17.05.2017, 14:00

Ropná veľmoc padla na kolená. Ako sa z Venezuely stal skrachovaný štát?

Krajina má najväčšie preukázateľné zásoby ropy na svete, napriek tomu jej obyvatelia teraz nemajú ani na jedlo.

chavez maduro
Zdroj: Reuters

Ak by sa vzali len čísla, ktoré Venezuela vykazuje, zdalo by sa, že ide o rozvojový štát alebo krajinu rútiacu sa pod ťarchou občianskej vojny. V skutočnosti ide o ropnú veľmoc, ktorú na pokraj zrútenia priviedlo množstvo zlých vládnych rozhodnutí.

Predtým bohatá ekonomika sa vlani scvrkla najviac za posledných desať rokov. Hrubý domáci produkt sa prepadol o zhruba desať percent, čo je horšie číslo, než aké vykazuje Sýria, ktorá je zmietaná dvojakou vojnou - občiansku a s teroristickými skupinami, ako informoval web Bloomberg.

Inflácia vo Venezuele sa dostala vlani na 720 percent. Číslo tak absurdné, že krachujúci Južný Sudán vykazuje skoro polovičné. Mena afrického štátu je pritom už teraz takmer bezcenná, v krajine je hladomor a občianska vojna neustále hrozí ďalšou eskaláciou.

Totálny kolaps spoločnosti

Venezuela pritom oproti spomenutým štátom mala predpoklady stať sa veľmocou. Krajina má najväčšie preukázateľné zásoby ropy na svete, napriek tomu jej obyvatelia teraz nemajú ani na jedlo. Podľa minuloročného prieskumu miestnych univerzít ľudia hladujú a za minulý rok nedobrovoľne schudli v priemere o deväť kíl. V uliciach začal prekvitať čierny trh a zločin. Miera vrážd v roku 2014 bola porovnateľná s civilnými obeťami vo vojnovom Iraku v roku 2004.

Zdravotníctvo začalo kolabovať, krajinu trápia výpadky elektriny a ľudia sa snažia prežiť, ako sa dá. Pre potraviny či lieky jazdia cez hranice do Kolumbie a pašujú ich späť. Reportáž agentúry AP z vlaňajšieho júna poukázala na to, ako ľudia hľadajú jedlo v smetných košoch, len aby prežili. Zlé životné podmienky vyháňajú ľudí do ulíc, kde hlasno protestujú proti prezidentovi Nicolasovi Madurovi.

Zatiaľ posledné väčšie nepokoje vyvolal prezidentov zámer zvolať ústavodarné zhromaždenie, ktoré by mohlo zmeniť základný zákon krajiny, čo opozícia vníma ako snahu o upevnenie moci stále menej obľúbenej hlavy štátu. Pri násilných stretoch medzi bezpečnostnými zložkami a demonštrantmi zahynuli za posledného poldruha mesiaca takmer štyri desiatky ľudí.

Podľa harvardského politológa Stevena Levitského je prípad Venezuely zvláštny tým, že zavedená demokracia sa bežne nezrúti týmto spôsobom. V histórii sa to podľa neho stalo len trikrát alebo štyrikrát. Žiadny z tých štátov však nebol tak bohatý a nepadol tak hlboko. "Vo väčšine prípadov to režim zloží skôr, než sa to tak zhorší," povedal Levitsky denníku The New York Times.

Recept na krach: kult osobnosti a ropa

Od ustanovení demokratického zriadenia na konci päťdesiatych rokov 20. storočia narastalo vo Venezuelčanoch postupne podozrenie, že je vláda skorumpovaná a riadená elitami. Keď sa v osemdesiatych rokoch zhoršila ekonomická situácia aj životná úroveň a korupcia v štátnych zložkách už bola neúnosná, pokúsili sa povstalci zvrhnúť neobľúbeného prezidenta Carlosa Andrésa Peréza.

V roku 1992 sa do hry vložil podplukovník Hugo Chávez, ktorý rozpútal vojenský puč a hlásal, že "len rebeli môžu zabezpečiť skutočnú demokratickú vládu."
Puč neuspel a Chávez sa dostal do väzenia. Jeho boj proti systému však rezonoval a keď po prepustení z väzenia dostal šancu kandidovať na prezidenta, post v roku 1998 získal.

Populista Chávez začal viesť krajinu na ceste k socializmu 21. storočia. Nepredĺžil vysielaciu licenciu znepriatelenej televízii a začal regulovať ceny potravín.
Spustil tiež tridsiatku zle koordinovaných programov na pomoc chudobným: rýchlouniverzity, zdravotné strediská s personálom z Kuby, obchody s tovarom v cene pod výrobnými nákladmi, či výstavbu bytov, dávky pre kohokoľvek, ak nie je proti jeho vláde.

Nástroj na vyriešenie problémov nekvalitnej demokracie sa odtrhol z reťaze. Nedokázali ho zastaviť ani pučom, ani generálnym štrajkom. Podľa Levitského už vtedy mala Venezuela nakročené ku krachu, pretože stála na dvoch pilieroch - silnej osobnosti a rope, čo vedie ku kumulácii moci v rukách jedného lídra.

Cesta zlých rozhodnutí

Závislosť krajiny na výnosoch z ropy sa počas vlády Cháveza ešte prehlbovala a dnes tvorí viac ako 93 percent venezuelského exportu. Keď potom prišiel prepad v cenách ropy v roku 2014, nemala venezuelská ekonomika žiadne záchranné koleso.

Tou dobou už však bol Chávez po smrti a Venezuelu kormidloval jeho nástupca Nicolás Maduro, niekdajší vodič autobusu bez vysokoškolského vzdelania.

Madurovi však chýba Chávezova podpora aj charizma. Rovnako tak nemá pevne v rukách armádu, ktorá postupne prevzala kontrolu nad drogovým biznisom aj obchodom s jedlom.

"Jedlo je lepší biznis ako drogy. Potravinovú správu teraz riadi armáda a túto zodpovednosť na seba nevezme, bez toho aby si vzala svoj podiel," zveril sa agentúre AP venezuelský generál vo výslužbe Cliver Alcala.

Vláda neschopná platiť sociálne programy aj dotácie, nechala natlačiť peniaze a vyhnala infláciu ešte vyššie. Zaviedla prídelový systém na štátom dotované potraviny, čím chcela zabrániť tomu, aby si ľudia kupovali viac než potrebujú a predávali potom tovar na čiernom trhu.

Cena bežného tovaru sa však dostala na sumy, ktoré si Venezuelčania nemohli dovoliť. Maduro zafixoval kurz a vytlačil ďalšie peniaze, čo viedlo k ďalšej vlne inflácie. Jedlo začalo dochádzať a nepokoje začali byť čím ďalej tým viac naliehavejšie.

Od parlamentných volieb v roku 2015 pritom stojí Maduro nielen proti demonštrantom, ale aj proti opozíciou vedenej vláde. Tá Madurovi vyčíta, že sa snaží udržať pri moci za každú cenu a pokúša sa potlačiť moc parlamentu. Desaťtisíce ľudí demonštrujú v rôznych venezuelských mestách takmer nepretržite. Maduro sa napriek tomu nedarí z kresla zosadiť.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.