Talianska kríza bankového sektora sa ďalej zhoršuje a s tým rastú obavy, že by mohla mať fatálne následky pre eurozónu. Taliansko ako štvrtá najväčšia ekonomika Európy je už roky v stagnácii pri vysokej miere verejného dlhu, preregulovanosti či korupcie.
Bankový problém v podobe ťarchy 360 miliárd eur nesplácaných úverov, čiže zhruba 20 percent HDP, ktoré sú pokryté rezervami len zhruba z polovice, situáciu len zhoršuje a ďalej ťahá ekonomiku pod vodu. Je preto alfou a omegou ozdraviť bankový sektor, ktorý by bol prvý krokom spolu so zavádzaním štrukturálnych reforiem k výraznejšiemu ekonomickému oživeniu.
Najjednoduchšie (hoci nie najspravodlivejšie), ako to urobiť, by bolo použiť verejné zdroje a vyčistiť banky od zlých úverov, tak ako sa to robilo mnohokrát predtým v prípade Španielska či Portugalska. Spolu s reformovaním bankovej kultúry založenej na pomerne zlom riadení pri vplyve politikov na regionálne banky a následným klientelizmom pri poskytovaní úverov.
Druhú menovanú vec by šlo vyriešiť, hoci bude trvať roky. No aktuálne je potrebné urgentná rekapitalizácia bánk, čo pôjde prostredníctvom súkromných zdrojov len ťažko, keď ich trhová hodnota sa pohybuje hlboko pod účtovnou. A tu nastáva ten veľký problém – štátnu pomoc od začiatku roka po novom možno použiť len v prípade mimoriadnych okolností, čo podľa Bruselu a ešte viac podľa Berlína nie je taliansky prípad.
Od začiatku roka platia pravidlá bail-in. To znamená, že straty by mali niesť najskôr akcionári bánk a držitelia dlhopisov ako samotní daňoví poplatníci. V princípe férová vec, najmä keď vo väčšine prípadov dlhopisy bánk v eurozóne držia inštitucionálni investori. V Taliansku je to ale inak. Až 200 miliárd eur dlhopisov nesú síce investori, ale retailoví, a to v dôsledku špeciálnych daňových zákonov.
Teda bežní vkladatelia, daňoví poplatníci a voliči. Z politického hľadiska je teda pre talianskeho premiéra Mattea Renziho nepriechodné postupovať podľa metodiky bail-in. Rovnalo by sa to politickej samovražde a znížilo šancu na úspech jesenného referenda o reforme ústavy.
Tým pádom sa talianska banková odysea dostáva akoby do začarovaného kruhu. Na jednej strane sa nezvýši dôvera v banky, kým do nich nebudú napumpované verejné zdroje. Na druhej strane, ak príde k stratám bežných malých retailových investorov či lepšie povedané sporiteľov, podkope to ešte viac ich dôveru v banky, čo len zvýši popularitu extrémistických politických síl zvaľujúcich ekonomické problémy krajiny na prijatie eura. A bez Talianska si neviem budúcnosť spoločnej meny predstaviť.
Rigorózny postup podľa bail-in pravidiel teda v Taliansku v podstate neprichádza do úvahy. Z talianskeho politického hľadiska ani z hľadiska budúcnosti eurozóny – teda vlastne tiež z európskeho politického hľadiska.
Predpokladám, že legislatíva bail-in bude, napriek nevôli Nemecka, nejakým spôsobom ohnutá, či čiastočne obídená, čo koniec koncov naznačila už aj samotná kancelárka Angela Merkelová. Najbližšie dni ukážu ako. Tentokrát však daňoví poplatníci čiastočne zachránia aj sami seba. Stojí za zamyslenie, či to možno považovať za férový postup.