Vysvetlenie je jednoduché. Nasledovný graf ukazuje, že pokračujúci rast akciových trhov, keď index S&P500 zaznamenal za minulý týždeň nárast o viac ako 5% zvýšil dopyt po riziku, čo rezultovalo do odlivu peňazí z bezpečných destinácií (dolár) do rizikovejších destinácií (euro). Tým sa rast akcií pretransformoval do rastu páru EURUSD o 2,8%.
Avšak pre tých, ktorým toto bežné vysvetlenie prevládajúce v agentúrach Bloomberg a Reuters nestačí, sa snažíme priniesť alternatívny pohľad. Rozhodne si autor článku nemyslí, že dolár je bezpečná mena, skôr naopak. Riziko držby dolára rastie každým dňom a posledné, čo by racionálny investor mal robiť, je nakupovať americké doláre. Tento komentár má preto za cieľ osvetliť súčasné oslabovanie dolára fundamentálnymi úvahami.
Veľký obraz
V predchádzajúcich komentároch s názvom „Kvantitatívne uvoľňovanie alebo brána do pekla je otvorená“ sme si ukázali riziká, ktoré plynú z kvantitatívneho uvoľňovania. Na tejto úvahe sa nezmenilo nič. Rovnako v komentári „Začal sa kolaps dolára“ sme naznačili možné riziká, ktoré stoja pred americkým dolárom. Ani na tejto úvahe sa nič nezmenilo. Avšak oba scenáre predpokladali rýchlejšie oslabenie amerického dolára, ako sa v skutočnosti udialo. Dôvody, ktoré stáli za posilňovaním dolára sme sa snažili objasniť v komentári „Deflácia je tu“.
Ako hlavný dôvod dopytu po dolári za posledných 6 mesiacov sme určili pokračujúcu silnú defláciu v USA, ktorá má na svedomí obrovskú deštrukciu peňazí, čo má logicky za následok posilňovanie danej meny. Rozumejme správne číslam, len prepad cien domov spôsobil vymazanie majetku (peňazí) v objeme viac ako 5 biliónov USD. Nehovoriac o strate peňazí napríklad na akciových trhoch. Až doteraz prebiehala najväčšia deštrukcia dolárov od Veľkej hospodárskej krízy, k čomu sa pridala katastrofálna závislosť európskych bánk (ktorá investovali trilióny do dolárových aktív, avšak stratili krátkodobé financovanie z amerického peňažného trhu), potom bolo za posledné obdobie posilňovanie dolára nevyhnutné. Dolár tak neposilňoval preto, že by sa investori bili o to, kto ho skôr nakúpi, ale preto lebo zo zemského povrchu mizol viac ako ktorákoľvek iná mena a jeho funkcia vo svetovom finančnom sektore je stále nenahraditeľná.
Karta sa obracia
V marci sa však začína karta obracať. Po vyhlásení kvantitatívneho uvoľňovania FEDom dolár prudko oslabuje o niekoľko figúr. Pôdu pod nohami opäť našiel pri výrokoch Tricheta, že ECB tiež možno chystá kvantitatívne uvoľňovanie, avšak detaily mal Trichet prezentovať až v máji. Táto neistota rozhodne euru nedodala dôveru a to strácalo, resp. sa obchodovalo v pásme až do zverejnenia ECB. Európska centrálna banka nakoniec tiež nastúpila na vlnu kvantitatívneho uvoľňovania avšak iba so smiešnym objemom v porovnaní s FEDom. Ten je zhruba 15-krát menší ako objem prostriedkov, ktoré naleje do ekonomiky USA. Na túto správu reagovalo euro nakoniec prelomením kľúčových úrovní a čoskoro bude atakovať marcové maximá.
Dolár má problém
Okrem technického obrazu, kedy dolárový index pravdepodobne vytvoril formáciu hlavy a ramien a hrozí silným poklesom na úrovne zo začiatku minulého roku, hlavný problém americkej ekonomiky sa začína meniť. Všetci politici začali svorne tvrdiť, že nás čaká obdobie „negatívnych cien“ a pokračovanie nízkej inflácie, avšak na posledný rast akciových a komoditných trhov ako aj oslabovanie dolára sa dá pozerať ako na úspech „kvantitatívneho uvoľňovania“. Obávame sa, že momentálna deflácia v USA sa blíži ku koncu a investori začínajú na dolár pozerať ako na rizikovú menu, keďže v USA môže čoskoro prepuknúť vysoká inflácia.
Súčasná kríza tak pravdepodobne nebude mať rovnaký scenár ako mala Veľká hospodárska depresia (VHD). Dôvodov je niekoľko. Najväčší problém VHD bol „run“ na banky, ktorý položil veľkú časť bánk a bankové úspory klesli až o 35%. Peňažná masa klesla o takmer 30% a mala za následok silnú defláciu a hospodársku kontrakciu. V súčasnosti „runy“ na banky neexistujú, keďže máme úrady na ochranu vkladov. Počas VHD bol tiež zlatý štandard, ktorý rovnako hrozil nedôverou občanov v samotný FED. Ten teraz nemusí vymieňať žiadne doláre za zlato a môže tlačiť tak veľa peňazí ako sa mu zapáči. V 30-tych rokoch takmer neexistovala garancia za cenné papiere, teraz FED a ministerstvo financií garantovali objem väčší ako 30 biliónov....
Chcú infláciu, budú ju mať
Bernanke a vláda však robia všetko preto , aby zabránili deflácií. Veľká časť kvantitatívneho uvoľňovania nebola až tak úspešná ako sa predpokladalo, keďže banky si v rezervách držia až 92% získaných prostriedkov, oproti 3% za normálnych okolností. Avšak neuveriteľne vysoké vládne výdaje a angažovanie FEDu na plátaní dier na všemožných miestach vytvárajú obrovský príliv likvidity. James Grant odhaduje, že kombinovaná odozva FEDu a americkej vlády na krízu znamenala výdavky vo výške približne 30% HDP. To niekoľkonásobne prekonáva rekord F.D. Roosvelta počas Veľkej hospodárskej krízy, kedy sa jednalo o čiastku 8,3%.
Snaha amerických politikov reinflovať ekonomiku má skutočne gigantické rozmery. A keďže exitová stratégia neexistuje, je obrovská inflácia veľmi priamočiarym dôsledkom súčasného správania. Keď si uvedomíme, že výdavky na úrovni 4% HDP počas rokov 1973-74 priviedli až 15% infláciu, ako môže skončiť tento súčasný bezprecedentný pokus?
Každá mena zaznamenávajúcu vysokú infláciu je vypredávaná, keďže inflácia znamená jej znehodnotenie. Jedine úrokové sadzby prevyšujúce infláciu by dokázali zabrzdiť výpredaj meny. Avšak aká je pravdepodobnosť, že FED zvýši pri súčasných krehkých pomeroch na trhu úrokovú sadzbu na úrovne z čias Paula Volckera? Takéto konanie by zabilo akýkoľvek hospodársky rast a opäť obnovilo krízu. Preto sa nedajme pomýliť rastúcimi akciovými trhmi, ktorých rely iba dočasná. Situácia v USA nie je ružová, veď už teraz si musí krajina na produkciu 1 USD HDP požičať až 6 dolárov. Nech sa teda na tieto čísla pozeráme akokoľvek, tak s dolárom to ružovo nevyzerá...
Ronald Ižip, CI KOMODITY