Biznis fondov požiera sám seba (komentár dňa)

Pred niekoľkými dňami sa mi do rúk dostala pomerne zaujímavá štatistika. Páni Ben H. Heineman Jr. a Stephen Davis z penzijného fondu Univerzity v Yale publikovali v októbri 2011 štúdiu s názvom „Sú inštitucionálni investori súčasťou problému alebo jeho riešením?“. Podľa tejto štúdie vlastnili v roku 1987 inštitucionálni investori 46,6% akcií v tisícke najväčších spoločností kótovaných na burzách v Spojených štátoch.

V roku 2009 však tento pomer dosahoval už 73% a je veľmi pravdepodobné, že aj tento – na prvý pohľad ohromujúci – údaj je podhodnotený, pretože nezahŕňa vplyv hedžových fondov. Pokiaľ sa pozrieme o úroveň nižšie, zistíme, že rybník s názvom „inštitucionálni investori“ zahŕňal: 700-tisíc penzijných fondov, 8600 podielových fondov, 7900 poisťovní, 6800 hedžových fondov a 2000 fondov investujúcich do iných fondov (tzv. fondov fondov).

Prečo to všetko hovorím? Vyššie uvedené totiž pomerne úspešne maskuje jeden zaujímavý fakt – počet registrovaných, resp. licencovaných akciových podielových fondov je na danom trhu vyšší, než počet verejne obchodovaných akcií. Inými slovami, biznis podielových fondov pomerne úspešne požiera sám seba.

Napriek tomu (alebo práve preto) sú akciové podielové fondy jednou z najobľúbenejších tried aktív, odporúčaných finančnými poradcami. Akcie predsa v „dostatočne dlhom“ časovom horizonte vždy zarobili a preto sú ideálnym investičným inštrumentom pre „sporenie na dôchodok“. Pokiaľ by sme však rozdelili posledných 300 rokov napríklad na britskom akciovom trhu na 20-ročné úseky, zistíme, že priemerná ročná výkonnosť osciluje medzi -2% a -4%. Výnimkou sú roky 1900-1919 resp. 1960-1979 (priemerná výkonnosť -6% až -4%) a 1980-1999 (8-10%).

Vzhľadom k tomu, že veľká väčšina finančných poradcov z profesijného pohľadu nepozná iné obdobie, ako práve 1980-1999, ich fascinácia akciami je pochopiteľná. To však samo o sebe neznamená, že majú v dlhodobom horizonte pravdu...