Ľudia platia za chyby druhých
Uniknuté čiastkové informácie z dlho očakávaných stres testov naznačujú, že spomedzi 19. najväčších bánk USA vo fáze testovania odolnosti voči zhoršeným makroekonomickým podmienkam má banka Regions obstáť najhoršie. Je to výsledok zle poskytnutých úverov počas rokov ekonomického boomu. Už pri akceptácii kapitálovej pomoci prostredníctvom plánu TARP, či už nútene alebo nie, bolo jasné že daňoví poplatníci budú niesť straty z týchto rozhodnutí, pričom v zdravej ekonomike a slobodnej spoločnosti by sa vyžadovalo znášanie strát na účet banky, akcionárov a vlastníkov dlhopisov.
Zatiaľ čo rozmýšľate ako sa banka do tejto situácie mohla dostať, pozrime sa na článok hlavného ekonóma tejto banky Roba Allsbrooka z 26. apríla, ktorý môže veľa objasniť a vniesť nás do sveta absolútne pomýlených ľudí. A verte mi, že to nie je len prípad USA... Allsbrook píše:
“Sporenie –vo všeobecnom zmysle- môže byť dobrou vecou. Je to niečo čo by mali robiť spotrebitelia v každom prípade. Problémom dnes však je, že ak peniaze putujú na sporiace účty, tak nie sú použité na spotrebu. Tento scenár je tým, čo ekonómovia nazývajú paradox úspor. Alebo čo je dobré pre jednotlivca, nemusí byť dobré pre celú ekonomiku.... „
História kríz sa opakuje
Ak Allsbrook verí, že sporenie môže byť „dobrou vecou“, môžeme sa pýtať, čo si asi tento ekonóm myslí, odkiaľ asi tak investície pochádzajú. Investície sú vytvárané nevyhnutne úsporami, a úspory sú absolútne nevyhnutnou podmienkou ak sa chce niekedy krajina ozdraviť a nastúpiť na cestu udržateľného ekonomického rastu.
Ekonóm Christopher Westley píše: človek sa čuduje, ako by Allsbrook vysvetlil poslednú reálnu recesiu prebiehajúcu v USA začiatkom 80tych rokov. Ako aj dnes, táto recesia bola rovnako často ako tá dnešná prirovnávaná k Veľkej hospodárskej kríze. Ako dnes, nasledovala po niekoľkoročnom období neobmedzeného nalievania úverových prostriedkov do ekonomiky prostredníctvom FEDu. Nezamestnanosť bola dvojciferná, rovnako ako tá dnešná, ak by sme ju merali vtedajšími nie manipulovanými metódami. Akciový trh padal. Rovnako ako dnes titulky písali o konci kapitalizmu a potrebe obrody USA.
Peniaze zo vzduchu nič nevyriešia
FED vedený Paulom Volckerom odpovedal stiahnutím likvidity z bankového systému a zdvihol úrokové sadzby, monetárna politika obrátená na hlavu vzhľadom k tej dnešnej, ktorej výsledkom bolo to, čo by Allsbrook nazval paradoxom úspor. Ľudia reagovali v súlade s očakávaniami ekonómov, ktorí vedia niečo o zdravých stimuloch pre ekonomiku. Sporili a ako sa ukázalo, bolo to veľmi správny krok vedúci k vytvoreniu reálnych úspor, ktoré viedli dlhodobý ekonomický rast počas nasledujúcich dvoch dekád.
Westley píše, že to bol udržateľný rast lebo podporoval investície tvoriacich produkciu, na ktorú ľudia sporili. Toto je v jasnom kontraste k neudržateľnému ekonomickému rastu, ktorého príčinou je, že FED jednoducho nalieva peniaze vytvorené zo vzduchu do bankového systému. Toto taktiež podporuje firemné investície, avšak keďže tieto investície nie sú vyvolané z úspor, po výslednej produkcii nie je dopyt. Výsledkom je boom nasledovaný krachom, ktorý privádza veľa ekonómov, vrátane množstva ekonómov v bankách, že volajú po ďalšom kole nalievania peňazí; (ako Westley pripomína) opäť peňazí vytvorených zo vzduchu, aby sa zhubný proces mohol začať od znova.
Paradox úspor je nevyhnutný proces
Proces boomu a krachu. Toto je vysvetlením prečo americký dolár kontinuálne stráca na hodnote. Jednu tretinu hodnoty stratil počas vedenia FEDu Alanom Greenspanom. Ako vieme, ten umelým udržiavaním úrokových sadzieb na historických minimách 1% vyvolal súčasnú krízu a nedovolil vyčistiť prasknutú internetovú bublinu na prelome tisícročí.
To, čo Allsbrook nazýva paradoxom úspor je v podstate nevyhnutný proces, ktorý charakterizuje obdobie ekonomickej kontrakcie. Je to bolestivé obdobie, kedy firmy znižujú svoje zadlženie, rušia neproduktívne výroby, znižujú ceny tovarov nadmerne produkovaných počas boomu (dnešný príklad vidíme na realitnom trhu, kde vláda opäť tupým spôsobom braní nevyhnutnému ozdravnému procesu). Zároveň realokuje kapitál od nepotrebných výrob smerom k tým, ktoré sú spotrebiteľmi žiadané. Presne toto sa udialo aj v 80tych rokoch minulého storočia.
Zachraňovanie odvetví predlžuje krízu
Westley hovorí, že budúcnosť je problematická, keďže vláda sa tento proces snaží zabrzdiť, motivovaná rovnakým kenesiánskymi nezmyslami. Prostredníctvom zachraňovania rôznych odvetví, zahŕňajúc kľúčových hráčov finančného priemyslu spôsobuje predlžovanie ekonomickej kontrakcie. Práve preto nič ako anemické obnovenie ekonomického rastu do konca roka 2009 čakať nemôžeme.
A aj o tom by sme mali pochybovať. Myslíte si, že ekonomika je zdravšia, keď mrhá vzácnymi zdrojmi nalievaním peňazí do absolútne katastrofálne riadených bánk? Trh dal jasne najavo za posledný rok, ktoré banky nemajú právo na prežitie a namiesto tohto zlodejstva, by sa mali tieto banky znárodniť, reštrukturalizovať, rozdeliť na malé časti a rozpredať. Prečo teraz väčšina ekonómov obhajuje kroky centrálnych bánk? Je to presne to isté ako keby sme obhajovali účtovné podvody v Enrone, ktoré stáli za jedným z najväčších bankrotov v modernej histórii.
Ako hovorí Westley, toto nie je kapitalizmus. Je to ďalším príkladom nedomyslených konsekvencií nasledujúcich sny o ekonomickom plánovaní, ktoré sa tento krát sústreďujú v Kongrese USA a sú vyjadrené v manipuláciách FEDu na realitnom a úverovom trhu.
Michal Maťovčík, CI KOMODITY