Ústredné daňové riaditeľstvo vedie Miroslav Mikulčík. Posledných takmer dvadsať rokov pôsobil v súkromnom sektore zameranom na informačné technológie, ľudovo povedané, má skúsenosti z riadenia malých, stredných, ale aj veľkých projektov v tejto oblasti. Prepracoval sa postupne na post regionálneho riaditeľa CSC Computers.
Tým, ktorí sa v tom nevyznajú, treba pripomenúť, že ide o prvú firmu o sektora informačných technológií, ktorá bola kótovaná na Newyorskej burze cenných papierov už začiatkom šesťdesiatych rokov. Kto má vyhľadávač, a nielen archív domácich článkov zameraných na ohováranie konkurencie, zistí, že minuloročná výročná správa firmy má “len” 144 strán. Toľko strán dokopy nemajú zrejme ani všetky lokálne slovenské firmy, a niektoré asi tento dokument ani len nemajú na svojej internetovej stránke.
Aj po krátkej dobe pôsobenia Miroslava Mikulčíka na Ústrednom daňovom riaditeľstve vidieť, že napriek tomu, že pracuje vo verejnom sektore, pozerá sa naň ako na fungujúci podnik. Jeho činnosť je zameraná na efektívnosť dvomi smermi. Je to navonok, ale do vnútra. Zmeny vo vnútri daňovej správy by mali byť zamerané na to, že tak ako čítate tieto riadky, prejdete v internete na inú stránku a za niekoľko sekúnd sa, obrazne povedané, vysporiadate so všetkými platbami do štátneho rozpočtu. Ďalším krokom by mala byť racionalizácia daňovej správy. Namiesto ťažkopádneho systému pozostávajúceho zo 102 daňových úradov, by mali od začiatku budúceho roka fungovať len krajské daňové úrady.
Verejná správa a podniky vlastnené štátom sú konzervatívne, strnulé a mnohí ich zamestnanci sú nepružní. Preto sa im môže javiť pôsobenie Miroslava Mikulčíka zamerané na inovácie v daňovom systéme ako niečo, čo “ruší ich kruhy.” Pustil sa do boja s daňovými podvodmi spojenými s vrátením dane z pridanej hodnoty. Inak povedané, začal sa k daňovej správe správať ako k firme, ktorá by nemala byť orientovaná tak, že sú spokojní s jej činnosťou len jej zamestnanci, ale najmä jej klienti, teda tí, čo platia dane.
Miroslav Mikulčík sa nepozerá ani naľavo, a ani napravo. Prenajal budovu v Košiciach. Mal na výber jednu drahú v centre mesta, alebo druhú. Tretia vhodná na tieto účely nie je. Vybral si druhú možnosť. Neporušil zákon a ušetril peniaze. Keby si vybral prvú, tak by bolo zlé, že je drahšia. Všetci obyvatelia, ktorí platia dane, z ktorých sa financuje aj prevádzka daňových úradov, by sa mali potešiť. Pre Miroslava Mikulčíka ako človeka z súkromného sektora bola rozhodujúca cena. Zabudol na to, že v našej “svojstojnej slovenskej ľudovej džamahírii” nie je rozhodujúca cena, ale niečo úplne iné. U nás je to tak, že každý, čo vie rozprávať, si myslí, že môže všetko kritizovať a dokonca aj riadiť to, čomu sa vôbec nerozumie. Miroslav Mikulčik nepochybil z hľadiska ceny, ba ani zákona, ale pochybil v inom. Niekto, kto sa tomu nerozumie, môže mať iný názor.
Vo verejnom sektore na Slovensku to vyzerá tak, že každý sa rozumie všetkému. O niektorých médiách ani nehovoriac. Tie sa rozumejú nielen slovenskej, ale aj transgalaktickej ekonomike. O tejto situácii je jedna vynikajúca anekdota spred roku 1990. V Sovietskom zväze bol Inštitút Puškina a v ňom vychovávali budúcich spisovateľov. Na prijímacie pohovory prišiel Čukča – pre menej informovaných pripomeniem, že ide o eskimákov žijúcich na Sibíri, ktorá je na území dnešného Ruska. Čukču sa pýtajú, či čítal Puškina. Nie… A čo Gorkého? Nie… A čo Šolochova? Nie. Predseda komisie sa pýta. Prečo si nečital? Čukča ne čitateľ, Čukča pisateľ. Tak isto je to s tými, ktorí nerozumejú, nezodpovedajú, ale vyslovujú názor. Raz niekto, kto sa tomu rozumie, môže vysloviť aj názor o nich. Môže to byť pre nich (ne)príjemné prekvapenie. Dá sa povedať aj tak, že Miroslav Mikulčík je za reformu daňovej administratívy, a niekto je proti.
Vladimír Bačišinekonóm |