Gordon Brown je označovaný za pôvodcu labouristického ekonomického úspechu a nástupcu Tonyho Blaira v kresle premiéra veľkej Británie. Navyše, je vysoko rešpektovaný v medzinárodných finančných kruhoch. O názorovom smerovaní britského ministra financií Browna veľa napovedá jeden z jeho posledných štúdií : Globálna Európa -- Európa plnej zamestnanosti. V súčasnosti je možné ho považovať za najkoherentnejší text, najmä pokiaľ sa týka vplyvu globalizácie na Európu. Je to premzslená analýza politiky zmien potrebných pre prosperujúcu Európu 21. storočia.
Neprezentuje britskú ekonomickú nadradenosť a neopodstatnenú požiadavku, aby Európa upustila od svojho sociálneho modelu. V každom prípade diskusia o vplyve globalizácie nie je vo svojej podstate o sociálnej politike, ale o ekonomickej politike. Argumenty Browna sa vyhýbajú obhajobe reforiem trhu práce. Ak by sa však jeho scenár realizoval, dotkol by sa prakticky všetkých oblastí ekonomiky, a to tak na makro, ako aj mikro úrovni. Domáca a európska úroveň by sa ocitli, takpovediac, hore nohami.
Snáď najzaujímavejšia je výzva reformovať európsku menovú politiku v tom zmysle, aby bola transparentnejšia. Ďalším zaujímavým návrhom je zavedenie symetrického inflačného plánovania.
Brown patrí medzi málo európskych politikov, ktorí si uvedomujú, že globalizácia neodsúva ekonomickú súťaž na vedľajšiu koľaj, ale naopak, do centra pozornosti. V tom sa odlišuje od väčšiny európskych politikov, ktorí sú často presvedčení, že globalizácia znamená viac-menej zameranie sa na ešte hlbšiu integráciu. Tento argument prichádza paradoxne z krajiny, ktorá odmieta vstúpiť do systému jednotnej meny.
Perspektíva jednotlivých členov eurozóny sa zdá rozdielna. Dosiaľ prešli už dlhú cestu smerujúcu k federalizácii ekonomickej politiky. Po zlyhaní Paktu stability a rastu sa hľadajú najmä východiská na nastúpenie ich ekonomickej kooperácie. Celkom prirodzene by sa dala očakávať napríklad harmonizácia ich spoločného daňového základu právnických osôb. V tomto prípade by platil princíp -- čo je zdaňované. Nevzťahoval by sa na daňové sadzby. Ak Brown odmieta harmonizáciu, tak vlastne hovorí z hľadiska perspektívy nečlenskej krajiny eurozóny. Napriek analytickej podstate sú, z tohto pohľadu, návrhy ministra Browna takmer nepoužiteľné.
Zároveň je čoraz obťažnejšie sformulovať ekonomický plán pre všetkých 25 členov Európskej únie. Zdá sa totiž, že ekonomické záujmy jednotlivých členských štátov sa rozchádzajú. Azda by bolo jednoduchšie a reálnejšie vypracovať takýto plán zatiaľ len pre eurozónu. Na realizáciu tejto alternatívy však nie je britský minister financií vhodnou osobou a Británia tou správnou krajinou, ktorá by mala takýto plán predložiť.
Autor je ekonomický analytik