V poslednom čase niekoľko signálov ruského ekonomického, politického a vojenského vzostupu vyvolali isté úvahy o obnove ruského mocenského postavenia alebo o novej ruskej hrozbe. Preceňuje sa však význam niektorých vojenských aktivít, ktoré neznamenajú takmer nič oproti zásadnej geopolitickej zmene po roku 1991 -- prepadu Ruska na úroveň druhoradej a skôr regionálnej veľmoci. Voči "Západu" (strednej a západnej Európe a Severnej Amerike) je Rusko historicky relatívne najslabšie hádam od 17. storočia (s výnimkou obdobia občianskej vojny).
A to preto, že štáty Severnej Ameriky, západnej a strednej Európy vytvorili na čele s USA kompaktný a značne solidárny vojenský blok -- NATO, zatiaľ čo Rusko je bez významnejších spojeneckých zväzkov. Špekulácie o väzbách na Čínu či Indiu nie sú príliš realistické. Tento blok západných štátov má dnes okolo 900 mil. obyvateľov, zatiaľ čo Rusko okolo 140 a navyše je v stave ťažkej demografickej krízy -- ročne počet jeho obyvateľov klesá asi o pol milióna až milión.
Aktuálna pozícia
Rusko je v geopoliticky nepriaznivej situácii: je územne príliš veľké s v podstate nekontrolovateľnými hranicami. Na západe má silný vojenský blok NATO, pričom nie je jasné, ako sa budú vyvíjať vzťahy s nim. Na juhu priamo alebo nepriamo hraničí s islamskými štátmi, ktoré sú vo fáze demografického vzostupu, a na východe s najdynamickejšie sa rozvíjajúcou mocnosťou súčasnosti -- Čínou.
V časovom horizonte dvoch desaťročí Rusku hrozí, že v tzv. eurázijskom priestore bude voči Číne hrať jasne druhé husle. V konečnom dôsledku prípadná orientácia na Čínu by pre Rusko bola zhubnejšia než orientácia na Západ. Z Ruska sa môže stať ekonomický prívesok Číny a ázijská časť krajiny môže byť zaplavená čínskymi prisťahovalcami. Z tohto pohľadu je pre Rusko najrozumnejšia alternatíva integrácia so "Západom" -- teda vstup do NATO a možno aj EÚ (to, či je to reálne politicky, je iná otázka). Čínska alternatíva však môže vyhovovať časti vojenskej, politickej a byrokratickej elity, pretože Čína, samozrejme, nekladie požiadavky týkajúce sa demokratizácie.
Vyjadrenie pomeru hrubého domáceho produktu medzi štátmi NATO a Ruskom je asi 40 : 1. Aj keby sme to rozrátali podľa tzv. parity kúpnej sily, tak je to 15 : 1. Celkový ruský HDP je porovnateľný s Holandskom a Brazíliou -- nie s EÚ, USA, Japonskom a ČĽR. Práve Brazília je vhodný príklad toho, aké by malo byť medzinárodné postavenie Ruska nebyť prežívajúcej veľmocenskej tradície, stáleho členstva v Bezpečnostnej rade OSN a zásob jadrových zbraní. Veď Rusko sa dnes so svojimi sociálnymi, geografickými, demografickými a ekonomickými ukazovateľmi práve Brazílii veľmi podobá. Nie je v tom nič znevažujúce: politicky ani vojensky Brazília nie je bezvýznamná -- prevádzkuje napr. jednu lietadlovú loď a stavia svoju prvú jadrovú ponorku. A keďže Brazília dnes nečelí žiadnym potenciálnym ani vojenským ohrozeniam, geostrategické postavenie Brazílie je možno lepšie ako Ruska...
Zatváranie kohútikov nebude fungovať
Ruský HDP na hlavu podľa parity kúpnej sily (zjednodušene: ukazovateľ životnej úrovne) je asi tretina európskeho a pätina amerického. To umiestňuje Rusko niekam na hranicu medzi vyspelým a rozvojovým svetom (presne tam, kde je aj spomenutá Brazília). Čisto z hľadiska počtu príslušníkov ozbrojených síl je pomer medzi štátmi NATO a Ruskom asi 4 : 1. Podľa rôznych odhadov je pomer medzi bojovými kapacitami konvenčných síl oboch strán niekde medzi 6 : 1 až 12 : 1. (Okrem počtu vojakov na ňu vplýva aj úroveň výcviku, technické vybavenie a pod...) Spojené štáty a ich spojenci plne kontrolujú svetový oceán, čo by Rusko v akomkoľvek konflikte so "Západom" muselo hendikepovať. Veľa sa hovorí o tzv. energetickej závislosti Európy od ruských dodávok plynu a ropy, no už menej o závislosti Ruska od príjmov z predaja týchto energetických surovín a príjmov z európskych cenných papierov.
Postavenie Ruska sa síce momentálne zlepšuje možnosťou vývozu aj do Číny, no predstava, že Rusko môže nejako voluntaristicky manipulovať s ventilmi na potrubiach je nerealistická. Rusko by prišlo o značné príjmy a zničilo svoju reputáciu dodávateľského štátu. Navyše závislými od dodávok z Ruska sú najmä stredoeurópske štáty. "Jadra Západu" (záp. Európy a Severnej Ameriky) sa to až tak netýka. Majú dostatočné finančné zdroje i prístup k svetovému oceánu.
Hľadanie vojenskej parity
V počte jadrových zbraní sa snaží Rusko udržiavať akú-takú paritu so Spojenými štátmi. To je jediná kategória, v ktorej je jeho moc ešte s USA porovnateľná. No nedá sa nijako rozumne predpokladať, že Rusko alebo USA a ich spojenci sa budú pohrávať s myšlienkou použitia týchto zbraní v inom prípade ako v stave ohrozenia existencie vlastného národa a štátu. Preto s výnimkou totálnej vojny alebo jej hrozby jadrové zbrane netreba považovať za reálne použiteľný nástroj vo vojenstve a politike.
Hliadkové lety ruských lietadiel nad Atlantikom a priľahlými moriami na vyššie opísaný pomer síl nemajú žiaden význam. V skutočnosti znamenajú len to, že v dôsledku zlepšenia pomerov v štátnych financiách a ozbrojených silách sa Rusko vracia k aktivitám, ktoré treba z vojenského hľadiska považovať vlastne za normálne. I keby ruské ťažké bombardéry lietajúce nad Severným a Nórskym morom niesli napr. jadrové strely s plochou dráhou letu, predstavujú pre protivzdušnú obranu veľmi nápadný a ľahko identifikovateľný cieľ.
Za možné väčšie nebezpečenstvo treba považovať iné tri kategórie zbraní: balistické rakety stredného doletu, strely s plochou dráhou letu (z Európy boli fakticky odstránené) a jadrové ponorky s nukleárnymi raketami. Posilňovanie práve týchto prostriedkov by aspoň teoreticky mohlo znamenať aj zvyšovanie schopnosti Ruska zasadiť západným krajinám nečakaný jadrový úder. Tieto prostriedky sú totiž značne mobilné a ťažko sledovateľné (najmä v prípade ponoriek). Nie je ani jednoduché určiť, v akom štádiu pohotovosti sa práve nachádzajú, alebo ich preventívne zničiť prvým úderom.
Dnešné Rusko môže štáty NATO reálne ohroziť len jadrovým úderom -- nie konvenčnými zbraňami. Jadrový úder je však v podstate nepravdepodobný, pretože by vyvolal okamžitý protiúder a výsledkom by bolo len vzájomné zničenie. A ak sa Rusi (a ani Američania) nerozhodli zahájiť spoločnú samovraždu počas studenej vojny, prečo by tak mali spraviť teraz?
Rusko verzus EÚ a USA
Na druhej strane, keby Rusko chcelo nejako "dorovnať" moc západných štátov v tradičných kategóriách (ekonomická moc, konvenčné zbrane, demografický pretlak), potrebovalo by dlhé obdobie veľmi úspešného všestranného rastu. Nejaké náhle vypätie síl môže síce dočasne zvýšiť ruskú vojenskú moc, no v konečnom dôsledku by ho mohlo oslabiť tým, že by podlomilo jeho ekonomický a demografický potenciál....
Hlbšia úvaha nad postavením a záujmami Ruska, EÚ a USA však nevyhnutne vedie k záveru, že potenciálnych trecích plôch medzi Ruskom a "Západom" nie je vlastne tak veľa. Nie je dôvod pre nejakú závažnejšiu konfrontáciu. A pokiaľ hovoríme o probléme demokratického deficitu v Rusku, položme si najprv otázku, či súčasná situácia s dominanciou výkonnej moci v podstate nezodpovedá sociálno-ekonomickým parametrom dnešnej ruskej spoločnosti.