K levom sa dostal náhodou. Teraz žne v ich drezúre jeden úspech za druhým. Len zo slávnosti cirkusov v Monte Carle každoročne nosí prestížne medaily. Jeho prapradedo viedol cirkus Humberto ešte v 19. storočí. On si ho spolu s bratom Hynkom odkúpil začiatkom 90. rokov. Napriek počiatočným dlžobám však neľutuje, a tvrdí, že pokiaľ tu bude, cirkus prežije. Cirkus Humberto slávi 150 rokov od svojho vzniku a momentálne je v Bratislave.
Ste v jednej osobe riaditeľom, krotiteľom levov, drezérom koní, stavačom, šoférom, účtovníkom, reklamárom. Ako to všetko zvládate?
Snažíme sa, ako sa dá. Každý tu musí robiť čo najviac, aby sme sa uživili. Inak by som, napríklad, iba predvádzal levy a bolo by potrebných ďalších päťdesiat ľudí, ktorí by robili ostatné práce. Neoplatilo by sa to.
Kedy vás bolo naposledy päťdesiat?
V roku 1990, keď boli iba tri cirkusy a všetky boli štátne.
Štát už ničím neprispieva?
Nedostávame žiadne dotácie. Máme iba to, čo si zarobíme. Nezmenilo sa nič, ani po tom, čo cirkusy už nepatria pod ministerstvo kultúry, ale pod ministerstvo pôdohospodárstva. Neprispievajú ani na zvieratá.
V Česku je približne pätnásť cirkusov, ani jeden už nedotuje štát?
Ani jeden.
Prečo sa potom napríklad cirkus Aleš nazýva národným...
To je tak. V Česku majú asi štyri cirkusy v podtitule slovo národný...
Za posledné obdobie skrachovalo v Česku z tridsiatich cirkusov pätnásť. Viete prečo?
Niežeby som mal z toho radosť, ale zle ich viedli. Nevedeli hospodáriť. Nemôžete si dovoliť niečo, na čo nemáte. My by sme sa tiež boli zadlžili, keby sme si kúpili americký náves za 200-tisíc, ale čo potom... Radšej treba vydržať, ísť pomaličky.
Prečo Slováci nemajú cirkusy?
Keď bolo Československo, neboli slovenské ani české cirkusy, tak všetci artisti, z ktorých bolo iba pár slovenských, boli v troch československých cirkusoch.
Rozhodli ste sa po roku 1989 hneď, že si cirkus odkúpite?
Každý si hľadal angažmán. Po roku 1989 sme si mohli zobrať maringotku na rok do prenájmu. Potom nám ju odpredali. Povedali, buď si to do týždňa kúpite, alebo to predáme Nemcom. Každý sa vtedy zadlžil. Ešte že sme boli s bratom dva roky v Nemecku. Tam sme sa finančne pozviechali. Kúpili sme šapito, splatili statok, naše pekné zimovisko, kde máme zázemie. Stajne a manéž, štyri miestnosti a kuchyňu.
Ako je to teraz?
Máme levy, ťavy, medvede, kone a plno iných zvierat. Dohromady ich je šesťdesiat. Chvalabohu už nie sme v mínuse, pretože len čo je človek v mínuse, je nervózny. Stále premýšľa. Bolo obdobie, keď sme mali dlh aj dva milióny, a to strašne ubíja.
Kedy sa dá momentálne najviac zarobiť?
Najviac v lete, a teraz na jeseň už iba cez víkendy. Počas týždňa je to rôzne, ale vďaka Bohu aj za to. Keď sme však s bratom jazdili po iných cirkusoch, mali sme viac peňazí, pretože sme platili iba seba, a teraz sa staráte o všetko.
Údajne máte najviac levov v Európe... To nie je lacná záležitosť...
Pätnásť levov zožerie 75 kilogramov mäsa denne, čo vychádza minimálne na 8-tisíc korún. Vstupné je sto korún, alebo dvesto -- ľudia pritom hovoria, že je to veľa. V Nemecku stojí vstupenka 28 eur a majú oveľa horšie programy. U nás musí prísť sto detí, aby sme vôbec mali na mäso. Nehovoriac o tom, čo musíte nakŕmiť aj vlastné deti.
Dokáže si potom cirkus na seba zarobiť?
Musí. Treba s peniazmi zaobchádzať tak, aby vyšli aj na zimu, na kŕmenie. Pretože štyri mesiace nehráme, máme zimovisko, ktoré treba udržiavať. Nebohatneme, ale prežívame. Zaplatíme si to, čo potrebujeme pre seba, niečo, čo zostane, dáme na zvieratá.
V lete teda začínate šetriť na zimu...
Začíname už na jar, v marci. Nejaké percentá už automaticky musia ísť na zimu. Každý cirkusant vám povie, že sa bojí zimy. Každý na zimu šetrí. Niekedy môže byť ešte aj v apríli sneh, a nemôžete hrať, alebo musíte kúriť. Keď napadne sneh, musíte zapnúť veľkú pec, čo žerie 20 litrov na hodinu. Keby sme to nechali tak, môže nám spadnúť do rána šapito.
Levom v zime nie je zima?
Tam, kde zimujeme, majú ešte lepšie ubytovanie ako ľudia. Vyvýšené ubytovanie, vykachličkované, vetrák, ráno im to všetko vyčistíme, majú to tam ako v byte.
V zime vôbec nevystupujete?
Postavili sme si malú manéž a premýšľame o tom, že by sme v sobotu, nedeľu hrali, a keby prišlo aspoň sto ľudí, zarobili by sme si na krmivo.
Čo robíte, keď nevystupujete?
Zima vám tak rýchlo utečie, lebo ja napríklad prídem domov po Vianociach. Brat na statku všetko upratuje, stará sa o maštale. Musíme natierať lavičky, ploty, pripraviť autá, technické veci. Po novom roku robíme všetkým zvieratám veterinárne skúšky. Berieme im krv. Len tak miniete 70-tisíc. Utečie to ako voda. V polovici februára už tam máme pomocníkov na sobotu, nedeľu. A ani sa nenazdáte a už je sezóna.
Chodíte s Humbertom po Česku a Slovensku alebo aj do iných krajín?
Boli sme všelikde. V Nemecku, Rumunsku, Poľsku, plánovali sme aj Ukrajinu, ale tam nás to vôbec neláka. V súčasnosti sa však peniaze dajú zarobiť iba na Západe. V Nemecku je približne 50 cirkusov: z toho asi 10 dobrých, ostatné sú úbohé. Im je aj takto dobre, keď im príde sto ľudí, majú dvetisíc eur. Cudzích do krajiny veľmi nepúšťajú, robia im naprotiveň.
Ako sa to prejavuje?
Zoberú vám reklamu, mestá vás nepustia, začnú vymýšľať, že vám chýba to alebo ono. Keď vyprší pracovné povolenie, už im to nepomôže, oficiálne tam budeme podnikatelia.
Je problém zabezpečiť miesto na Slovensku?
Niekde áno a niekde nie. Niekde vám povedia, že chcú 20 korún za štvorcový meter na deň. To je nezmysel, lebo to nemôžete v živote zaplatiť. Niekde, ako napríklad v Poprade, vám dajú miesto zadarmo. Musím povedať, že 90 percent Slovákov je dobrých. U nás v Česku je to také napoly. Pretože u nás je viac cirkusov, preberajú si navzájom miesta. Veľa cirkusov už skrachovalo. Po roku 1989 si založil cirkus hocikto, lebo si myslel, že o rok to bude fungovať, no nestalo sa tak. Niektorí sú ešte dodnes zadlžení.
V cirkuse Humberto je asi sila v tom, že ste rodinný podnik...
Držíme pohromade a napríklad keď nezarobíme, tak ja alebo brat si nemusíme dať plat. Keď zamestnávate ľudí, musíte im všetkým dať peniaza, lebo vám odídu. Zadarmo vám nikto robiť nebude. Sú to technici a artisti. Minulý rok sme mali piatich ukrajinských artistov. Keď ich nevyplatíte, odídu. My, napríklad, počkáme. Vieme, že o týždeň zarobíme. Ale iní ľudia čakať nebudú.
Ako je to s návštevnosťou?
Na Slovensku je zaujímavé, že tu chodia ľudia do cirkusu, keď je veľké teplo. U nás je to naopak. V júli sa cirkusy zatvárajú a opravujú.
Prečo ste teda teraz na Slovensku?
Do konca sezóny už máme iba mesiac, takže už nezbohatneme... Soboty a nedele sú výborne navštevované. Kapacitu máme tisíc miest.
Ovládate nemčinu, francúzštinu, ruštinu, poľštinu... Kedy ste sa stihli naučiť toľko jazykov?
So štátnym cirkusom sme chodili najmä do Ruska, vtedy to bol Sovietsky zväz, a do východného Nemecka, takže tým to bolo jasne dané. Dva roky som bol vo Francúzsku vo francúzskych cirkusoch, ešte predtým, ako sme mali svoj.
Levy už krotíte 27 rokov. Prečo práve tieto zvieratá?
Prišiel som k tomu ako slepé kura k zrnu. Predvádzal som najprv na koni tibetské jaky, je to niečo ako byvoly. Mal som ich päť. Generálny riaditeľ prišiel vtedy do cirkusu nový, nie z brandže. Uskutočňovali sa takzvané prehrávky pred vystúpením. Obodovali ma. Generálny riaditeľ mi predstavenie zrušil. V zimovisku boli štyri levíčatá a povedal, buď to zoberieš, alebo ťa na hodinu vyhodíme. Bol tam starý pán drezér, rok som sa pri ňom, ako sa hovorí, viezol, odpozeral som to, a potom to už išlo. V tom čase sme mali v Rusku ešte 60 predstavení za mesiac.
Ste vyučený v odbore drezér cudzokrajných zvierat. Pomohla vám škola v krotení šeliem?
Škola mi pomohla hlavne po roku 1989, keď sme chceli podnikať. Priam nás zachránila, pretože ostatní cirkusanti sa museli školiť štyri mesiace, aby mohli vykonávať tento odbor a my sme už papier mali.
Predtým ste k šelmám nemali vzťah?
Keď sme vyrastali v cirkuse ako deti, vždy ma bavili levy alebo slony. Tak som sa tomu potom nebránil. Kúpili sa ešte dve levice, to som mal šesť kusov, a už sme išli do Strednej Ázie.
Teraz už asi nemáte tie levy, s ktorými ste začínali...
Nie. Levy sa dožijú asi pätnásť rokov. Pracovať môžu do dvanástich až trinástich rokov. . Ja som starého leva nikdy nedal utratiť, vždy ho nechám dožiť. Napríklad do Spišskej Novej Vsi som dal jedného leva.
Najmladšie levie mláďa sa vo vašom cirkuse narodilo na Slovensku...
Áno, pred dvoma rokmi. Najlepšie je, keď máte vlastný odchov. Keď nie je, zvieratá si zle na seba zvykajú. Všetky odmalička. Zvyknú si na seba, aj keď to tak nie je, aj keď sa zo začiatku navzájom hryzú.
Viete, prečo vás fascinovali šelmy už od malička?
Vždy ma fascinovalo, keď drezér práskal bičom a levy tam cerili zuby a revali. Keď som prvýkrát vliezol do klietky, boli maličké, niežeby som sa bál, zvykol som si.
Vášho otca zranil tiger, potom prestal s drezúrou. Nemali ste nikdy strach?
To nie je možné. Len čo by som mal strach, bol by to môj koniec. Šelmy tiež nemôžu mať strach, musia mať rešpekt .
Vedia strach vycítiť?
Áno. Dovolia si potom viac, o chvíľku vás nebudú počúvať vôbec, a potom na vás skočia, a to je koniec.
Chodíte na sviatok cirkusov do Monte Carla, čo je to za podujatie?
To je akýsi cirkusový vrchol, napríklad ako u vás v televízii majú speváci Zlatého slávika. Keď sa tam vôbec dostanete, je to úžasné. Našinec si to ani nevie predstaviť, ak nebol napríklad v takom stabilnom cirkuse, akým je Orfey v Taliansku. Tam má cirkus veľkú tradíciu. Vidíte, ako v lóži sedí v smokingu Omar Sharif. Vo Francúzsku aj v Rusku majú takýchto cirkusov veľa.
V Monte Carle každý rok získate medailu v drezúre levov. Čím to je?
Poviem to takto. Príde tam veľa drezúr, ale najviac ich je z Francúzska -- Francúzi sú v drezúre pomalí. Lev len pol hodinu pri nich lezie na stoličku. Kým sa k tej stoličke dostane... Potom si zívne. V porote je samí Talian a oni nemajú radi pomalé veci. Ja spravím bum bum bum, a hotovo. To oni chcú. Krátke, rýchle, nekomplikované číslo. Preto tam vyhrávajú pravidelne aj Číňania alebo Rusi.
Ako je to s levmi, trénujú sa od malička?
Po pol roku sa musia začať trénovať. Keď majú rok, už je neskoro. Môže sa stať, že potom na vás len tak z ničoho nič lev skočí.
Dajú sa skrotiť všetky?
Mal som aj také samce, pri ktorých som bol rád, že som stihol z manéže utiecť. Najhorší je tento mesiac -- október, sú ako v ruji, čiže úplne mimo. Keď ide, ani nevidí, zrúti aj stoličku.
Samice sa teda ľahšie trénujú?
Áno, ale ony keď vidia tie samce, ako šalejú, tak sa k ním pridajú a už je v tom taký guláš, že sa v tom nikto nevyzná. V Rusku napríklad v tých stabilných cirkusoch majú aj hasičov -- keď vyvádzajú, ostriekajú ich vodou. To však vždy nepomôže.
Vy máte tiež hadice s vodou pre prípad potreby?
Nie, to nemáme. Ale Francúzi majú napríklad povolenú pištoľ. Odkedy si tam nejakí amatéri spravili drezúru, utiekli im levy, niekoho zožrali, dávajú si veľký pozor. Teraz som bol vo Francúzsku, musel som zaparkovať mimo Paríža, ísť na ministerstvo životného prostredia, robiť skúšky, aby mi dali povolenie. Na bezpečnosť si tam veľmi potrpia.
Už sa stalo, že vás levy napadli?
Áno. Na ruke mám nejaké škrabance. Pazúry levov majú osem centimetrov. Človek si musí dávať pozor v metrovej vzdialenosti od meter od nich. Lev aj keď nechce, iba skočí už vás má.
Kedy poslúchajú?
Keď nemajú strach a cítia rešpekt.
Máte tri deti. Všetky sa venujú cirkusu?
Všetky. Brat má dvoch chlapcov a tí sa tiež venujú cirkusu. Môj chlapec je žonglér, teraz sa bude v zime ženiť, tiež si berie artistku, potom mám najmenšiu dcéru Máriu, ktorá vystupuje ako Helenka -- potom mám ešte Bohunku, tá vystupuje momentálne v Tunisku.
Stalo sa v rode Navrátilovcov, že z detí niekto nemal záujem o cirkus?
Všetci sú v nejakých cirkusoch. Aj bratranci, tety, strýkovia. Keď nie v našom, tak v inom. Ak niekto aj skúsil odísť, skoro sa vrátil, pretože ísť do fabriky o šiestej ráno ho nebavilo.
Keď sa u vás narodí dieťa, poviete si, tak tento môj syn bude artistom?
Nie. Napríklad môj bratranec má dve deti, spravili si maturity s tvrdením, že my nebudeme komedianti, a napokon sa radi vrátili.
Badáte na nich vlohy na nejakú disciplínu od mala?
Deti už samy začínajú, napríklad Bohunka mala nadanie byť haďou ženou. Najmenšia je zase fanatička do koní a vystupuje na poníkovi. Teraz nevystupovala, lebo s ním chodila po vonku a natiahol si šľachu, takže poník musí poník odpočívať. Zvieratá ju zaujímajú viac ako artistika. Ale Káju baví zase viac artistika. Každý robí niečo, keď sa to skĺbi, máte program.
Existuje v Česku artistická škola?
Bola, ale už nie je, pretože neboli peniaze.
Takže sú samoukovia?
Keď boli štátne cirkusy, posielali deti do Moskvy študovať tamojších artistov, aj z nie cirkusových rodín. A z desiatich, ktorých poslali, sa tomu nevenuje ani jeden. Nebaví ich to. To musí mať človek v krvi.
Do školy už chodí iba vaša najmladšia dcéra. Ako to stíha?
Každý polrok chodí na skúšky, a potom ju učí doma manželka. V zime chodí do školy normálne.
Nie je problém vybaviť individuálne štúdium?
Nie je. S tým problémy nerobia. Všetci cirkusanti bývajú blízko Prahy a riešia to podobne.
Vaše deti sa vraj učia vynikajúco. Je to pravda?
Bohunka, ktorá je teraz v Tunisku, študuje na obchodnej akadémii, tá je na tom veľmi dobre. Chlapec tiež a tá najmenšia vie počítať, to by ste sa divili.
Chcú ostať s cirkusom, alebo ich to ťahá inde...
Naše deti áno. Vedia si predstaviť cirkusovú budúcnosť. Každý správny cirkusant hovorí, že ho z manéže dostanú len nohami dopredu. A deti majú teraz úžasné možnosti. Syn vie bravúrne žonglovať, takže ide o mesiac do Belgicka do zimného cirkusu.
Ako je to so svadbami? V minulosti sa vraj cirkusanti brali medzi sebou.
Doba pokročila. Sú medzi nami aj ľudia z privátu a niektorí sú dokonca lepší. Napríklad u nás je jeden cirkus, a dieťa jedného si zobralo chlapca z druhého cirkusu -- teraz sa tie cirkusy medzi sebou neznášajú.
Humberto má tento rok výročie 150 rokov. Čo sa najviac zmenilo?
Všetko. Keď sme boli malí, bývali sme v maličkej maringotke. Teraz tu máme všetko. Umývačku riadu, WC, vodu. Plynový varič. Komedianti nemali žiadne byty ani domy. Teraz ideme s dobou.
A v rámci programu?
Kto si chcel nechať úroveň, si ju udržal, má sa dobre a dovolím si povedať, my sme sa udržali, lebo sme sa chceli udržať. Predtým sa však robila artistika srdcom. Nepozeralo sa na to, či dostaneme dvadsať alebo päťdesiat korún. Dnes, keď prídu artisti, prvé, na čo sa pýtajú, je, koľko za to dostanú. Vypýta si na deň 5-tisíc a keď mu ich nedáte, povie vám, že nikam nejde. Nedá sa to však porovnávať. Artisti majú teraz úžasné možnosti. Sú otvorené hranice.
K sláve vám pomohol asi aj seriál...
Nepochybne. Humberto je Humberto. Môže prísť ten či onen, Humberto je však značka. U nás v Česku určite. Aj v zime na statok sa k nám dodnes chodia pozerať herci. Teraz tam bol Radek Brzobohatý. Urobil aj nejaký dokument.
Nikdy neľutujete rozhodnutie odkúpiť cirkus?
Nie. Udržiavame tradíciu cirkusu Humberto. Robíme to s láskou, a budeme to robiť tak dlho, ako sa bude dať. A ako hovoril Eduard Bass, autor románu Cirkus Humberto, cirkus bol, je a bude. Náš cirkus bude existovať stále, pokiaľ tu budem ja či môj brat.