Vo svetovej ekonomike rastú debaty o tom, ako viac zapojiť fiškálnu politiku do podpory stále chudokrvného ekonomického rastu v časoch, keď súkromný sektor je neochotný rýchlo zvyšovať investície pri obrovskom prebytku úspor a klesajúcej efektivite monetárnej expanzie.
Nielen Medzinárodný menový fond, OECD či mnohí prominentní ekonómovia ako, Larry Summers, ale aj samotné centrálne banky volajú po tom, aby uvoľnená menová politika, ktorá nemôže byť všeliekom na podporu agregátneho dopytu, bola podporená fiškálnou expanziou spolu so štrukturálnymi reformami.
Problémom je však vysoký verejný dlh, omnoho vyšší ako v krízových časoch rokov 2008 - 2009 v mnohých krajinách, kde sú potrebné veľké infraštruktúrne projekty alebo investície do vzdelania. Fiškálny priestor je tak relatívne malý napriek nízkym či záporným sadzbám, za ktoré si vlády môžu požičiavať. Navyše účinnosť fiškálne expanzie by závisela od toho, ako by ju trhy vnímali ako dôveryhodnú a trajektóriu verejných financií ako udržateľnú.
Na druhej strane krajiny ako Nemecko, najväčšia európska ekonomika, ktoré si môžu dovoliť zvýšené deficity rozpočtov, čo by pomohlo prakticky celému kontinentu, tak nechcú urobiť, hoci si na trhoch dokážu požičať zadarmo, ba dokonca im za to investori platia.
Pre fiškálnu ortodoxiu, keď Berlín vníma svoj dlh rovnako ako pomerne vysoký. Nuž, Nemecko, pravdepodobne ako jediná vyspelá krajina sveta má rovnaké označenie pre dlh a vinu - Schuld.
Pri rozprave o fiškálnej stimulácii nemožno zabúdať ani na Spojené štáty, kde existuje v podstate asi najreálnejšia šanca k väčším fiškálnym stimulom. Obaja prezidentskí kandidáti, ako demokratka Hillary Clintonová, tak aj republikán Donald Trump, naznačili ochotu obnoviť v skutku zastaranú infraštruktúru. Na druhej strane problémom môže byť Kongres, ktorí nevykazuje veľkú chuť k ďalšiemu vládnemu zadlžovaniu sa.
Zhrnuté a podčiarknuté, fiškálna politika síce nie je reštriktívna a vyslovene brzdou ekonomického rastu, no stále výrazným spôsobom neprispieva k jeho akcelerácii, pričom sa to nezmení ani v budúcom roku. Ťarcha podpory tak zatiaľ stále bude ležať na centrálnych bankách, čo nie je príliš potešujúca správa vzhľadom na limity, ktorým čelí. Pochmúrne myšlienky ekonomických subjektov ohľadne budúceho hospodárskeho vývoja, ktoré by mohli byť odstránené práve fiškálnym impulzom tak nebudú úplne odstránené.
Navyše, ak by aj prišlo k výraznejšej fiškálnej stimulácii, pravdepodobne nebude mať taký efekt ako počas rokov 2008 - 2009 v dôsledku omnoho vyššieho súkromného aj verejného zadlženia pri finančnom systéme, ktorý nie je v úverovej kríze, a pri svetovej ekonomike, ktorá nie je v hlbokej recesii.