15.07.2017, 00:00

Emil Škoda nebol ako zamestnanec v továrni spokojný, tak ju kúpil a vytvoril legendu

Z nie príliš prosperujúcej malej fabriky urobil jeden z najväčších strojárskych podnikov v Európe.

Emil Škoda nebol ako zamestnanec v továrni spokojný, tak ju kúpil a vytvoril legendu
Zdroj: skoda.cz

Začiatkom roka 1867 dostal gróf Ernst Waldstein list od nespokojných zamestnancov z jeho plzenskej strojárne. Dôvodom ich sťažnosti bola osoba mladého hlavného inžiniera, ktorého vedeniu celá továreň podliehala. Päť vedúcich úradníkov žiadalo jeho odvolanie pre neschopnosť, tvrdiac, že dotyčný nie je užitočný pre obchod a jeho pôsobenie ohrozuje povesť grófskej továrne.

„Nepožíva u svojich podriadených náležitú úctu, akú má požívať hlavný inžinier pre svoje obsiahle znalosti a odbornú prevahu. Nedôveru, ktorá sa voči súčasnému vedeniu zo dňa na deň čoraz viac prehlbuje, využíva konkurencia a povedie k zániku grófskeho podniku,“ varovali majiteľa.

​Muž, na ktorého sa sťažovali sa volal Emil Škoda. Mal 27 rokov a do Waldsteinovej strojárskej fabriky nastúpil len niekoľko týždňov predtým. Je možné, že si za krátky čas ešte dobre neosvojil všetky detaily tamojšej výroby, čomu ale rozumel veľmi dobre, to boli nové trendy v strojárskej výrobe a v podnikaní. Už onedlho to mali pochopiť nielen zamestnanci, ale aj konkurenčné firmy v blízkom i ďalekom okolí.

„Dôstojnejšie“ povolanie nechcel

Škoda mal o čosi výhodnejšiu životnú i podnikateľskú štartovaciu pozíciu, než mnohí iní selfmademani 19. storočia. Nevyšiel z chudobných pomerov, jeho otec bol uznávaný lekár, matka pochádzala z jednej z najbohatších plzenských rodín. Mal pätnásť rokov keď zomrela a rodina sa zakrátko presťahovala z Plzne do Chebu, kde Emil absolvoval gymnázium. Od detstva ho fascinovala technika a túžil ju aj študovať, otec ale chcel, aby z neho bol lekár, pretože toto povolanie považoval za dôstojnejšie. Napokon sa však musel, chtiac-nechtiac, so synovými plánmi zmieriť.

Štyri semestre strojárskeho inžinierstva absolvoval Emil Škoda na nemeckej polytechnike v Prahe, potom sa ale rozhodol pokračovať v štúdiu na vysokej škole v Karlsruhe. Nemecké krajiny boli totiž v tom čase po technickej i hospodárskej stránke vyspelejšie než Rakúsko. Práve tam teda začal, už ako inžinier, po absolvovaní praxe vo Francúzsku, Anglicku a USA, aj svoju kariéru.

Zdroj: mapa.skrytemesto.cz

​Pracoval v oceliarni v Magdeburgu i v brémskych lodeniciach, v roku 1866 však zasiahla vyššia moc a musel náhle skončiť. Po vypuknutí prusko-rakúskej vojny ho totiž ako občana nepriateľského štátu vyhostili z krajiny, a tak sa rozhodol pre návrat domov. Tam ho čakalo prekvapenie, otec mu oznámil, že už mu dohodol nové zamestnanie – má nastúpiť ako hlavný inžinier do plzenskej strojárne grófa Waldsteina.

K odvete za protest sa neznížil

Podľa zmluvy, ktorú v decembri 1866 s majiteľom podniku podpísal, dostal Škoda ročný plat 1 500 zlatých a tiež 30-percentný podiel na čistom zisku továrne. Tá podľa menovacieho dekrétu úplne podliehala rozhodovaniu mladého inžiniera a za svoju prácu sa mu zodpovedali aj všetci vedúci úradníci a majstri.

Nedá sa vylúčiť, že práve jeho mladý vek a tento bod z menovacieho dekrétu, viedol v januári 1867 k spomínanému protestu, adresovanému grófovi Waldsteinovi. Ten ale hlavného inžiniera podržal a dokonca bez pripomienok schválil novú organizačnú štruktúru, ktorú mu Emil Škoda o niekoľko dní neskôr predložil. K odvete za protest nepristúpil, všetci jeho signatári aj naďalej zostali pracovať v podniku a mladý šéf si u nich veľmi rýchlo získal autoritu. Pochopili totiž, že je naozaj odborník a fabriku prišiel nielen riadiť, ale predovšetkým ju chce posunúť ďalej.

Graf Waldstein´sche Maschinenfabrik in Pilsen, ako sa továreň oficiálne volala, nebola veľká. Výrobné priestory pozostávali zo zámočníckej, sústružníckej a stolárskej dielne, kováčne, kotolne, skladu a koniarne a v jednej neveľkej budove boli kancelárie. Zamestnávala 33 robotníkov, ktorí vyrábali, rekonštruovali a opravovali rôzne stroje a zariadenia, napríklad pre mlyny, pivovary či cukrovary. V porovnaní s veľkými závodmi, aké spoznal Škoda počas svojho pôsobenia v zahraničí, to bola teda naozaj bieda a bolo mu jasné, že ak má firma prežiť, nutne potrebuje modernizáciu. Majiteľ na to síce prikyvoval, ale to bolo všetko. Do žiadnych zmien nemal chuť, nehovoriac o investíciách.

Po dvoch rokoch tohto márneho boja Škoda pochopil, že ak chce svoje predstavy presadiť, môže to urobiť iba z pozície vlastníka. V júni 1869 nakoniec grófa prehovoril, aby mu nie príliš prosperujúci závod predal. Kúpna cena bola podľa zmluvy 167 642 zlatých, z čoho mal 100-tisíc uhradiť okamžite v hotovosti, ďalšie dve splátky po 10-tisíc mal zaplatiť v priebehu nasledujúceho roka a zvyšných 47 642 zlatých pokryť dodávkami zariadení pre Waldsteinovu šachtu v Liticiach pri Plzni.

Zdroj: mapa.skrytemesto.cz

​Zo svojho platu ani úspor však nedokázal dať potrebnú sumu dohromady. Požiadal teda o pomoc otca, ten mu ale časť dedičstva po matke na takýto účel odmietol poskytnúť. Prehovoril ho napokon až jeho mladší brat, profesor viedenskej univerzity Josef Škoda, ktorý synovcovi tiež finančne pomohol. No a významnú finančnú injekciu dostal aj o dva roky neskôr, keď sa oženil s Hermínou Hahnenkammovou, ktorá pochádzala zo zo známeho a zámožného nemeckého rodu. Peniaze z jej stotisícového vena potom využil na vyrovnanie ťažkostí spôsobených krízou v dôsledku krachu na Viedenskej burze v roku 1873.

Urobíme aj to, čo iní nedokážu

Jedna vec však bola fabriku kúpiť a druhá udržať ju v prevádzke a predovšetkým zmodernizovať tak, ako plánoval. Opäť mu však pomohol strýko, keď mu poskytol miliónovú pôžičku, a tak mohol Emil realizovať svoje podnikateľské predstavy.

Peniaze, nech by ich bolo akokoľvek veľa, by však vyšli navnivoč, keby Škoda nemal technické a manažérske vlohy, jasný plán ako podnik postaviť na nohy a pevnú vôľu. Bolo mu jasné, že v čase rozvoja priemyslu bude treba najmä kvalitnú oceľ, a tiež, že éra malých fabrík sa pomaly končí. Okrem rekonštrukcie a rozšírenia starých dielní preto začal budovať nové haly a prevádzky. V závode pribudli zlievarne železa a iných kovov, strojáreň, kováčňa, zbrojovka a dokonca aj vlastná železnica.

Zo začiatku tvorila hlavnú náplň výrobného programu produkcia strojov. Za prvých desať rokov vyšli zo Škodových závodov zariadenia a mechanizmy pre 25 cukrovarov, 11 sladovní, viacero baní a hutí. On chcel ale vyrábať viac a najmä modernejšie. Patril medzi prvých, ktorí pochopili, že budúcnosť je vo výrobe ocele. V Plzni tak vyrástla moderná oceliareň, objednávky pribúdali, podnik sa ďalej rozširoval a kvalita produkcie rástla.

Oceľovým odliatkom, ktoré tam vyrábali, mohol málokto v Európe konkurovať. Mali nielen vynikajúcu pevnosť, ale aj výnimočnú ťažnosť. Okrem technickej dokonalosti a kvality výrobkov si Škodove závody vybudovali aj povesť podniku, ktorý je schopný a ochotný prijať a zrealizovať akúkoľvek zákazku, ktorú by inde nechceli alebo nedokázali urobiť.

Zdroj: skoda.cz

​Medzi najnáročnejších zákazníkov, najmä pokiaľ išlo o kvalitu oceľových odliatkov, patrili lodiari, a tak o ich lukratívne zákazky v Plzni nemali núdzu. V neskorších rokoch získala firma aj iné prestížne kontrakty, akými boli napríklad výroba turbín pre elektráreň na Niagarských vodopádoch alebo vzdúvadiel do Suezského prieplavu. Škodova predvídavosť však slávila úspech predovšetkým v oblasti zbrojného priemyslu, na ktorý sa začal orientovať na sklonku sedemdesiatych rokov 19. storočia. Firma vyrábala zbrane a muníciu pre námorníctvo i pozemné vojsko, predovšetkým ťažké delá, a za krátky čas sa stala najvýznamnejšou zbrojovkou rakúsko-uhorskej monarchie.

Muž dvoch tvárí

S rozširovaním výroby rástol pochopiteľne aj počet zamestnancov. Kým v čase jeho príchodu v továrni pracovalo 33 ľudí, na konci storočia už  zamestnával vyše štyritísic robotníkov a dve stovky technikov.

Pamätníci spomínali, že Emil Škoda bol ako šéf tvrdý a prísny, dobrú prácu však vždy vedel oceniť a mimoriadne si ctil remeslo. Od všetkých zamestnancov vyžadoval maximálnu efektivitu a sám im išiel príkladom. Do podniku spravidla prichádzal skoro ráno, opúšťal ho neskoro večer, neraz sa ale stalo, že pracoval aj celú noc. Chcel vedieť o všetkom, čo sa vo fabrike deje a osobne sa snažil riadiť jednotlivé prevádzky. Ak bol s niekoho prácou spokojný, dokázal byť vraj veľmi milý a príjemný a dotyčný mohol počítať nielen s pochvalou, ale priamo na mieste aj s finančnou odmenou.

Čo však z duše nenávidel, bolo lajdáctvo a nekvalitná práca. Ak sa vo výrobe s niečím takým stretol, správal sa vraj priam cholericky. Vinníka zvyčajne zasypal hrubými nadávkami a niekedy dokonca neváhal ani udrieť. Povestná bola aj jeho šetrnosť. Počítal vraj doslova každú skrutku či nit a nič nesmelo vyjsť navnivoč. Dokonca aj jedlo nechával robotníkom nosiť priamo na pracovisko, aby zbytočne nestrácali čas. Na druhej strane zriadil pre svojich zamestnancov sociálne a dôchodkové poistenie.

Zdroj: vhu.cz

​Maximálne fyzické i psychické vypätie si ale u Emila Škodu časom vyžiadalo daň. Po päťdesiatke sa jeho zdravotný stav, najmä chronické ochorenie žalúdka, začal zhoršovať a na odporúčanie lekárov začal častejšie cestovať k moru a do kúpeľov.

Ťažké rozhodnutie

Na pohode mu nepridávali ani komplikácie, ktoré začali sprevádzať výrobu a Škodové závody sa ocitli v neistej situácii. Kvôli neujasnenému zbrojnému programu Rakúsko-Uhorska sa nedarilo zabezpečiť plnú zamestnanosť zbrojovky a oceliarne, čo firmu priviedlo do dočasných finančných problémov. Škodovi bolo čoraz jasnejšie, že éra samostatných veľkých šéfov sa končí, keďže pre podnikanie bude treba taký objem peňazí, akým máloktorý jednotlivec disponuje. Hoci mu to nebolo príliš po vôli, začal rokovať sa bankami a výsledkom bolo vytvorenie akciovej spoločnosti.

Dohodu o jej založení podpísali v decembri 1899 a akciový kapitál podniku bol stanovený na 25 miliónov korún. Kmeňovu istinu rozdelili na 125-tisíc akcií v menovitej hodnote 200 korún. Kreditná banka a Česká eskomptná banka získali 60-tisíc akcií, zvyšných 65-tisíc tvoril podiel Emila Škodu. Pre porovnanie, kým v roku 1869 ho továreň stála takmer 168-tisíc zlatých, po tridsiatich rokoch jej predajom získal tak získal 13 miliónov korún v akciách a na dôvažok ešte 2 milióny korún v hotovosti.

Zdroj: Wikipedia

​V novej spoločnosti si zachoval zakladateľ firmy nielen väčšinový podiel, ale stal sa aj generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva. Stihol sa však zúčastniť iba troch jeho zasadnutí. V lete 1900 odcestoval na liečenie do Bad Gasteinu. Keď sa odtiaľ 8. augusta vracal domov, blízko Seltzthalu, v kupé vlaku skonal. S mužom, ktorého meno sa vo svete priemyslu stalo ozajstným pojmom i renomovanou značkou, sa v deň pohrebu na plzenskom Mikulášskom cintoríne lúčili tisícky ľudí.

Ani náhla smrť zakladateľa však rozvoj podniku nezastavila. Hlavným akcionárom a neskôr aj generálnym riaditeľom spoločnosti sa stal jeho syn Karol. Nie nadlho, po rozpade monarchie, keď musel čeliť útokom za svoje pronemecké postoje, sa funkcií vzdal a rodinný podiel predal.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.