Príčiny kríz sú vždy rovnaké. Ostatné je na nás

Ten výrok znel:

„Prelom hospodárskej krízy? Neverím v žiadne prelomy samy od seba. To, čomu sme zvykli hovoriť hospodárska kríza, je iba iné meno pre mravnú biedu. Mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok. V našej krajine je veľa ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky úpadok je možné sanovať peniazmi. Hrozím sa dôsledkov tohto omylu. V postavení v ktorom sa nachádzame, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme mravné stanoviska k ľuďom, k práci a verejnému majetku. Nepodporovať bankrotárov, nerobiť dlhy, nevyhadzovať hodnoty za nič, nevydierať pracujúcich, robiť to, čo nás pozdvihlo z povojnovej biedy, pracovať, šetriť a urobiť prácu a šetrenie výnosnejšie, žiadúcejšie a čestnejšie než leňošenie a mrhanie. Máte pravdu, je treba prekonať krízu dôvery, technickými zásahmi, finančnými a úverovými ju však prekonať nejde, dôvera je vec osobná a dôveru je možné obnoviť len mravným hľadiskom a osobným príkladom."

Citáciu uvedeného výroku uvádzam z dôvodu, že napriek skutočnosti, že odznel v dobe spred 72 rokmi, príde mi až zarážajúco aktuálny na dobu, v ktorej žijeme dnes. Domnievam sa, že príčiny hospodárskych kríz sú vo svojej podstate vždy tie isté bez ohľadu na časovú a územnú pôsobnosť. Otázku, ktorú si kladiem je, či sa história opakuje nielen v príčinách vzniku kríz ale aj v ich dôsledkoch? Dúfam že nie, v opačnom prípade by nás nečakala príliš ružová budúcnosť.

Bohužiaľ, opatrenia tak domácich ako aj svetových vládnych predstaviteľov ma prílišným optimizmom nenapĺňajú, ich kroky sa totiž až príliš zhodujú s tým, čo pranieroval okrem iných aj Tomáš Baťa. Pravdou ale je, že za vznik krízy nenesú zodpovednosť len vládcovia a mocní tohto sveta. Kríza je totiž len logické vyústenie správania sa nás všetkých. Nášho postoja k životu, k práci a predovšetkým ku skutočným hodnotám, ktoré nás obklopujú. Očakávať, že politici vyriešia krízu tým, že budú napríklad tzv. stimulovať ekonomiku, čo v praxi neznamená nič iné len to, že budú míňať z verejných zdrojov viac než majú k dispozícií, alebo tým, že budú tlačiť nové bankovky, je naivná predstava. Je to obdobné, ako by sme drogovo závislého chceli liečiť novými dávkami drogy. Neverím, že míňanie verejných zdrojov je účinným liekom na dôsledky spôsobené nadmerným míňaním súkromného sektora. Takáto diagnóza problémy nelieči, len ich odkladá a kumuluje. To, či dovolíme, aby sa historicky opakovali dôsledky hospodárskych kríz, je predovšetkým na nás všetkých. Pretože sme to práve my bežní občania, ktorí každodenným prístupom ku skutočným hodnotám okolo nás tieto hodnoty zveľaďujeme alebo devalvujeme. Zároveň sme to práve my občania, ktorí či už verejnou podporou vo voľbách alebo tichou toleranciou umožňujeme politikom správať sa nezodpovedne. Náš osobný postoj je naša šanca, no zároveň aj náš záväzok. Záleží na každom z nás, ako svojím síce drobným, ale nevyhnutným dielom prispejeme k budúcemu vývoju.