Evanjelium podľa Gatesa

Bill Gates a Warren Buffett, prvý a druhý muž na rebríčku najbohatších ľudí v USA, a možno aj na svete, sa často opisujú ako ctitelia slávnej eseje "Evanjelium bohatstva" Andrewa Carnegieho z roku 1889. Carnegieho úvaha, americká klasika, prináša morálne ospravedlnenie koncentrácie bohatstva, ktoré obvykle vytvára kapitalizmus. Jednoducho, Carnegie si myslel, že veľký osobný majetok vytvára veľké civilizácie -- obrovské bohatstvo indukuje charitatívne dary, podporu umenia a vedy.
"Evanjelium bohatstva" sa zakladá na premise, že výsledkom podnikateľského súťaženia je "prežitie najschopnejších", pričom sú to tí, ktorí sú najviac nadaní "organizačným talentom". Carnegie argumentoval, že tí, ktorým sa darí v podnikaní a hromadení majetku, dokážu lepšie posúdiť, ako svet skutočne funguje, a majú teda lepšiu kvalifikáciu na určovanie, kam zamerať zdroje. Úspešní ľudia by podľa Carnegieho mali odísť z podnikania do dôchodku vtedy, pokiaľ im ešte niečo z toho nadania zostáva a venovať zostávajúce roky svojho života dobročinnosti.
Carnegie tiež obhajoval dedičskú daň ako stimul a tvrdil, že "bohatého človeka prinúti venovať sa počas života správe svojho majetku". Motivovať majetných na utrácanie svojho majetku na chvályhodné účely ešte počas života, vyhlasoval Carnegie, je oveľa lepšie, ako ponechávať dispozičné právo k ich majetku v opatere (pravdepodobne nenadaných) potomkov.
Bill Gates minulý mesiac ohlásil, že uskutoční to, čo Carnegie odporúčal: do dvoch rokov zmení svoje priority, aby mohol na plný úväzok pracovať v Nadácii Billa a Melindy Gatesových. Gates začal využívať svoj majetok na dobročinné účely ešte skôr než Carnegie, ktorý podnikanie opustil ako šesťdesiatpäťročný. Warren Buffett má sedemdesiatšesť rokov, takže takúto šancu už premárnil. Venovaním podstatnej časti svojho majetku, približne 31 miliárd USD, Nadácii Gatesových však urobí druhý najlepší možný krok.
Napriek tomu, že Carnegieho teória dáva istý zmysel, nie je vôbec jasné, či sa nemýlil, keď sa domnieval, že úspešní podnikatelia sú najlepšími správcami charitatívnych nadácií. Vlastnosti užitočné v podnikaní, napríklad dravosť a politický dôvtip, sa k dobročinnosti nemusia príliš hodiť. Obdobne platí, že prevádzkovanie nadácie môže vyžadovať štúdium spoločenských otázok alebo umenia a vedy -- čo môžu byť činnosti v nesúlade so sklonmi a vlohami bývalého kapitalistu.
Zásadnejší nedostatok Carnegieho teórie môže spočívať v tom, že pre podnikateľov môže byť psychologicky príliš ťažké urobiť v polovici života obrat k filantropii. Žeby práve tí, ktorí "prežili" vo svete biznisu a nazhromaždili veľké imanie, skutočne svoje nadanie presmerovali na jeho rozdávanie? Bez ohľadu na to, či Gates svoj sľub dodrží, sú ľudia ako on výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo? Nie je vôbec ťažké byť skeptickým v otázke, či jeho príklad vyvolá novú vlnu predčasných odchodov do dôchodku s cieľom venovať sa dobročinnosti.
Posolstvo "Evanjelia bohatstva" má v USA väčšiu podporu než kdekoľvek inde, čo odráža relatívne väčší obdiv Američanov k podnikateľom. Carnegieho argument sa však v Amerike nikdy nestal uznávanou doktrínou, pretože väčšina ľudí odmieta názor, že bohatí podnikatelia sú inteligentnejší a morálne nadradení. Gates ani Buffett rozhodne nič také netvrdia. Rovnako platí, že ani v Amerike filmy a televízne inscenácie nevyzdvihujú životy veľkopodnikateľských filantropov. Američania, ako každý iný národ, majú radšej opis skutočne naničhodných podnikateľov, ktorí nakoniec dostanú spravodlivý trest.
A predsa sa v USA na dobročinné účely venuje viac peňazí ako v iných krajinách, teda to asi znamená, že súkromné dary sú povinnosťou. Ak nerátame dary cirkvám, tieto príspevky sú v USA jedným percentom HDP, čo je šesťkrát viac ako v Nemecku alebo Japonsku a tridsaťkrát viac ako v Mexiku. Avšak to stále nie je príliš vysoké číslo a podstatnú časť tohto úhrnu po Buffettovom dare tvorí so svojimi 60 miliardami USD Nadácia Gatesových. Samozrejme, Gates a Buffett si zasluhujú pochvalu. Ich príklad by sme však ešte nemali považovať za potvrdenie "Evanjelia bohatstva".

Autor je profesorom ekonómie na Yale University a hlavným ekonómom MacroMarkets LLC.