 rokov po tejto udalosti však priniesol priemernú ročnú úroveň inflácie presahujúcu 6%. Niektorí ekonómovia tak tvrdia, že číslo 13 v letopočte 20. storočia prinieslo v skutku veľké nešťastie pre US ekonomiku a označujú to za začiatok pádu dolára a jeho postupnej a trvalej erózie, ktorá sa zo začiatku neprejavovala výrazne a až postupne nadobúdala stále zreteľnejšie obrysy.

Buď zmena alebo apokalypsa

Kto raz začne s tlačením nekrytých peňazí, nikdy s tým nebude chcieť skončiť a to až do úplného rozvratu menového systému a apokalypsy. Navyše s jedlom rastie chuť. Preto nemáme pochýb o tom, že dolár, ale aj iné hlavné meny sveta fungujúce na princípe Fiat Money budú z dlhodobého hľadiska voči reálnych aktívam a drahým kovom stále len strácať hodnotu a silu. A to na pravidelnej a konštantnej báze. (Meny môžu posilňovať len voči sebe navzájom a nie voči drahým kovom a ak áno tak len krátkodobo)

Známi investori ako Jim Rogers alebo Marc Faber to tvrdia už dlhšie. Faber sa dokonca vyjadril, že dolár padne na hodnotu nula (aj keď to bude ešte nejaký čas trvať) a inflácia v USA bude taká, že FED bude tlačiť bankovku s nominálom 1 mil. USD.

Nuž ak vychádzame, že Američania (a vôbec aj mnohé iné národy) sú nepoučiteľní (ako tvrdí Paul Krugman), v skutku by sa mohol opakovať scenár z Weimarskej nemeckej republiky. Najmä ak sa neuskutočnia žiadne zmeny v menovom systéme a systéme bankových rezerv a kreovania peňazí z ničoho bez existencie úspor. Ako povedal profesor Madridskej univerzity Jesus Huerta del Soto návrat k zlatému štandardu a 100% krytie vkladov rezervami by obnovilo vážnosť mien ako nástroja na uchovávanie hodnôt v prostredí, kde by bola deflácia prirodzená a prejavom prosperity ekonomiky. To však zatiaľ neohrozí....

Dôkaz pádu dolára

To, že hodnota dolára ako meny zostúpila za posledné storočie až do suterénu, svedčí o tom aj nasledujúca štatistika: Na to aby si Američan v 2010  mohol kúpiť to, čo v roku 1910 za 1 USD, dnes potrebuje na základe dát porovnania úrovne spotrebiteľských cien viac ako 23 dolárov. Alebo inak povedané,  US daňovému poplatníkovi stačilo menej ako 5 centov v roku 1910 na rovnaký nákup, za ktorý dnes musí dať 1 dolár. 

Dúfam, že tak nie je potrebný ďalší dôkaz o tom, že dolár je ako pacient vo veľmi kritickom stave a jeho ďalší pád je z dlhodobého hľadiska nevyhnutný.