18.09.2007, 00:00

Čo potrebuje recyklácia elektroodpadu

Juraj Sabaka, prezident ITAS a člen Prezídia RÚZ. Snímka www.itapa.sk
Zdroj: www.itapa.sk

AD Máme jasnú stratégiu, HN, 2. augusta 2007

Európske smernice jasne ukladajú, že za zber a spracovanie sú zodpovední výrobcovia a dovozcovia. Smernice predpokladajú, že to budú zabezpečovať kolektívne systémy výrobcov a dovozcov. Ich tvorcovia pritom vychádzajú z dobrých skúseností s kolektívnymi systémami v západnej Európe.

Dva roky fungovania kolektívnych systémov výrobcov a dovozcov (KS) na Slovensku jasne preukázali, že je to správna cesta, a že kolektívne systémy založené dovozcami a výrobcami si plnia všetky svoje povinnosti voči slovenskej a európskej legislatíve. Ani ministerstvo životného prostredia ani inšpekcia životného prostredia k tomuto systému nevzniesli žiadne pripomienky. Len pre informovanosť - za KS v oblasti elektroodpadu stoja svetoví výrobcovia: DELL, Electrolux, Hewlett-Packard, IBM, Nokia, Panasonic, Philips, Siemens, Sony, Whirlpool...

Autor článku uvádza, že Recyklačný fond (RF) musí 100 % prijatých príspevkov použiť na zákonom stanovené účely. Neuvádza však, že v oblasti reálneho spracovania (recyklácie) odpadu, ktorá je najdôležitejším aktivitou v odpadovom hospodárstve, nemá RF žiadne zákonné povinnosti,aktivity, zodpovednosť. Navyše, platba výrobcu do RF nijako nezbavuje výrobcov zabezpečiť spracovanie (recykláciu) odpadu z jeho výrobkov, ktorá vyplýva z európskej legislatívy.

Ako to vlastne je
Súčasne sa snaží vyvolať dojem, že väčšina odpadu zostáva nespracovaná. Takáto interpretácia je falošná. Neberie do úvahy, že tovar sa stane odpadom až po určitom čase (v prípade domácich spotrebičov sa tak stane často až po viac ako desiatich rokoch). Každý elektrospotrebič predaný na Slovensku (a v celej EÚ) je označený výrobcom. Výrobca je zo zákona povinný zabezpečiť jeho spracovanie a recykláciu na svoje náklady, keď sa stane elektroodpadom. Pod hrozbou prísnych sankcií. V tomto kontexte volanie po tom, aby už teraz výrobcovia platili príspevky za tento budúci odpad do RF, si môžem vysvetliť len tak, že niekto by rád disponoval hromadou cudzích peňazí.

Ďalšou chybnou konštrukciou je úvaha o tom, že občania zaplatili v roku 2006 na recyklačných poplatkoch za elektrozariadenia asi 1 mld. Sk a že tieto peniaze, citujem, "zmizli". Neviem, odkiaľ prišiel autor článku na toto číslo, ale podľa dostupných informácií tri najväčšie KS v oblasti elektroodpadu (Envidom, SEWA a Ekolamp, ktoré reprezentujú zhruba 90 % trhu v oblasti elektroodpadu) v roku 2006 na recyklačných poplatkoch vybrali asi 240 mil. Sk. Za tieto poplatky sa recyklovalo približne 7,5 milióna kg elektroodpadu. Výročné správy týchto KS sú na ich webových stránkach každému k dispozícii. Aj autorovi článku. Vyzývam autora článku, ak má poznatky o tom, že sa recyklačné poplatky strácajú alebo zneužívajú, nech podá trestné oznámenie na tých, ktorí ich zneužili.

Kto to zaplatil
Autor článku uvádza, že takmer všetky recyklačné kapacity v SR boli vybudované s podporou RF a kladie si otázku ako podporili KS recyklačný priemysel. Zabúda však dodať, že ide o prostriedky rádovo v stámiliónoch až miliardách korún, ktoré do RF zo zákona zaplatili výrobcovia a dovozcovia. Nie je to teda náhodou tak, že výrobcovia a dovozcovia zaplatili vybudovanie recyklačných kapacít? V európskych krajinách, kde neexistuje žiadna obdoba RF, bez problémov zabezpečili výrobcovia vybudovanie recyklačných kapacity v potrebnom rozsahu.

Autor by mal pochopiť, že primárnou úlohou KS je spracovanie odpadu, a nie budovať recyklačný priemysel. A aj kľúčovým cieľom enviromentálnej politiky je to prvé a nie budovanie recyklačného priemyslu. Vytvorenie recyklačných kapacít je pre výrobcov len nevyhnutým prostriedkom, aby KS splnili túto najdôležitejšiu úlohu. Chiméry o tom, ako sa vytvorí (z cudzích peňazí) 7 000 nových pracovných miest, považujem v tomto kontexte za úplne chybné. Veď peniaze, z ktorých by sa tieto miesta mali vytvoriť, budú chýbať na iné investície, čo bude prispievať k tomu, aby minimálne taký istý počet pracovných miest v iných odvetviach zanikol.
Aký by to malo dosah na občana, keby sa zaviedli poplatky aj do RF? Dnes občan platí kolektívnym systémom 500 Sk za jednu chladničku. Podľa predstáv autora článku by musel občan do RF zaplatiť za 70 kg chladničku takmer 2 000 Sk (sadzba je podľa súčasne platnej vyhlášky 28 Sk/kg), čo je asi o 1 500 Sk viac ako v súčasnosti. Takéto predraženie by však v konečnom dôsledku znamenalo, že občania by začali kupovať elektrospotrebiče v zahraničí, pretože tam žiadne poplatky RF neexistujú. Avšak spracovanie elektroodpadu z týchto spotrebičov by museli zabezpečiť slovenské kolektívne systémy. Čo by znamenalo, že by sa musela zvýšiť sadzba KS a ďalšie zaťaženie občana. O tom však autor článku mlčí.

Spory o efektivitu
Autor článku by rád vyvolal dojem, že činnosť RF je efektívna a absolútne transparentná. Keďže príspevky do RF sú vynútené zákonom, domnievam sa, že by mali byť pod verejnou kontrolou. Uchádzači o príspevok z RF majú záujem o cudzie, možno povedať, verejné zdroje. Takže úplné zverejňovanie rozpočtu, projektov uchádzajúcich sa o podporu a nakoniec podporených projektov by mali byť samozrejmosťou s odôvodnením, prečo práve tieto a prečo iné projekty nie.

Úplne zásadnou podmienkou schválenia projektu by malo byť preukázanie, že recyklačné kapacity sú vôbec potrebné. Za dôležité považujem taktiež následné vyhodnocovanie efektivity a reálnych prínosov podporených projektov. A toto sa nedeje alebo deje len veľmi obmedzene. Inak by sa nemohlo stať, že na Slovensku máme mnohé ohromne nadbytočné recyklačné kapacity. Napríklad v oblasti elektroodpadu plné recyklačné kapacity v elektroodpade presahujú 40 mil. kg/ročne -využité sú na menej ako 25 percent. Keď bude Slovensko plniť maximálne limity stanovené EÚ, tak budú využité na polovicu. Aby boli využité naplno, muselo by sa na Slovensku spracúvať 8 kg elektroodpadu na obyvateľa ročne, čo je absolútne utopistická predstava aj z pohľadu budúcnosti.
To je len jeden príklad neefektívneho používania prostriedkov. Obdobne je to aj pri iných sektoroch. To, že tieto premrštené kapacity boli v konečnom dôsledku vybudované z príspevkov výrobcov, bez toho, aby ich potreba s nimi bola čo i len konzultovaná, ani netreba pripomínať. Čo sa týka transparentnosti, azda len jedna perlička. Autor článku a zároveň riaditeľ RF uvádza, že "RF podlieha kontrole NKÚ". Aké je stanovisko NKÚ? "NKÚ SR nebol požiadaný a nebola mu doručená žiadosť Recyklačného fondu o vykonanie kontroly. Úrad nevykonal na uvedenom fonde kontrolu. Úrad nemá oprávnenie, kompetenciu kontrolovať hospodárenie Recyklačného fondu, ktorý je neštátnym fondom."

Kontrolu potrebujeme
Súhlasím s autorom, že je potrebné sprísniť režim v oblasti recyklácie tak, aby sa eliminovali možnosti obchádzania zákona. Je potrebné eliminovať, aby sa na zbere, triedení a spracovaní odpadu priživovali niektoré subjekty, ktoré obchodujú s potvrdenkami, falšujú doklady o zbere a spracovaní odpadov. Silnejšia autorizácia, prísnejšia kontrola nakladania s odpadom a dohľad regulátora (MŽP SR a Inšpekcie životného prostredia) spolu doladením legislatívy by boli pozitívnym krokom.

Malo by byť aj umožnené (pod prísnou kontrolou štátu) spracúvať odpad v zahraničí. Aby napríklad výrobca televízorov, ktorý má recyklačnú linku napríklad v Česku, mohol svoje staré zariadenia spracovať tam. Je potrebné taktiež zabrániť, aby sa za kolektívne systémy nemohli vydávať subjekty, ktoré nimi nie sú, a ktoré nie sú vytvorené a riadené výrobcami, resp. dovozcami. Pretože ak sa za KS vydávajú subjekty podnikajúce v zbere a spracovaní odpadu, ide o konflikt záujmov a riziko manipulácií s potvrdenkami za údajné spracovanie odpadov.

Slovenská legislatíva by mala úplne jednoznačne konštatovať a stanoviť povinnosť, že za zber, triedenie, spracovanie a recykláciu odpadov vo všetkých sektoroch, kde je to možné, budú zodpovední priamo výrobcovia a dovozcovia. A to tak, že budú stanovené jasné, presné a kontrolovateľné a súčasne zmysluplné limity a za nedodržanie tejto povinnosti budú povinné osoby (výrobcovia, dovozcovia) prísne postihovateľní. A zároveň si spôsob splnenia svojich povinností povinné osoby určia a zabezpečia sami.
Riaditeľ RF bojuje o zvýšenie príjmov do RF tak vehementne, ako by ich považoval za vlastné. Asi si dostatočne neuvedomuje, že je len správcom zverených peňazí. Peňazí, ktoré by mali byť používané maximálne efektívne a transparentne.

Na záver ešte malá úvaha. Renomovaní ekonómovia preukázali, že najefektívnejšie sa využívajú vlastné peniaze na účely, za ktoré sú zodpovední. Najnehospodárnejšie ich využívajú tí, ktorí používajú cudzie zdroje na cudzie projekty. Nech si čitateľ urobí názor, do ktorej kategórie patria kolektívne systémy a do ktorej RF. Recyklačný fond je unikát v EÚ. Ak by mal na životné prostredie taký dosah ako sa snaží vykresliť autor článku, potom by Slovensko malo predbiehať okolité krajiny v kvalite životného prostredia a dobiehať vyspelé krajiny v odpadovom hospodárstve. Ani jedno sa nedeje. Ak je inštitút RF taký prínosný pre životné prostredie, prečo ho podľa "vzoru" SR nezriadila žiadna iná krajina ? Žeby iným krajinám nezáležalo na životnom prostredí? Autor článku by asi rád videl Recyklačný fond ako hlavného alebo jediného garanta spracovania odpadu a budovateľa recyklačného priemyslu na Slovensku. Zabúda však dodať, že za cudzie peniaze, so žiadnou zodpovednosťou za reálne spracovanie (recykláciu) odpadov a s pochybnou efektivitou.

Juraj Sabaka, prezident ITAS a člen prezídia RÚZ

Súvisiace články