Dňa 1. januára 2003 uplynie 10 rokov od okamihu štátneho osamostatnenia Slovenska. Rozdelením československej federácie sa v strednej a vo východnej Európe zavŕšil proces zániku viacnárodných federatívnych štátov. K rozdeleniu spoločného československého štátu sa začalo schyľovať už v lete 1992, po oznámení výsledkov parlamentných volieb v ČR a na Slovensku. Na rozdiel od Juhoslávie a Sovietskeho zväzu sa Československo rozdelilo pomerne bezkonfliktne - bez násilia a vojenských akcií. Išlo o "zamatový" rozchod. Ten však sprevádzalo niekoľko paradoxov. Prvý spočíval v tom, že prvotným impulzom na rozdelenie spoločného štátu bola snaha o separáciu jeho slabšej a relatívne menej vyvinutej časti. Druhým paradoxom bola skutočnosť, že ani na Slovensku, ani v Českej republike zástancovia rozdelenia federácie netvorili väčšinu obyvateľstva a samotné rozdelenie bolo výsledkom hry politických elít. Tretí paradox sa prejavil o pár rokov neskôr, keď sa ukázalo, že politici, ktorí si pripisovali najväčšie zásluhy na založení samostatného slovenského štátu, najviac prispeli k jeho oslabeniu.
Práve sily, ktoré v roku 1992 iniciovali rozdelenie spoločného štátu, spôsobili v prvých piatich rokoch samostatnej existencie SR svojou politikou problémy, ktoré znemožnili krajine udržať krok v integračnom procese spolu so susedmi. Naopak, politické sily, ktoré upozorňovali na riziká, s ktorými bolo spojené rozdelenie Československa v réžii Václava Klausa a Vladimíra Mečiara a vznik samostatného štátu v roku 1992 nepodporili, neskôr najväčšmi prispeli k tomu, že tento štát sa udržal na demokratickej trajektórii a presvedčil medzinárodné spoločenstvo o svojej životaschopnosti.
Slovenská republika prešla od roku 1993 vývojom, príznačným pre novovzniknutý samostatný štát. Na základe ústavy, prijatej v septembri 1992, tesne pred rozdelením spoločného štátu, bol vytvorený systém inštitúcií zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Vyvinul sa autentický systém politických strán. Štruktúra, charakter a základné parametre politického systému Slovenskej republiky v okamihu jej štátneho osamostatnenia vychádzali z modelu spoločenskej transformácie, uplatňovaného v stredoeurópskych krajinách (najmä v krajinách vyšehradského zoskupenia). Praktickým výsledkom realizácie spomínaného modelu malo byť vytvorenie podmienok na začlenenie krajiny do integračných zoskupení rozvinutých západných štátov. V politickej oblasti išlo predovšetkým o etablovanie pluralitnej demokracie parlamentného typu s efektívnym rozdelením moci, trvalou reprodukciou podmienok pre udržateľnosť demokratického zriadenia, súťaživým volebným systémom, účinnou ochranou ľudských a menšinových práv, posilnením základov právneho štátu a vytváraním priaznivých podmienok pre občiansku participáciu.
Zápas o demokraciu v rokoch 1993 - 1998
Hoci v roku 2002, po uzavretí procesu prístupových rokovaní s Európskou úniou a získaní pozvania na vstup do NATO, Slovenská republika dosiahla stav politického systému, zlučiteľný s parametrami inštitucionálnych systémov členských krajín obidvoch zoskupení, vývoj, ktorý tomu predchádzal v rokoch 1993 - 1998, nebol v súlade s trendom všeobecnej demokratizácie a liberalizácie. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky došlo v jej vývoji k "zalomeniu" dovtedajších reformných trendov. V oblasti politického systému sa to prejavilo tým, že základným problémom sa stal zápas o charakter politického režimu. Tento zápas zahŕňal ostrý konflikt najvyšších ústavných činiteľov, konfrontáciu medzi stranami vládnej koalície a opozície, prípravu, prijatie a presadenie v praxi legislatívnych opatrení, vytvárajúcich komfortné prostredie na koncentráciu politickej moci v rukách dominantných politických síl, formovanie systému ekonomického a politického klientelizmu a vytváranie spoločenských podmienok na jeho reprodukciu, spochybňovanie princípov ústavnosti, polarizáciu spoločnosti, posilnenie rozporov medzi štátnymi orgánmi a inštitútmi občianskej spoločnosti, napätie vo vzťahoch medzi štátnou mocou a národnostnými menšinami, zneužívanie orgánov štátnej moci na stranícke záujmy a ciele.
Vzhľadom na charakter zmien, ktoré sa vládnuce zoskupenie na čele s predsedom HZDS Vladimírom Mečiarom v období rokov 1994 - 1998 usilovalo presadzovať, nešlo o klasický zápas medzi vládou a opozíciou, vedený podľa všeobecne akceptovaných pravidiel, ale o zápas, týkajúci sa samotných týchto pravidiel. Išlo vlastne o to, podľa akých pravidiel politická súťaž bude prebiehať.
Komplikujúcim faktorom vývoja politického systému SR v 90. rokoch bola aj znížená miera identifikácie občanov s vlastným štátom. Podľa reprezentatívnych sociologických prieskumov väčšina obyvateľov Slovenska v roku 1992 nepodporovala rozdelenie Československa a nestotožnila sa so vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Nedostatočná identifikácia občanov s vlastným štátom súvisela tak so spôsobom konštituovania štátnosti (rozdelenie československej federácie bez referenda, v ktorom by občania mali možnosť vysloviť sa k forme štátoprávneho usporiadania), ako aj s obavami značnej časti obyvateľstva, že politické sily, ktoré získali po voľbách 1992 dominantné postavenie v štáte, nedokážu zabezpečiť vývoj smerom k prehlbovaniu demokratickej podstaty jestvujúceho politického režimu, ale, naopak, tento vývoj skomplikujú. Vývoj v rokoch 1993 - 1998 potvrdil opodstatnenosť týchto obáv.
Zásadná zmena v roku 1998
Budovanie inštitucionálnych základov nového štátu tak bolo počas niekoľkých rokov spojené s úsilím demokratických síl o zachovanie úrovne liberalizácie a demokratizácie z obdobia 1990 - 1992 a o prekonanie demokratických deficitov, ktoré znemožnili naplnenie integračných ambícií krajiny, keď SR nebola zaradená do prvej vlny rozširovania NATO a nebola pozvaná na rokovania o vstupe do EÚ. Toto úsilie vyústilo do mocenskej zmeny v dôsledku parlamentných volieb 1998. Na výsledkoch týchto volieb sa odrazili zmeny, ktoré slovenská spoločnosť zaznamenala vo svojom vývoji po kolapse komunistického režimu v novembri 1989. Išlo o vysokú mieru politickej mobilizácie prodemokraticky zmýšľajúcich občanov, o uplatnenie dostatočne účinných koaličných stratégií demokratických politických síl, o vytvorenie širokých demokratických aliancií s cieľom zabrániť etablovaniu autoritárskeho režimu, o aktivizáciu aktérov občianskej spoločnosti efektívne kombinujúcej spontánnu a organizovanú činnosť, o schopnosť využitia odborného potenciálu, naakumulovaného v mimovládnom sektore, na celkové posilnenie sociálneho kapitálu krajiny.
Výsledky volieb 1998 spôsobili radikálnu zmenu v pomere síl medzi hlavnými politickými aktérmi. Vznikla vláda "veľkej" pravo-ľavej koalície so zastúpením národnostných menšín. Jej činnosť mala veľký význam z hľadiska celkovej demokratickej konsolidácie krajiny. V rokoch 1998 - 2002 parlament prijal legislatívne úpravy, zamerané na odstránenie niektorých následkov vládnutia predchádzajúcej vlády, stabilizáciu politického systému a posilnenie jeho demokratických prvkov. Vytvorili sa oveľa spoľahlivejšie inštitucionálne zábrany proti prípadným recidívam autoritatizmu. Novelizovala sa ústava, ktorá už neumožní autoritárskym silám konať tak, ako to umožňovala jej pôvodná verzia - balansovať "na hrane" a využívať značné ústavné medzery, ktoré dovtedy existovali. Novelizovaná ústava prehĺbila demokratický charakter štátu a zmodernizovala úpravu väzieb medzi jednotlivými mocenskými inštitúciami. Slovenský systém bŕzd a protiváh sa priblížil k systémom, existujúcim vo vyspelých demokraciách. Boli zriadené nové inštitúty (ombudsman pre ľudské práva, Súdna rada), posilnilo sa postavenie Ústavného súdu, vznikla druhá úroveň samosprávy (regionálne parlamenty - zastupiteľstvá vyšších územných celkov).
Zložitosti vládnutia širokej koalície
Ako kandidátska krajina začala Slovenská republika rokovací proces s Európskou úniou o dva roky neskôr ako jej susedia, uzatvorila ho však v rovnakom čase ako ostatné kandidátske krajiny tzv. prvej vlny, pritom tesne pred summitom EÚ v Kodani v decembri 2002 patrila ku skupine kandidátskych štátov s najväčším počtom uzatvorených prístupových kapitol. Volebné obdobie 1998 - 2002 bolo obdobím celkovej konsolidácie demokratického režimu. Boli to však roky vládnutia širokej koalície strán, ktoré mali rôzny ideový profil a rozdielne programové priority. Odlišné predstavy koaličných partnerov o riešení závažných spoločenských problémov často znižovali efektivitu činnosti vládneho kabinetu. Spoluprácu pravicovo-centristických a ľavicových strán komplikovali tlaky rôznych ekonomických skupín, ktoré sa usilovali o "lobing" prostredníctvom svojich väzieb na zástupcov jednotlivých strán. Zložité boli aj osobné vzťahy medzi lídrami koaličných strán. Vládna koalícia prešla v rokoch 2000 - 2001 cez niekoľko vnútorných kríz, ktoré obsahovali riziko jej rozpadu. Napriek všetkým spomínaným problémom prvá vláda Mikuláša Dzurindu prežila celé funkčné obdobie. Dôležité bolo najmä to, že v poslednom roku volebného obdobia sa zachovala stabilita vládnej koalície na úrovni, ktorá umožnila pokračovanie demokratizačného, reformného a prointegračného kurzu. Systém ústavných inštitúcií, založený na deľbe moci, pôsobil bezporuchovo, vzťahy medzi jednotlivými inštitúciami mali kooperatívny charakter, v dôsledku uskutočnenia príslušných legislatívnych krokov dochádzalo k upevneniu základov právneho štátu a zlepšeniu podmienok na výkon ľudských práv.
V rokoch 1998 - 2002 došlo k významným zmenám v konfigurácii systému politických strán. V prostredí pravicovo-centristických síl došlo k preskupovaniu, v dôsledku ktorého vznikla nová stredne veľká strana (SDKÚ). Túto stranu vytvorili začiatkom roku 2000 dve frakcie pôvodnej SDK (kresťanskodemokratická a liberálna). V roku 2001 bola založená nová liberálna strana ANO. Zmeny sa udiali aj v ľavicovej časti politického spektra (vznikla tu nová strana Smer), vo viacerých stranách (aj vládnych aj opozičných) sa odohrali vnútorné štiepiace procesy.
Parlamentné voľby 2002
Vo voľbách 2002 sa do parlamentu dostalo sedem strán - HZDS, SDKÚ, Smer, SMK, KDH, ANO a KSS. Štyri strany - SDKÚ, SMK, KDH a ANO - ihneď po oznámení volebných výsledkov dospeli k dohode o koaličnej spolupráci. Výsledky volieb vytvorili priaznivé podmienky na posilnenie celkového proreformného demokratizačného kurzu v krajine. Nová vládna koalícia je zoskupením programovo blízkych stredo-pravých politických formácií, tri z nich - SDKÚ, SMK a KDH - majú skúsenosti zo spolupráce v predchádzajúcom volebnom období. Zatiaľ čo pozície demokratických politických síl pravicovo-centristickej orientácie po parlamentných voľbách sa ešte väčšmi skonsolidovali, pozície nacionálno-autoritárskych a extrémnych nacionalistických síl v dôsledku silných vnútorných konfliktov, následnej fragmentácie a neúspechu v parlamentných voľbách, značne zoslabli. Ani jedna z dvoch extrémne nacionalistických strán sa nedostala do parlamentu. Podstatne sa však zhoršili pozície umiernených ľavicových síl, ktoré stratili zastúpenie v zákonodarnom zbore. Na druhej strane sa posilnila pozícia ortodoxnej KSS, politicky nadväzujúcej na komunistický režim, odstránený v roku 1989. Prvýkrát v dejinách samostatnej SR sa táto strana dostala do parlamentu.
Celkovo však výsledky volieb do NR SR potvrdili dostatočnú spoločenskú podporu pre pokračovanie transformačných procesov. Štyri reformné strany (SDKÚ, KDH, SMK, ANO) získali v roku 2002 viac hlasov voličov, ako podobne orientované strany (SDK, SMK) v roku 1998. Výzvy, ktoré dnes stoja pred novou vládnou koalíciou, sú však v niektorých oblastiach omnoho náročnejšie, ako tie, s ktorými bola konfrontovaná prvá vláda M. Dzurindu pred štyrmi rokmi. Vtedy verejnosť očakávala rýchle zmeny k lepšiemu, a pokiaľ ide o celkové smerovanie krajiny (najmä konsolidáciu demokratického režimu), vláde sa podarilo tieto očakávania splniť. V sociálno-ekonomickej oblasti však úspechy prvej Dzurindovej vlády boli o poznanie skromnejšie, najmä pre už spomínané programové rozdiely medzi koaličnými stranami. Dnes verejnosť už nečaká iba na neurčité "zlepšenie", ale na uskutočnenie reforiem v konkrétnych oblastiach - v zdravotníctve, sociálnej politike, dôchodkovom systéme, školstve, súdnictve.