Vždy v pondelok vám ponúkame rozhovory s kľúčovými postavami spoločenského života na Slovensku aj v zahraničí. Dnes najvyšší predstaviteľ dočasného aj trvalého eurovalu Európskej únie Klaus Regling o tom, že peniaze sa z eurovalov nestratili, či o bankovej únii.
Na čele EFSF aj ESM ste už viac ako štyri roky. Vybudovali ste inštitúciu, ktorá pomohla utíšiť krízu. Čo vás počas tohto obdobia najviac prekvapilo?
Tie štyri roky ubehli nesmierne rýchlo. Stalo sa veľa vecí. Samozrejme, bolo tu veľa, veľa prekvapení.
Skúste si spomenúť na najväčšie.
Keď ma poverili vybudovaním EFSF a ESM, nečakal som, že budeme musieť podporiť tak veľa krajín. Kríza narástla do väčších rozmerov, ako som očakával. Na začiatku sme si mysleli, že vytvoríme dočasný euroval EFSF, ale nebude potrebné ho aj aktivovať. Keď som ho spustil, nebolo tam nič – žiadna kancelária, žiadne telefónne číslo či e-mailová adresa. Po niekoľkých týždňoch som najal pár ľudí, ktorí so mnou spolupracovali. Mali sme kanceláriu a začali budovať inštitúciu. Avšak keď sme vydali prvé dlhopisy v januári 2011 pre poskytnutie pôžičky Írsku, bolo nás len osem v EFSF. Časom bolo nevyhnutné, aby sme výrazne rástli. Doteraz eurovaly poskytli pôžičky piatim krajinám v celkovej výške 231 miliárd eur. Je to trojnásobok toho, čo v rovnakom čase celosvetovo poskytol Medzinárodný menový fond.
Celý rozhovor s Klausom Reglingom si môžete prečítať tu
Zo strany politiky neprišlo žiadne prekvapenie?
Bol som prekvapený, že priepasť medzi názormi krajín zo severu a z juhu Európy rástla tak rýchlo. Myslím si, že sa to už zlepšuje. Od niektorých krajín na periférii sa žiadalo, aby prijali veľmi bolestivé nápravy. V mene pomoci im boli poskytnuté veľké objemy peňazí cez pôžičky z eurovalov. Sever sa obával, že na tom budú tratiť daňoví poplatníci. Keď sa však na situáciu pozriete zblízka, boli tu veľké nedorozumenia na oboch stranách. V skutočnosti krajiny v programe ťažili zo silnej solidarity vďaka našim veľmi nízkym úrokom a veľmi dlhej dobe splatnosti úverov. V prípade Grécka sa tak ušetrilo 8,6 miliardy eur iba v roku 2013, čo predstavuje 4,6 percenta HDP krajiny. Ale realitou je aj to, že žiadne peniaze daňových poplatníkov sa nestratili. Peniaze sme totiž získavali z trhov. Takže obe strany to vnímali veľmi skreslene.
Ani Slovensku sa nepáčila predstava, že má podporovať bohatšie Grécko. Koncept solidarity, kde ako chudobnejšia krajina máme podporovať bohatšiu, nám pripadal divný. Aký pocit ste mali z postoja našej krajiny?
Nebol to iba prípad Slovenska. Bolo tu niekoľko krajín, ktorých HDP na obyvateľa bol nižší ako v Írsku či Španielsku. Aj tie krajiny mali námietky, čo bolo pochopiteľné. Ale myslím si, že nakoniec je jasné, že to, čo robíme, je v záujme celej eurozóny vrátane Slovenska. Napokon, poskytujeme poistku pre každého člena, že ESM tu bude k dispozícii, keď sa krajina ocitne v kríze a nebude schopná financovať sa na trhoch. Je to fakt, že krajina sa môže dostať do ťažkostí. Všetci si prajeme, aby sa to nestalo. Ale história nám ukazuje, že krízy z čas na čas prichádzajú.
Keď sme pri Slovensku, v ESM máme svojich predstaviteľov. Ako sa vám s nimi spolupracuje?
Štátny tajomník Vazil Hudák je v Rade riaditeľov a váš minister financií Peter Kažimír je členom Rady guvernérov. Naše vzťahy sú vynikajúce, pracujeme v atmosfére vzájomnej dôvery a osobne si cením skúsenosti Petra Kažimíra. Mal som s ním práve dlhú a veľmi inšpiratívnu diskusiu. Slovensko je veľmi rešpektovaným členom eurozóny a prispieva k dôveryhodnosti ESM a EFSF.
Mnohí odborníci však považujú Slovensko za problematické, prinajmenšom v tom, ako znižuje rozpočtový deficit – nesystematicky a spôsobom, ktorý nie je dlhodobo udržateľný.
Pozrime sa na veci v širších súvislostiach. Z hľadiska rastu a reforiem má Slovensko lepšie výsledky ako mnohé iné krajiny eurozóny. Má tiež očividnú snahu výrazne zlepšiť v budúcom roku štrukturálnu bilanciu. Vo všeobecnosti by som rád pripomenul, že máme pre každú krajinu Európskej únie vrátane Nemecka takzvané špecifické odporúčania pre krajinu. Nielen pre krajiny, ktoré majú problémy. A vidíme tu implementačnú priepasť. Väčšie ekonomiky eurozóny, ktoré nie sú v programe, a teda nemusia plniť žiadne podmienky v prípade hospodárskej politiky, v reformnom úsilí zaostávajú.