Eurozóna je, samozrejme, niečo iné ako Európska únie, ale ide o doteraz najambicióznejší podnik únie, ktorá stále zápasí so snahou vytvoriť si štruktúry potrebné na upevnenie menovej únie. Spoločná fiškálna politika zostáva vzdialeným snom, rovnako ako ozajstná politická únia.
Tvorcovia európskych politík však tvrdia, že sú na ceste k takzvanej bankovej únii, čo neznamená fúziu samotných bánk, ale spoločný bankový dohľad. Európska komisia v septembri ohlásila plán urobiť z Európskej centrálnej banky dohľadový orgán pre všetkých 6 000 európskych bánk.
Reakcia národných politikov, centrálnych bánk i bánk samotných všeobecne nebola priaznivá. Nemci chcú, aby sa ECB sústredila len na veľké systémové banky a menšie sporiteľne (napríklad tie, ktoré vo veľkom investovali do podradných hypoték) prenechala národným orgánom. Veľká Británia a Švédsko tvrdia, že nemôžu byť v podriadenom postavení voči centrálnej banke, ktorej sú nanajvýš polovičnými členmi.
Trhliny v únii
Potreba celoeurópskeho dohľadového orgánu sa všeobecne prijíma, najmä preto, že Európsky orgán pre bankovníctvo sa pri uskutočňovaní finančných záťažových testov ukázal ako nepriebojný: prvé testy boli také slabé, že nimi so žiarivými výsledkami prešli aj dnes už zbankrotované španielske sporiteľne. Európa musí prelomiť začarovaný kruh spájajúci otrasených suverénnych dlžníkov s bankami, ktoré sú nútené alebo prinajmenšom podnecované kupovať ich dlhopisy, ktorými sa zasa zabezpečuje financovanie záchrany bánk.
Komisiou zvolená metóda realizácie bankovej únie je však fatálne chybná. Navyše podľa uniknutého stanoviska hlavného právneho poradcu Rady EÚ je navrhovaná reforma protiprávna, pretože ako uviedol denník Financial Times (ktorý uniknuté stanovisko získal), ide "za zákonom povolené právomoci meniť pravidlá riadenia v Európskej centrálnej banke".
Európski lídri sa počas krízy snažia na trhliny v menovej únii reagovať bez návrhu novej zmluvy, pretože sa obávajú, že nová zmluva navrhujúca ďalšiu centralizáciu právomocí do Bruselu by bola odmietnutá buď národnými parlamentmi, alebo voličmi v referende. Usilujú sa preto o postup pomocou medzivládnej dohody alebo existujúcich zmluvných ustanovení.
Výhodné, ale nevhodné
Vo veci bankovej únie chcú využiť článok Lisabonskej zmluvy, ktorý Európskej rade umožňuje udeliť ECB právomoc na výkon špecifických úloh týkajúcich sa "politík, ktoré sa týkajú politiky obozretného dohľadu" nad určitými finančnými ústavmi v únii. To je pre vytvorenie celoeurópskeho dohľadového orgánu s priamou zodpovednosťou za jednotlivé inštitúcie chabý právny základ a zjavne nebol na tento účel zamýšľaný. Napokon Nemecko s týmto znením súhlasilo len za predpokladu, že ECB nemôže byť priamym dohľadovým orgánom.
Dôsledky výberu tejto síce výhodnej, no nevhodnej cesty sú vážne. Po prvé, súčasné zmluvy nemožno využiť na vytvorenie jednotného európskeho reštrukturalizačného orgánu, čím vzniká vratká väzba medzi ECB a národnými orgánmi. Nemožno ju využiť ani na zriadenie európskeho programu ochrany depozít, čo je zrejme najnaliehavejšia nevyhnutnosť, aby sa zastavil odlev vkladov z bánk na juhu Európy.
Strážne psy na reťazi
Potenciálne nebezpečné dôsledky to bude mať aj pre samotnú ECB. Využitie ustanovení Lisabonskej zmluvy znamená, že ECB bude nutné dať dodatočné povinnosti. V rámci ECB však nemožno vytvoriť samostatný útvar pre bankový dohľad, ako sa stalo napríklad v prípade Úradu pre obozretnú kontrolu vo Francúzsku či Úradu pre obozretnú reguláciu v Británii, ktorý má svoju vlastnú radu aj dojednania o zodpovednosti vnútri tamojšej centrálnej banky.
Význam týchto štruktúr je v tom, že izolujú menovopolitickú nezávislosť centrálnej banky, aby nedošlo k jej narušeniu vplyvom prísnejších požiadaviek na zodpovednosť, ktoré nevyhnutne prichádzajú s bankovým dohľadom. Keďže sa rozhodnutia dozorných orgánov týkajú majetkových práv osôb -- a ich činnosť či nečinnosť môže daňových poplatníkov prinútiť zachraňovať banky -- vlády, parlamenty a súdy sú nútené držať tieto strážne psy nakrátko.
Práve preto sa nemecká Bundesbank, ktorá vždy tak neúnavne bdela nad menovopolitickou nezávislosťou, ocitá opäť v tábore odmietačov a vyjadruje vážne obavy z cesty, ktorou sa komisia chystá vydať. Tentoraz má pravdu.
Nepreniknuteľne nejasné
Sú tu aj ďalšie vážne problémy. Podľa modelu predloženého komisiou bude naďalej fungovať Európsky orgán pre bankovníctvo, poverený vytvorením jednotného súboru pravidiel pre všetkých 27 členských štátov EÚ. No hoci jeho činnosť riadi bežný systém hlasovania kvalifikovanou väčšinou, 17 krajín eurozóny bude mať jediný dohľadový orgán, takže budú hlasovať prostredníctvom spoločného delegáta. Komisia sa snaží nájsť spôsoby, ako ochrániť práva krajín mimo eurozóny. Samotná spletitosť toho, čo už je navrhnuté, však dokladá, o aký nevhodný plán ide.
Celá téma sa môže zdať, najmä mimo Európy, nepreniknuteľne nejasná. Je však ilustráciou jednoduchej skutočnosti: Európa sa snaží dopátrať k silnejšiemu federálnemu modelu, ktorý bude reagovať na slabiny, ktoré odhalila kríza eurozóny. Robí to však bez toho, aby venovala pozornosť kľúčovej nutnosti vziať so sebou aj svojich občanov. Nástroje, ktoré EÚ zavádza, sú dokonca zámerne konštruované tak, aby potrebu pýtať sa občanov obišli.
Práve túto zásadnú chybu v jadre dnešného európskeho projektu navrhnuté usporiadanie bankovej únie odhaľuje. Ťažko veriť v úspech iniciatívy, ktorá je postavená na chatrných právnych základoch a chýba jej základná demokratická legitimita. Európske banky a ich klienti si zaslúžia niečo lepšie.
VIZITKA
Howard Davies
ekonóm
je bývalý predseda britského Úradu pre finančné služby, viceguvernér britskej centrálnej banky a riaditeľ London School of Economics. Vyštudoval moderné dejiny a moderné jazyky na Merton College v Oxforde a manažment na Stanford Graduate School of Business. V súčasnosti je profesorom parížskej Sciences Po.