Pred novembrovou blízkovýchodnou konferenciou vo Washingtone, zvolanou prezidentom Bushom, izraelský premiér Ehud Olmert a palestínsky predseda Mahmúd Abbás vedú intenzívne rozhovory - čiastočne verejné, čiastočne tajné, občas priamo, inokedy prostredníctvom splnomocnencov. O výsledkoch rokovaní intenzívne presakujú "hodnoverné informácie", ktoré izraelské i palestínske oficiálne miesta nemenej intenzívne dementujú. To je pochopiteľné. Rozhovory sa vedú, pretože Olmert i Abbás naliehavo potrebujú politický úspech - Olmert, aby sa zabudlo na vlaňajšiu nevydarenú libanonskú vojnu, Abbás, aby vyvážil vplyv extrémistov z Hamasu. Môže sa teda predpokladať, že sa na jednej strane úprimne usilujú o úspešný dialóg, na druhej strane sa však obávajú protivníkov vo vlastných radoch.
Preto sa uchyľujú k metóde, ktorú kedysi americký diplomat prvej triedy Henry Kissinger nazval "konštruktívnym zahmlením". Ide o formulácie, ktoré si každý môže vysvetľovať tak, ako sa mu zachce. Napríklad: návrh vyhlásiť palestínsky štát v "dočasných hraniciach" (t. j. asi na 90 percentách obsadených území). Palestínčanom by sa dali medzinárodné záruky, že do dohodnutého termínu budú určené definitívne hranice ich štátu. Táto formulácia by umožnila Abbasovi tvrdiť, že dosiahol suverenitu na prevažnej väčšine palestínskeho územia, Olmertovi zase, že väčšie bloky židovských osád na obsadených územiach zatiaľ zostanú na mieste. Palestínčania si však už dávno myslia, že pre Izrael nie je nič trvácnejšieho ako "dočasná dohoda" - napríklad pre 35 rokmi "dočasne postavené" židovské osady. A keby na to Palestínčania zabudli, Hamas im to pripomenie. Izraelčania si zase pamätajú, ako "stále dohody" o prímerí boli porušované a stali sa "dočasnými". A keby to zabudli, pripomenie im to pri každej príležitosti vodca opozície Benjamin Netanjahu.
Izrael by mohol posilniť Abbásovu pozíciu, a tým zvýšiť jeho schopnosť súhlasiť s ústupkami, keby napríklad zrušil väčšinu zátarasov, ktoré rozdeľujú palestínske územia na izolované oázy a strpčujú život státisícom Palestínčanov. Avšak izraelská armáda odvolávajúc sa na bezpečnostné dôvody, odmieta zníženie počtu zátarasov a Olmert sa ich bojí zrušiť proti vôli armády: vládu by potom obviňovali zo zodpovednosti za každý prípadný atentát a opozícia by to náležite využila. No pokiaľ si Abbás nebude môcť pripísať na svoj účet nejaké izraelské gesto, ktoré by život Palestínčanom uľahčilo, veľká časť Hamasom popudenej palestínskej verejnosti bude považovať každý pokus o kompromis za neprijateľné spojenie s nepriateľom a zradu "posvätných národných záujmov".
Pre Palestínčanov je zaiste veľmi lákavá ponuka voľného prechodu medzi Gazou a Predjordánskom (tzv. Západný breh pod palestínskou kontrolou), čo by zaistilo kontinuitu palestínskeho územia. Lenže pre každého je očividné, že za súčasných podmienok je to "virtuálny" návrh: voľný prechod sa môže uskutočniť iba ak v Gaze bude odstránená vláda Hamasu a obnovená kontrola Palestínskej samosprávy. Kedy však k tomu dôjde? A ako? Rovnako takto je zrejmé, že za terajších podmienok sa môže dosiahnuť dohoda o štatúte Jeruzalema alebo o riešení problému palestínskych utečencov zatiaľ iba v teoretickej rovine.
Teda napriek tomu, že aj izraelskí, aj palestínski lídri - a prirodzene aj Američania, ktorí by po mnohých nezdaroch v Iraku nevyhnutne potrebovali na Blízkom východe akési pozitívum - majú záujem o úspech washingtonskej konferencie. Jej úspech však nezaručuje ani metóda "konštruktívneho zahmlenia". Ak sa však konferencia skončí krachom, Blízky východ sa môže posunúť dozadu o desiatky rokov.
Yehuda Lahav, Tel-Aviv