Ben Bernanke, kandidát, ktorý má tento mesiac vystriedať Alana Greenspana na poste predsedu Federálneho rezervného úradu USA, je veľmi schopný ekonóm. Svoj profesijný život zasvätil porozumeniu historickej úlohe centrálnych bánk a problémom, ktorým čelili. Jeho názory predstavujú, ako možno očakávať, konsenzus medzi tými, ktorí tieto otázky starostlivo študovali.
To neznamená, že Bernanke je pripravený zabezpečiť, aby v nadchádzajúcich rokoch v USA vydržal zdravý hospodársky rast, a poskytovať také vedenie, ktoré svet potrebuje. Ak sa to meria tým, čo sa dnes všeobecne chápe, bude sa mu dariť. To však, žiaľ, nemusí stačiť.
John Maynard Keynes kedysi povedal, že menová politika môže fungovať ako povraz. Centrálna banka môže za povraz zatiahnuť (zvýšiť úrokové sadzby), aby pritiahla opraty ekonomike, ktorá sa neudržateľne ženie dopredu. Nemôže ju však povrazom postrčiť: ak hospodársky rast stagnuje, napríklad, keď sa vážne naruší dôvera, zníženie úrokových sadzieb nemusí na stimuláciu dopytu stačiť. Vtedy môže napriek najlepším snahám centrálnej banky nastať recesia.
Bernanke si ako ekonóm urobil meno analýzou svetovej hospodárskej krízy 30. rokov 20. storočia. To je dobrá kvalifikácia, pretože práve predchádzanie takým katastrofám je najdôležitejšou úlohou šéfa centrálnej banky. Počas veľkej hospodárskej krízy, ktorá nastala po zrútení burzy v roku 1929, v mnohých krajinách prudko narástla nezamestnanosť, ktorú sprevádzala silná deflácia. V USA v rokoch 1929 až 1933 spadli spotrebiteľské ceny o 27 percent a miera nezamestnanosti dosiahla v roku 1933 vrchol -- 23 percent.
Podľa Bernankeho teórie "dlhovej deflácie" bol prepad spotrebiteľských cien jednou z príčin krízy, lebo deflácia zvýšila reálnu hodnotu dlhov, takže bolo ťažké splácať úvery. Ako Bernanke poukázal, 45 percent amerických fariem sa v roku 1933 oneskorovalo v splácaní hypoték a v roku 1934 miera nesplácania hypoték v polovici miest USA presiahla 38 percent. Dlžné bremeno zničilo spotrebiteľskú dôveru a podlomilo bankovú sústavu, čím ochromilo ekonomiku.
Bernankeho výskum zdôraznil, že čím skôr určitá krajina opustila zlatý štandard, tým lepšie sa jej darilo. Lipnutie na zlatom štandarde počas veľkej hospodárskej krízy vyvolávalo deflačné pokrivenie menovej politiky, lebo bolo potrebné držať úrokové sadzby relatívne vysoko, aby mali investori motiváciu držať vklady v bankách a nežiadať zlato, ktorým sa istili. Hneď, ako sa štát zbavil zmeniteľnosti na zlato, mohol voľne uskutočňovať menovú expanziu a deflácia odchádzala.
Bernankeho chápanie veľkej svetovej krízy neznamená, že dokáže zabrániť budúcej recesii alebo depresii. Nakoniec, USA opustili zlatý štandard v roku 1933 a Fed v roku 1934 znížil diskontnú sadzbu na 1,5 percenta, čím ukončil defláciu (až na drobné epizódy); miera nezamestnanosti neklesla trvalo pod 15 percent až do roku 1941 -- začiatku druhej svetovej vojny.
Bernanke si bude musieť dávať pozor, aby veľmi negeneralizoval svoj predchádzajúci výskum, tak, ako lekárski špecialisti musia dbať na to, aby prehnane často nediagnostikovali chorobu zo svojho úzkeho odboru, a vojenskí stratégovia musia dávať pozor, aby sa veľmi nepripravovali na boj v minulej vojne.
Samozrejme, neznamená to, že by sme minulosť mali úplne obchádzať. Štúdia z roku 2005 autorského kolektívu vedeného Guillermom Calvom, hlavným ekonómom Medziamerickej rozvojovej banky, odhalila významné zhody medzi veľkou hospodárskou krízou 30. rokov 20. storočia a hospodárskymi krízami, ktoré boli v 31 krajinách po roku 1980. Štúdia našla aj významné odlišnosti.
Zásadná skúsenosť z veľkej hospodárskej krízy sa v posledných desaťročiach v menšom meradle opakovala veľakrát a v mnohých krajinách: šok na finančných trhoch nasledovaný prudkým poklesom hrubého domáceho produktu. Správanie sa spotrebiteľských cien počas kríz po roku 1980 sa zásadne líšilo od toho, čo sme pozorovali v 30. rokoch 20. storočia. Na rozdiel od veľkej hospodárskej krízy upadajúcu národnú produkciu neskôr sprevádzala zrýchľujúca sa inflácia, nie deflácia. Calvova štúdia tak usudzuje, že Bernankeho teória dlhovej deflácie veľkej hospodárskej krízy pre novšie krízy všeobecne neplatí.
Na Bernankeho prechádza dedičstvo dvoch ekonomických rizík, ktoré sú vzhľadom na historické meradlá neobvyklé a ktoré veľkej hospodárskej kríze v 30. rokoch 20. storočia nepredchádzali. Sme v neskorých fázach najväčšieho boomu realít v histórii USA (aj sveta), poháňaného horúčkovitou psychológiou trhu. Pred veľkou hospodárskou krízou boli ceny bývania v USA pokojné, dokonca v skutočnosti v reálnych hodnotách medzi rokmi 1925 až 1929 slabo klesli.
Pozorujeme zásadnú premenu očakávania, čo sa týka cien ropy: dnešné ceny podľa historických meradiel sú v reálnych hodnotách dosť vysoké a termínové trhy naznačujú, že sa očakáva, že v budúcich rokoch vysoké zostanú. Pred rokom 1929 boli ceny ropy nevýrazné a v reálnych hodnotách o 50 percent nižšie ako maximum z čias "palivového šialenstva" v rokoch 1925 -- 1926.
V blízkej budúcnosti by podstatne vyššie ceny ropy, nižšie ceny nehnuteľností alebo obidvoje mohlo v závislosti od reakcie verejnosti dostať Bernankeho do nezmapovaných území ekonomického stresu. Ak opadne dôvera, jeho historické porozumenie veľkej hospodárskej kríze 30. rokov 20. storočia by sa mohlo prejaviť ako zlá výbava, až bude treba zabrániť, aby tieto šoky nepotopili americkú a svetovú ekonomiku. Môže zistiť, že sa snaží postrčiť povraz.
Autor je profesor ekonómie na Yalovej univerzite a autorom kníh Irrational Exuberance a The New Financial Order: Risk in the 21st Century.
Copyright: Project Syndicate 2006
StoryEditor