Podiel slovníka na raste násilia

Vždy, keď počujem alebo čítam, že tí a tí popravili rukojemníka, zježia sa mi vlasy na hlave. Pomenovanie javu, veci či bytosti je chúlostivá vec. Nemusí totiž vystihovať podstatu toho, čo pomenúva, ale môže spôsobiť, že to budeme brať podľa mena. Verbálne protestujeme proti násiliu a dištancujeme sa od neho, a na druhej strane médiá na celom svete bez toho, aby si uvedomili, akú škodu môžu napáchať obyčajnou nepresnosťou v pomenovaní, poskytujú násiliu alibi, obliekajú ho do odevu legitímnosti. Násilie -- politické i lupičské -- sa rozmáha a jednou z jeho stále používanejších metód je vzatie rukojemníkov. Bežným nasledujúcim krokom je vrchol násilia a brutality -- usmrtenie nevinného rukojemníka, ak okolitý svet neprijme vydieračské podmienky násilníka. A rovnako bežným aktom zo strany médií je označenie takejto vraždy slovom poprava. Médiá sa stávajú spoluvinníkmi, pretože akceptujú slovník, filozofiu a postoje vrahov. Poprava totiž je výsledkom súdneho procesu, vyžaduje si isté legislatívne podmienky a postupnosť krokov, obvinený má právo na obhajobu, zvažuje sa opodstatnenosť tohto kroku. Nepolemizujme o morálnych aspektoch -- poprava je legislatívny krok a aj legislatíva môže byť zlá či nehumánna. Odrezanie hlavy či guľka do tyla rukojemníka nie je poprava. Je to vražda. Akceptovaním slova poprava v tejto súvislosti by sme zmiernili aj zhovädilosť Osvienčimu. Dokonca aj ak budeme politických násilníkov akceptovať ako viac-menej regulárne armádne jednotky, nemôžeme hovoriť o popravách zajatcov, ale len a len o vraždách, pretože podľa prijatých konvencií sa zajatci nemučia a nepopravujú. Seriózne médiá v tomto zaostávajú za bulvárom, lebo ten sa neštíti nazývať veci pravým menom. Aj keď z pohnútok rovnako málo čistých.