Druhá Mečiarova vláda skončila predčasne na jar 1994, keďže stratila podporu v parlamente po tom, čo desiatka poslancov odišla z poslaneckého klubu HZDS. Preto už na začiatku ďalšieho volebného obdobia mečiarovci stavili na prevenciu. Počas tzv. dlhej noci z 3. na 4. novembra bola zriadená dočasná parlamentná komisia "pre objasnenie príčin, ktoré viedli ku kríze ústavného zriadenia v roku 1994".
V druhej polovici apríla si komisia vypočula aj bývalého poslanca HZDS Igora Korbelu, ktorý musel odpovedať na otázky o svojom vzťahu k prezidentovi Michalovi Kováčovi a vysvetliť svoje pohnútky na vystúpenie z HZDS, prípadne, kto ho na to nahováral. Komisia postupne vypočúvala ďalších bývalých členov a poslancov HZDS či SNS a dokonca aj novinára Štefana Hríba. Pri vypočúvaní bol veľmi aktívny predseda komisie Dušan Macuška (HZDS). Komisia odmietla o svojej práci informovať médiá, ale podrobnosti z vypočúvania prinášal denník SME.
Za novembrovej dlhej noci ustanovili aj ďalšiu komisiu. Tá mala preskúmať právoplatnosť voľby poslancov za Demokratickú úniu (DÚ). Pokúšala sa znova preskúmať petičné hárky Demokratickej únie, ktoré podpísali jej sympatizanti, aby sa mohla stať politickou stranou. Macuška fungoval aj tu a pre denník Slovenská republika uviedol, že sa komisia spolu s orgánmi činnými v trestnom konaní bude snažiť, aby vinníci v kauze hárkov boli spravodlivo potrestaní. HZDS sa snažilo dokázať, že DÚ nezískala požadovaných 10-tisíc podpisov potrebných pre založenie strany. Takto chcela spochybniť ich mandát a prípadne ich vypudiť z parlamentu. Niekoľkomesačné fungovanie oboch komisií smerovalo do stratena a ich výsledky nikdy zverejnené neboli.
Krízou ústavného zriadenia označovali politici HZDS udalosti smerujúce k skráteniu volebného obdobia, ktoré sa malo normálne skončiť v júni 1996. Po odvolaní Mečiara v marci 1994 totiž 149 poslancov odhlasovalo ústavný zákon, ktorým sa volebné obdobie skrátilo do septembra 1994. Dovtedy fungovala narýchlo konštituovaná vláda Jozefa Moravčíka. Septembrové voľby viedli po dvojmesačných rokovaniach k zostaveniu tretej koaličnej Mečiarovej vlády. Členovia HZDS a SNS z vyvolania krízy obviňovali prezidenta Michala Kováča. Ten v rámci správy o stave republiky, ktorú predniesol v marci 1994, ostro skritizoval Mečiarovu vládu za jej praktiky, tvrdil, že vytvárala konfrontačné ovzdušie. O niekoľko dní neskôr 78 poslancov v tajnom hlasovaní vyslovilo Mečiarovi nedôveru.
Udalosti tých dní
- Premiér Vladimír Mečiar na výročnom sneme ZMOS vyhlásil, že investície miest podporí rotačný fond, ktorý založí "nová banka" alebo Prvá komunálna banka. Vláda totiž popri banke Slovakia chcela založiť banku, ktorá by úverovala malé podniky a samosprávy podľa politickej objednávky. Rotačný fond mal pracovať s peniazmi v objeme 500 miliónov Sk a požičiavať za úrok päť až šesť percent. Bežná úroková miera z úverov bola vtedy 20 percent. Takýto fond však nevznikol. Za predsedu ZMOS zvolili znova Michala Sýkoru.
- Majetok pre druhú vlnu kupónovej privatizácie sa scvrkol na 34 miliárd korún a v ňom už boli aj vodárne, ktoré vláda chcela bezplatne odovzdať obciam. Kritizoval to aj opozičný poslanec Mikuláš Dzurinda v rozhovore pre denník SME: "Považujem to za absolútnu nechuť vlády odštátňovať. Boja sa privatizácie - boja sa nezávislého kapitálu."
Neskôr sa ukázalo, že bližšie k pravde mal šéf Sociálnodemokratickej strany Jaroslav Volf, keď pre denník Práca povedal: "V druhej vlne sa rozdeľuje majetok za 280 miliárd Sk a motívom je snaha uspokojiť tých podnikateľov, ktorí sú lojálni tejto vládnej koalícii a majú vytvárať vhodné ekonomické zázemie pre tieto politické sily." Premiér Mečiar vtedy sľuboval spravodlivý model privatizácie. Malo v ňom ísť o vyváženie medzi kupónovou formou, priamym predajom a privatizáciou verejnou súťažou. V júni 1995 vyhlásil, že kupónku zruší a zavedie dlhopisové odškodnenie. V ére tretej Mečiarovaj vlády sa verejné súťaže na privatizáciu majoritných podielov nevypisovali.
- Slovnaft Bratislava oznámil Protimonopolnému úradu koncentráciu. Tá spočívala v získaní 51 percent akcií distribučnej spoločnosti Benzinol. Proti koncentrácii bol v tom čase už odvolaný predseda Protimonopolného úradu Zdenko Kováč. Úrad koncentráciu schválil v máji.
- Premiér Mečiar bol na trojdňovej štátnej návšteve v Taliansku. Prijal ho prezident Oscar L. Scalfaro. Rokoval s vedením talianskej štátnej energetickej spoločnosti ENI, ktorá podľa Mečiara prejavila záujem o privatizáciu Benzinolu a Slovnaftu a mala záujem spolu s SPP vytvoriť spoločný projekt na prepravu kvapalného plynu z Ruska cez Slovensko do Talianska. Mečiar sľúbil talianskym podnikateľom, že im poskytne vládne privatizačné zámery. Napriek tomu význačnejší vstup talianskeho kapitálu na Slovensko potom nenasledoval. Mečiara prijal na hodinovej audiencii pápež Ján Pavol II.
- Prezident USA Bill Clinton vyhlásil štátny smútok na pamiatku obetí teroristického činu v Oklahoma City.
- V Budapešti bola podpísaná medzivládna slovensko-maďarská zmluva o dočasnom vodohospodárskom režime na Dunaji a už od 20. apríla začala slovenská strana prepúšťať do starého koryta Dunaja viac vody - 600 kubíkov za sekundu. Zmluva mala platiť do vynesenia rozsudku haagskeho tribunálu. Po jeho vynesení v septembri 1997 bola predĺžená a platí stále.
- Predseda ruskej vlády Viktor Černomyrdin znova kategoricky odmietol myšlienku prijatia východoeurópskych štátov do NATO.
- Vláda schválila malú novelu Trestného zákona, kde bol zrušený trestný čin podplácania. Trestné zostalo už len prijímanie úplatku. Vláda tvrdila, že sa tak bude dariť odhaľovanie prijímania úplatkov. Paradoxné bolo, že vláda v tom čase prijala program Čisté ruky, ktorý mal bojovať proti korupcii. Obsahoval návrhy na legislatívne úpravy v niekoľkých desiatkach zákonov. V programe sa tiež žiadalo obmedziť na minimum ustanovenia predpisov, ktoré umožňovali udeľovanie výnimiek, povoľovanie rôznych úľav a oslobodení. Mal sa tak zúžiť priestor pre úplatkárstvo. Výnimky zo zákona sa však praktizovali ďalej.
- Vedenie investičnej spoločnosti PSIS podalo rozklad proti odňatiu licencie, o ktorom rozhodlo ministerstvo financií začiatkom apríla. Spoločnosť spravovala aj Sporofond, ktorý zhromaždil polovicu peňazí spomedzi všetkých vtedy existujúcich podielových fondov.
- Miera registrovanej nezamestnanosti v marci dosahovala 14,6 percenta, ale veľa podnikov nebolo reštrukturalizovaných. Najvyššia nezamestnanosť bola v okrese Rimavská Sobota - 28 percent. Iba v štyroch okresoch bola pod 10 percent.
- Do vlády mal ísť materiál o financovaní výstavby vodného diela Gabčíkovo. Bol však stiahnutý. Podľa neho sa predpokladalo, že vláda schváli pre Slovenské elektrárne úľavu na daniach a vymyslí spôsob, ako sa časť peňazí za elektrinu dostane aj k investorovi - štátnemu podniku Vodohospodárska výstavba. Prefinancovanie dlhov investora - Vodohospodárskej výstavby - sa nakoniec vyriešilo zahraničným úverom so štátnou zárukou. Na jar 1998 vznikol spor medzi Slovenskými elektrárňami a Vodohospodárskou výstavbou o spoplatnení úžitkov z vodného diela. Vyústil do podpísania zmluvy o platbách v prospech investora v novembri 2001. Vzťahy od toho obdobia sa dodnes nepodarilo vyrovnať.
- Štyri dni trval štrajk maďarských železničiarov. Ich akciu kvitoval slovenský železničiarsky odborár Imrich Sedláček: "Maďarskí odborári dokázali, že sa vedia postarať o mzdové a sociálne záujmy svojich členov."
- Na Slovensku začala pôsobiť ako dcérska spoločnosť rakúskej banky akciová spoločnosť Creditanstalt.
- Začala vysielať súkromná televízia VTV. Vysielanie šírila cez kábel. Deklarovala, že väčšinu programu budú tvoriť filmy a publicistika.