Medzi najvýznamnejšie udalosti roku 2009 určite patrí vypustenie iránskej družice na orbitálnu dráhu: stalo sa to 3. februára a družica má názov Omid (Nádej). Irán tak dokázal, že jeho raketový program bol úspešný a je schopný zasiahnuť akýkoľvek bod na našej planéte. Má vlastne k dispozícii technológiu medzikontinentálnych balistických striel. Vo veľmi dohľadnom čase (rok? dva?) bude mať k dispozícii i jadrové hlavice. A práve to je nebezpečná kombinácia.
Reči o mierovom využití jadrovej energie sú len chabou zásterou. Irán má jedny z najväčších zásob fosílnych palív na svete (preto jadrové elektrárne nijako zvlášť nepotrebuje) a keby hľadal odvetvia, ktoré môžu stimulovať jeho technický a vedecký rozvoj, môže rozvíjať také moderné technológie, ktoré nevyvolajú medzinárodné komplikácie -- napríklad letecký priemysel a pod. Raketový program navyše bez jadrových hlavíc má len malý význam -- balistické rakety nie sú príliš presné a bez jadrovej hlavice, vzhľadom na náklady, neefektívne.
Irán nepotrebuje mať vlastné raketové kozmické nosiče. Ak chce mať vlastné družice (potrebuje ich len pár), dnes je možné pomerne jednoducho ich dopraviť na obežnú dráhu pomocou iných štátov za komerčných podmienok. Oba súbežné programy slúžia jednému cieľu: vytvoriť z Iránu jadrovú veľmoc.
Samo osebe by to nemuselo byť až takým závažným problémom. Do tohto klubu vstúpila nedávno India, Pakistan a zrejme aj KĽDR. Všetky tieto štáty sa ako-tak usilujú o zodpovednú zahraničnú politiku, čo je výsledkom medzinárodného tlaku a mechanizmu vzájomného jadrového odstrašenia (nikto normálny nechce zomrieť v nukleárnom ohni). Irán je však iný prípad, a to predovšetkým pre radikálny náboženský charakter svojho režimu. Môžeme predpokladať, že miera ochoty riskovať aj vlastné zničenie v záujme dosiahnutia istých metafyzických cieľov je v prípade súčasného iránskeho vedenia vyššia ako v prípade iných režimov. Je dôvodný predpoklad, že iránska politika chránená jadrovým dáždnikom môže byť oveľa odvážnejšia.
Ak by chceli proti Iránu zasiahnuť USA alebo Izrael, musia tak urobiť v relatívne krátkom čase -- dokiaľ Irán nebude mať k dispozícii jadrový arzenál dostatočný na odstrašenie. Aj použitie len malého počtu jadrových bômb (5,6) môže byť zničujúce pre Izrael a dostatočné na to, aby si USA rozmysleli plány na útok (znamenalo by to smrť desiatok tisíc Američanov -- vojakov v oblasti, a možno dokonca aj civilov priamo na americkom území).
Je zrejmé, že iránske odhodlanie dosiahnuť status jadrovej veľmoci, a tým aj istú nezraniteľnosť, je pevné a môže ho naštrbiť len bezprostredná hrozba vojenského útoku.
Ťažko odhadnúť, či sa USA v súčasnosti, keď nastúpilo nové vedenie štátu, keď sa krajina nachádza v ekonomických problémoch a na krku má už vojnu v Iraku a Afganistane, odhodlajú na útok na Irán. Rozhodne Američanom chýbajú na to pozemné vojenské kapacity. Útok by musel mať podobu skôr leteckých a raketových úderov -- možno aj s použitím taktických jadrových zbraní -- na iránske systémy velenia, protivzdušnej obrany, letiská a zariadenia nukleárneho a raketového programu. Úspech by však nebol zaručený a politické dôsledky sú nepredvídateľné. Irán môže napríklad odpovedať pozemnou inváziou do Iraku a Afganistanu, ktorá môže byť veľmi krvavá (Irán je 70-miliónový štát so silnými ozbrojenými silami).
Izrael však musí vnímať iránsky jadrový program ako nôž na krku. Ten sa preto môže teoreticky odhodlať na útok -- a to dokonca samostatne. No vzhľadom na kvalitatívne a kvantitatívne obmedzenia svojich leteckých síl by zrejme musel uplatniť aj svoje jadrové zbrane.
Ak USA alebo Izrael k tomu nepristúpia, tak sa budeme asi musieť zmieriť so vznikom novej jadrovej veľmoci. Veľmoci, ktorá bude pod vplyvom radikálneho islamského fundamentalizmu bez nádeje na rýchly zvrat pomerov, a ktorá sa zrejme bude snažiť o vývoz svojej ideológie. A pre Európu vyvstane ďalšia hrozba, voči ktorej bude musieť nájsť protizbraň.