Kolaps únie sa stáva reálnym (komentár dňa)

V Európskom parlamente mal prejav jeho predseda, Martin Schulz. Už jeho úvod bol veľmi zaujímavý:

„Po prvýkrát v histórii Európskej únie sa stáva kolaps EÚ realistickým scenárom. Blízka kooperácia medzi Európskou komisiou a parlamentom je preto dôležitý signál, že obraňujeme úniu. Je to potrebné hlavne v čase, kedy xenofóbia rastie v množstve členských štátov, budúcnosť eura je otázna a otvorené hranice Európy v Schenghenskej zóne sú ohrozené. V posledných mesiacoch sme videli znepokojujúce trendy smerom k renacionalizácii a „summitizácii“: lídri štátov a vlád si nárokujú rozhodovať stále viac a viac záležitostí za zatvorenými dverami a teda v rozpore s metodikou únie. V poslednej kríze vidíme dokonca vytvorenie bezparlamentných zón. Tým myslím fiškálny kompakt, ktorý je krokom k vytvoreniu fiškálnej únie mimo kontroly parlamentov, čím sa obchádza Komisia.“

Počuť takéto tvrdé vyjadrenia od vysokopostaveného politika by bolo ešte pred pár rokmi nepredstaviteľné. Kríza však má svoju jasnú líniu. Začala sa na finančných trhoch, odkiaľ sa presunula do reálnej ekonomiky. Dlhotrvajúca kríza vyvolala politickú nerovnováhu a môže spôsobiť aj sociálne nepokoje oveľa väčšieho rozsahu. Prečo?

Eurozóna sa ocitla v drvivom objatí expanzívnej fiškálnej kontrakcie. S tým, ako klesá HDP, klesá aj výber daní. Štáty nemajú peniaze na zabezpečenie svojich funkcií a ich deficity sa zvyšujú. Dosiahnutie znižovania dlhu pri kontrakcii ekonomiky je veľmi problematické. Ak by jednotlivé krajiny nemali euro, vyrovnanie nerovnováh by sa zabezpečilo už dávno cez rast úrokov a cez pokles meny. Práve preto sa toľko hovorí o rozpade eurozóny. Nie je totiž dobre fungujúcou menovou úniou a veľká časť problémov sa právom presúva na ňu. Vystúpenie z eurozóny zatiaľ z politikov navrhovala len neúspešná kandidátka na post francúzskej prezidentky Marine Le Pen, no dá sa očakávať, že spoločná mena sa dostane ešte pod silnejší tlak politikov.

Dovtedy však dostane určite prednosť tendencia nacionalizmu. Za krízu totiž vždy niekto môže a vinník za hranicami sa hľadá oveľa ľahšie než doma. Žiaľ, hádzanie viny na iného patrí k najstarším hriechom ľudí. Adam hodil vinu Evu, Eva na hada. Francúzska kandidátka ako aj extrémisti vo Fínsku, Rakúsku, Holandsku, Maďarsku alebo vo Švajčiarsku majú stále vyššiu voličskú základňu. Ich spoločným menovateľom je okrem preferencií k rasizmu, antisemitizmu a anti-islamizmu aj odpor voči Európskej únii a Bruselskému diktátu.

Kontrola rozpočtov a diktovanie limitov pre deficity sa nepáči väčšine krajín. Najdôležitejší je ale aktuálne vývoj vo Francúzsku, kde sa uskutoční v druhom kole súboj medzi Hollandem a Sarkozym. Sarkozy ako verný spojenec Merkelovaj doteraz presadzoval záujmy Berlína, no už aj on musí rozmýšľať takticky. Hollande má totiž nad ním miernu prevahu a získal si ju odhodlaním bojovať voči fiškálnemu kompaktu. Sarkozy preto urobil nutný krok a sľúbil voličom referendum o fiškálnom kompakte. Postavil sa proti Merkelovej, ktorá povedala, že dohoda o fiškálnom pakte je „nezmeniteľná“. Kým pôvodne bolo Grécko s ostatnými dlhovými hriešnikmi osamotené, teraz asi ostane osamote Nemecko. Podľa viacerých správ totiž Európska komisia uvažuje o spôsobe, akým pozmeniť tieto dohody a vytvoriť krajinám väčší priestor na dýchanie. V skratke, ak by krajina plnila rôzne iné podmienky, mohla by si dovoliť vyšší deficit.

Z eurozóny, ktorá mala byť základom pre neskoršiu politickú úniu, sa tak stáva únia nejednoty, hájenia si vlastných záujmov a veľkých nerovnováh. Stotožnenie s inštitúciami EÚ u väčšiny obyvateľov neprebehlo a tiež občania jednej krajiny nevnímajú občanov inej krajiny ako svojich spoluobčanov. Ak sa ale má vyriešiť podstata problému, ktorá spôsobila následnú politickú krízu, musí sa vyriešiť menová kríza, ktorú eurozóna má. A tá sa dá vyriešiť len fiškálnou úniou. Ani jedna menová únia totiž v histórii nevydržala bez spoločnej rozpočtovej politiky. Je totiž len otázkou času, kedy sa ekonomické problémy prehĺbia. Všetky doterajšie riešenia totiž boli len kupovaním si času pred vážnym rozhodnutím. Rast nacionalizmu ale môže prijatie tohto rozhodnutia rapídne urýchliť.