Eurozóna sa musí už len rozpadnúť (komentár dňa)

Sú mnohí ľudia, ktorí euro považujú za veľké pozitívum, napríklad z dôvodu podpory kontinentálneho obchodu. A potom sú mnohí, ktorí hovoria, že Európa bez eura by na tom bola omnoho lepšie. Bez snahy sa postaviť na jednu alebo druhú stranu, poďme sa pozrieť na to, ako to s jednotnou menou a spoločnou Európou vyzerá.

Nech sa pozrieme na voľby v takmer akejkoľvek európskej krajine, zistíme, že politické strany stredu prepadávajú. Ľudia pod tlakom neustále sa zhoršujúceho ekonomického prostredia začínajú voliť nielen ľavicové strany, ale najmä krajné strany, a je jedno, či je to Strana Pirátov v Nemecku, Hnutie Piatich hviezd v Taliansku, Praví Fíni vo Fínsku alebo Národný front vo Francúzsku. Ukazuje to, že prichádza ďalšia fáza krízy – kríza politická.

Politická elita pod tlakom domácich ekonomických problémov stráca legitimitu. A čo je pre Európsku úniu horšie, legitimitu stráca ešte rýchlejšie samotná Európska únia. Rast nacionalizmu tak ide ruka v ruke s tým, ako sa zväčšujú ekonomické nerovnováhy na Starom kontinente. A to aj napriek tuctom summitov, keď každý z nich skončil fiaskom. Gréci tak aj naďalej žijú na úkor deficitu obchodnej bilancie platenej Nemeckom. A nie sú sami.

Nepatrná snaha sa vôbec priblížiť k dlhodobo udržateľným úrovniam spôsobuje veľké sociálne napätie. Na to, aby sa stalo konkurencieschopné, Grécko by malo znížiť svoje reálne mzdy o desiatky percent. Napriek tomu však už malé škrty výdavkov spôsobujú protesty na uliciach. Ľudia si zvykli žiť mimo reality a nechcú spraviť krok späť. Takýmto tempom by trvalo roky, kým následky eurovej bubliny v podobe iluzórnej prosperity pominú. No čas tlačí.

Pre Európu preto neexistuje rýchle riešenie v inej podobe ako okamžitej fiškálnej únie. Tá by však priniesla vzdanie sa suverenity všetkých štátov, najmä však Nemecka, s čím s najväčšou pravdepodobnosťou nebude domáca politická elita súhlasiť. Európa tak postupne vyčerpáva všetky svoje riešenia. Ostáva iba dlhodobá stagnácia v zmysle života na infúziách ECB. Zhoršujúcu sa víziu však nemienia akceptovať európski voliči, nech je cena akákoľvek.

Zdá sa, že existuje iba jeden jediný reálny spôsob, ako nerovnováhy v rámci eurozóny vyrovnať – odstrániť kazajku eura. Rigidita eura priniesla neschopnosť spontánneho vyrovnávania sa ekonomických rozdielov. Pri existencii eura sa môžu vyrovnávať rozdiely iba politicky, čo narazilo na vlnu odporu a s víťazstvom Hollandea táto možnosť reálne prestala existovať. Prevaha socializmu na európskej politickej scéne znamená, že nerovnováhy sa nebudú riešiť, iba sa zväčšovať. Avšak nebude trvať dlho a socializmus tiež narazí na stenu, tentokrát nacionalizmu a jeho hegemónia skončí.

Potom už nebude iné riešenie, ako nechať eurozónu rozpadnúť sa. Zdá sa, že jediná voľba, pred ktorou stojíme, je, či ju nechať rozpadnúť sa spontánne alebo riadene. Vysoké náklady prestávajú byť podstatné, a schopnosť politikov udržať status quo sa začína výrazne znižovať. Preto či chceme alebo nie, je čas sa pripraviť na plán B. Tak ako zlyhala politická utópia socializmu, zlyháva aj politická utópia jednotnej európskej meny. Otázkou je, či aj kolaps eurozóny bude rovnako pokojný.

Čím skôr eurooptimisti pochopia, že cesta k jednotnej Európe nevedie cez politický projekt eura, ale cez prirodzenú kooperáciu jednotlivcov, tým rýchlejšie sa z problémov dostaneme. Spoločná Európa musí byť založená na slobodnej kooperácií a obchodnej výmene, nie na diktáte Bruselu či Frankfurtu. A z tejto cesty sme sa posledné roky výrazne vychýlili. Ak sa na ňu rýchlo nenavrátime, sociálne následky môžu byť vskutku obrovské.