Jeho úlohou bolo priviesť USA v 80. rokoch znova na výslnie. Radil prezidentovi Reaganovi najmä znížiť dane. Vysvetľoval mu, že nemôže ľudí zdaňovať, ak chce prosperujúcu krajinu. Dáva im tak zlé signály.
Ste považovaný za konzervatívneho, ba až libertariánskeho ekonóma. Súhlasíte s týmto označením?
Nie, nie som konzervatívec ani libertarián, som ekonóm. A ekonómia je predovšetkým o stimuloch a motívoch. Ak niečo urobíte atraktívnejším, ľudia toho budú robiť viac. Ak je niečo menej žiadané, bude sa toho vyrábať menej.
Môžete uviesť príklad?
Štát zdaňuje cigarety. Prečo to robí? Lebo chce povzbudiť ľudí, aby prestali fajčiť. Pokutujme vodičov za rýchlosť na cestách, pretože ich chceme prinútiť, aby nejazdili tak rýchlo. A teraz sa pýtam: Prečo zdaňujem ľudí, ktorí zarábajú? Prečo zdaňujeme ľudí za to, že zamestnávajú ľudí? A prečo zdaňujeme firmy za to, že robia skvelé výrobky s nízkymi nákladmi a zarábajú na tom? Nechceme predsa, aby nezarábali, aby nezamestnávali iných ľudí a aby vyrábali zlé výrobky. Tým chcem povedať, že následky týchto daní budú rovnaké ako zdaňovanie cigariet a pokutovanie za rýchlosť. Preto by mali byť politici realistickí a porozumieť následkom svojich konaní. Potom sú prekvapení, že niečo nefunguje tak, ako si predstavovali. Preto nie som libertarián ako Milton Friedman či iní, len tvrdím, že politici robia veci, ktoré majú dosahy, o ktorých neuvažovali. Ak budete zdaňovať ľudí, ktorí pracujú, a platiť tým, ktorí nepracujú, tak nemôžete byť prekvapení, že sa nám zrazu rozmnožia ľudia, ktorí nepracujú. Ak zdaníte bohatých ľudí a dáte ich peniaze chudobným, tak chudobných neubudne, ale bohatých áno. Ak zvýšite dane firmám, jednoducho sa presunú tam, kde sú dane nižšie. A to je reálna ekonómia, nie ideológia. Preto nie som rád, keď ma nálepkujú ako republikána či demokrata a podobne.
Vaša práca je aj radiť vládam, ako zlepšiť ekonomiku. Radili ste aj Ronaldovi Reaganovi či Billovi Clintonovi.
Áno, to robím. Pozrite sa na Slovensko. Možno by ste radi mali platy ako v Nemecku, ktoré sú dva- až trikrát vyššie ako tie vaše. Moja práca je teda radiť vládam či prezidentom, ako svet ekonómie funguje a ako môžu dosiahnuť to, čo chcú.
Keď ste radili Reaganovi, ako oživiť poškodenú ekonomiku zo 70. rokov minulého storočia, čo prvé ste mu odporúčali?
Mojou úlohou bolo priviesť krajinu znova k prosperite. Radil som mu najmä znížiť dane. Vysvetľoval som mu, že nemôžeme ľudí zdaňovať, ak chceme prosperitu. Je to také jednoduché. Preto sme znížili dane zo 70 percent na 29 percent. Tiež sme znížili počet daní zo 14 na dve. Firemnú daň sme znížili zo 46 na 34 percent a vytvorili tak prosperitu. Vzniklo 21 miliónov pracovných miest, ak má Slovensko päť miliónov ľudí, tak sme vytvorili prácu pre štyri vaše krajiny. To nie je zlé však? Preto sa pýtam vlád, čo chcú dosiahnuť, a ja im v tom pomáham. Ľudia by sa mali zamyslieť, ako by si želali, aby vyzerala ich krajina o niekoľko rokov či desaťročí, a čo by chceli zanechať pre svoje deti a vnukov. Ja sa snažím nadizajnovať cestu cez legislatívu a podobne, ako sa dostať z dneška k budúcej prosperite.
Ste známy aj vďaka vašej slávnej Lafferovej krivke, ktorá znázorňuje to, že ak štát zvýši dane nad istú hranicu, tak ich menej vyberie. Na Slovensku síce máme rovnú daň z príjmu na úrovni 19 percent, ale máme aj povinné odvody, a tie zvyšujú daňovo-odvodové zaťaženie nad 50 percent. Je to veľa?
Neviem na to odpovedať, ale viem, že keď sme kreslili tú krivku, tak politici tvrdili, že ak zvýšia dane o desať percent, zvýšia sa im aj daňové príjmy o to isté percento. Ale to nie je pravda. Vyberiete stále menej ako desať percent, prípadne daňové príjmy dokonca klesnú. Krivka je teda len pedagogickou pomôckou, aby ľudia pochopili, aký je vzťah medzi sadzbou dane a ich výberom. Hovorí, že čím sú vyššie sadzby, tým je pravdepodobnejšie, že výnosy z daní budú klesať. Aj čas je pri nej dôležitý. Hoci spočiatku môžete vyššími daňami vybrať viac, ale z dlhodobejšieho hľadiska budú výbery klesať, lebo ľudia budú hľadať cestičky, ako sa vysokým daniam vyhnúť napríklad presťahovaním sa.
Lafferova krivka
Lafferova krivka vyjadruje vzťah medzi výškou daňovej sadzby a príjmom do štátneho rozpočtu. So zvyšujúcou sa sadzbou rastie príjem z výberu daní, avšak toto tempo sa znižuje. Po dosiahnutí Lafferovho bodu začína príjem so zvyšujúcou sa sadzbou klesať. Je to spôsobené zvýšenými daňovými únikmi a presunom kapitálu do zahraničia.
Takže vyberať dane od bohatých a dávať peniaze redistribúciou chudobnejším nefunguje?
O redistribúcii môžete čítať od Pickettyho (pozn. redakcie – Thomas Picketty, francúzsky ekonóm a autor knihy Kapitál) až po Krugmana (pozn. redakcie – Paul Krugman, americký ekonóm a obhajca štátnych výdavkov a zadlžovania v čase recesie). Lenže všetko je to o matematike. Platí, že ak prerozdeľujete príjmy, budete mať menej celkových príjmov. Prečo? Lebo ak zoberiete niekomu, kto produkuje, tak bude produkovať menej, aby menej platil. Ak budete dávať niekomu, kto zarába menej peňazí, nebude mať dôvod zarábať viac, lebo dostane ďalší príjem. To neznamená, že nemáme príjmy prerozdeľovať. Len to ukazuje na dôsledky redistribúcie. Ale platí, že čím viac budete prerozdeľovať, tak tým menší koláč príjmu budete deliť. Ak by ste prerozdeľovali všetok príjem, môžete skončiť tak, že nebudete mať čo rozdeľovať. Ak niekomu zoberiete niečo, čo má navyše nad priemerom, a chcete, aby všetci mali rovnaký priemer, tak to nebude fungovať.
Na Slovensku už máme podobnú skúsenosť. Dane mám klesli z viac ako 40 percent na 19 percent a daňové príjmy sa zvýšili. Niektorí politici boli prekvapení.
Iste, každý je prekvapený. Je veľa vecí, ktoré politici ignorujú, a mojou úlohou je im vysvetľovať, aby to pochopili.
Čo by ste dnes poradili európskym politikom v situácii, keď máme pomalý rast ekonomiky a nízku infláciu?
Najdôležitejšia konkurencia na svete je tá medzi vládami. Mali by súťažiť medzi sebou, aby priniesli blahobyt svojim obyvateľom. Takže ak vezmete 28 krajín a spojíte ich do jedného celku, je isté, že ľuďom poškodíte, lebo sa stratí konkurencia medzi štátmi.
Ale Spojené štáty sa tiež spojili a pomohlo im to.
My sa, žiaľ, k vám približujeme. V minulosti sme mali veľmi malú federálnu vládu a silné lokálne vlády. Dnes to ide iným smerom. V minulosti nám pomohol voľný obchod a zrušenie hraníc, ale štáty si medzi sebou aj tak konkurovali. Dnes je všetko sústredené vo Washingtone a vy v Európe robíte tú istú chybu.
Čo taká Čína, tá má silnú centrálnu vládu a darí sa jej konkurovať vo svete...
Iste, má, ale v porovnaní zo 70. rokmi, keď bolo viac ako 90 percent firiem štátnych, dnes ich je v rukách štátu menej ako desať percent. A dane išli radikálne dole tiež. Navyše posilnili svoju menu, otvorili svoj obchod svetu, to je recept na úspech. Lenže dnes, keď už zbohatli, pôjdu podľa mňa podobným smerom ako USA a Európa a začnú dane zvyšovať.
Snažíte sa teda vládam vysvetľovať, že musia ľudí menej zdaňovať?
Presne tak. Aj v Afrike som vládam vysvetľoval, že firmy a bohatí ľudia nie sú ich nepriatelia, ktorých treba vyžmýkať. Ale že sú to ich priatelia a mali by si ich rozmaznávať. Bohatí ľudia si môžu vládu kúpiť. Napríklad v USA. Najbohatší neplatia veľké dane. Ľudia z Goldman Sachs robia na ministerstve financií a opačne. Takže vlády potrebujú nízke rovné dane, aby bohatí ľudia mali pocit, že sú férové. Oni radi zaplatia desaťkrát viac daní, keďže veľa zarábajú, ale nie stokrát viac. Bohatí nie sú nepriatelia štátu. Problém nie sú boháči, ale chudoba. Mali by sme riešiť problém, ako môžu chudobní zbohatnúť, a nie ako ochudobniť bohatých. Podľa mňa Picketty sa veľmi mýli, keď tvrdí niečo iné. Ak niekoho zdaníte 70 percentami, tak on sa bude snažiť, aby si znížil príjem, len aby tie dane neplatil.
Veľa krajín v EÚ aj USA majú veľké dlhy. Na druhej strane niektorí ekonómovia vyčítajú Nemecku, že šetrí a neinvestuje viac, čím brzdí rast celej Európy. Čo by ste im odpovedali?
Nemám rád slovo šetrenie, ako aj nerovnosť. Ak sa vytvára nerovnosť tým, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú, tak je to zlé. Ale ak sa vytvorí nerovnosť preto, že každý bohatne rýchlejšie, tak je to výborná nerovnosť. Ak si chudobný človek nájde prácu a zvýši sa tým nerovnosť, tak je to dobre, nie? Pri šetrení tiež musíme rozlišovať, o aké šetrenie ide. Ak šetrí vláda na svojich výdavkoch, tak je to dobré. Ak vláda chce ušetriť tým, že zdvihne dane, tak to je zlé. Podobne je to aj s dlhom. Ak si štát požičia na to, aby vytvoril nové pracovné miesta, tak je to dobrý dlh. Ak si požičia na to, aby platil nezamestnanecké dávky a svoju spotrebu, tak to je zlé. Dlh nie je zlý alebo dobrý, zlé alebo dobré je len jeho použitie. Nemecko podľa mňa nerobí správne šetrenie. Malo by radšej znížiť dane, ktoré má vysoké. Ich firemná daň je tretia najvyššia na svete a ich podiel daňových príjmov na HDP je štvrtý najnižší. USA majú najvyššiu daň pre firmy na svete, potom sa čudujeme, že firmy od nás utekajú.
Ale v rámci USA máte aj štáty ako Delaware, ktoré sú považované za daňové raje...
Nepovedal by som, že je to typický daňový raj. Tento štát má len veľmi propodnikateľské zákony. Sú jednoduché a jasné. Každé firma si najíma právnikov, aby si naštudovali ich zákony a mohli sa tam presťahovať. Ich daňové sadzby nie sú až také nízke. V iných štátoch sú dane veľmi komplikované. Veľké firmy ako Wallmart platia rôznym štátom a lokálnym vládam okolo 15 rôznych daní. V Ohiu je viac než tisíc rôznych daní.
To je veľmi veľa daní.
Presne tak, a ja som zasvätil môj život tomu, aby som dane sprehľadnil, zjednodušil a znížil. Ak máte komplikované daňové zákony, je to dobré prostredie na korupciu. V Kentucky je okolo 175 daní z nehnuteľností. Nikto im poriadne nerozumie, majú rôzne sadzby, rôznych prijímateľov.
Takže daňoví poradcovia tam zarábajú veľa peňazí.
Áno, ale stávajú sa z nich podvodníci, prípadne pomáhajú podvodníkom a politikom, aby mali väčšiu moc. Ak má niekto stánok s hamburgermi, nechce sa zaoberať stovkami daní a poplatkov. Je to šialené a podporuje to korupciu.
Dala sa predpovedať finančná kríza v roku 2008?
Dala, ale nie v roku 2005, ale až neskôr. Osem mesiacov pred vypuknutím krízy som napísal knihu Koniec prosperity. Už názov napovedá, že som niečo očakával. Písal som tam okrem iného aj o tom, ako USA budú doplácať na vysoké dane Baracka Obamu.
Kto je Arthur Betz Laffer
Arthur Betz Laffer je americký profesor ekonómie. Známy sa stal najmä slávnou Lafferovou krivkou, ktorá znázorňuje to, že ak štát zvýši dane nad istú hranicu, tak ich menej vyberie. V 80. rokoch radil prezidentovi Ronaldovi Reaganovi výrazne znížiť dane z príjmu, čo viedlo k rozvoju americkej ekonomiky. Prispieva do periodík ako The Wall Street Journal a The Washington Times. Napísal niekoľko kníh: Koniec prosperity, Návrat prosperity, Bohaté a chudobné štáty, Bohatstvo štátov.