05.11.2012, 00:10

ECB umožňuje Francúzsku deštrukciu ekonomiky

Hollandove absurdné návrhy nepomôžu francúzskej ekonomike.

Paríž. Snímka: Reuters
Zdroj: Reuters

Francúzi svojimi opatreniami vyháňajú produktívne investície, aby vyššími daňami a dlhom mohli dotovať tie neproduktívne. To všetko za asistencie ECB.

Z nevyčerpateľnej studnice Hollandových nebezpečných utopistických nápadov, ako znižovaním slobody vybudovať z Francúzska prosperujúcu ekonomiku, ma najnovšie zaujal návrh zákazu domácich úloh. Ten má zabezpečiť to, aby deti, ktorým doma rodičia s úlohami pomáhajú, na tom neboli lepšie ako tie, ktorým nepomáhajú. Namiesto toho majú byť deti dlhšie v škole a dovzdelávať ich budú tisícky nových učiteľov.

Z môjho pohľadu je to opäť len veľa zbytočných nákladov s minimálnym dopadom, pritom ale so silným hraním na city. Navyše to ide proti prirodzenosti, keďže prirodzeným cieľom rodičov je čo najviac podporovať svojich potomkov. Domáce úlohy sú len malou časťou toho, ako rodičia pomáhajú svojím deťom so vzdelaním a prínos takéhoto kroku pre rovnosť šancí bude marginálny. (možno Hollande v snahe zabrániť aj tejto „nespravodlivosti“ zakáže aj hranie Scrabble mimo školských družín). Na druhej strane dodatočné trávenie času v škole ju môže žiakom ešte viac znechutiť. A na tento celú túto marketingovú kampaň bude musieť Hollande buď zobrať zdroje súkromnej sfére, ktorej následne klesne buď spotreba alebo investície, alebo si na ne požičať, čo zaťaží krajinu do budúcna.

Paríž. Snímka: Reuters
Zdroj: Reuters

Zákaz domácich úloh je však v porovnaní s ďalšími krokmi novej vlády pre francúzsku ekonomiku len maličkým problémom. V nasledujúcich riadkoch v krátkosti zosumarizujem Hollandove návrhy a aký budú mať, prípadne dokonca už aj mali vplyv na francúzsku ekonomiku:

Sťaženie prepúšťania: Jedným z prvých krokov Hollanda bolo vyhlásenie, že je potrebné pre firmy zdvihnúť náklady na prepúšťanie zamestnancov, aby tým zabránili rastu nezamestnanosti. Logickým dôsledkom tohto kroku bolo, že spoločnosti v strate alebo s klesajúcimi maržami, ktoré plánovali časom optimalizovať produkciu, sa uchýlili k prepúšťaniu ešte skôr, ako tento zákon môže vstúpiť do platnosti, aby sa týmto nákladom vyhli. Aj v dôsledku toho sú medzimesačné nárasty počtu ľudí hľadajúcich si prácu najvyššie od roku 2009.

Medzimesačná zmena počtu ľudí hľadajúcich si prácu vo Francúzsku (v tis.)


Asi najmarkantnejším príkladom bol stratový Peugeot, ktorý ohlásil len niekoľko dní na to prepustenie 8 000 zamestnancov. Tento počet sa snaží Francúzska vláda znížiť tým, že stratovej spoločnosti poskytne štátnu pomoc vo forme garancie nových úverov, keďže spoločnosť má pri zvýšenom riziku bankrotu problém požičať si s prijateľným úrokom. Logika, že štát zvýši firmám náklady a ich konkurencieschopnosť bude podporovať štátnymi dotáciami, je úplne absurdná. Navyše daňoví poplatníci to zaplatia okrem toho aj cez vyššiu cenu áut, aká by bola bez tejto pomoci. Pretože aby sa Peugeot v konkurenčnom boji presadil, tak by musel ísť s cenami dole. Takto ich budú môcť držať vyššie.

Sedemdesiatpäťpercentná daň z príjmov nad milión eur: Vzhľadom na to, že by táto daň mala zasiahnuť podľa odhadov asi 1500 ľudí, a mala by priniesť do rozpočtu ročne 210 mil. eur, čo predstavuje zhruba 0,01 % HDP, to nie je možné považovať za konsolidačné opatrenie, ale opäť len za politický marketing. A to s negatívnymi dôsledkami. Podľa daňových konzultantov už viacero bohatých Francúzov prejavilo záujem žiť v Británii či Švajčiarsku a platiť dane tam. Samotný britský premiér David Cameron sa ponúkol bohatým Francúzom, že ich rád príjme v Británii, aby platili dane u nich. Bernard Arnault, majiteľ prevažnej módnej spoločnosti LVHM, ktorá v sebe zahŕňa značky ako Louis Vitton či Dior, už požiadal o belgické občianstvo. Bude zaujímavé sledovať, že či sa vôbec Hollandovej vláde podarí vybrať plánovaných 210 mil. eur, v najhoršom scenári môže byť dopad tejto dane na rozpočet dokonca negatívny, keďže časť týchto ľudí nezaplatí vo Francúzsku dane vôbec.

Zvýšenie dane pri predaji spoločnosti z 30 na 60 %: Toto opatrenie, ktoré sa má dotýkať len menších spoločností, má potenciál byť pre francúzsku ekonomiku najškodlivejšie. Keď niekto investuje svoje úspory a čas do založenia úplne novej spoločnosti, ide do toho s obrovskou neistotou či sa presadí a začne vôbec generovať toľko, koľko by zarobil pri normálnom zamestnaní. Ak však okrem toho má pri prípadnom predaji podielu odovzdať 60 % štátu, tak si jej založenie vo Francúzsku rozmyslí nie dvakrát, ale osemkrát. To isté platí o private-equity spoločnostiach, ktoré sa špecializujú na vyhľadávanie najlepších nápadov, do ktorých potom investujú s tým, že ich v prípade presadenia sa predajú. Inovačný potenciál francúzskej ekonomiky, ktorý je dnes v západnom svete hlavným zdrojom ekonomického rastu, by týmto opatrením výrazne klesol. Aj preto už Hollandova vláda po masívnych námietkach uvažuje o zjemnení tohto návrhu.

Štátna investičná banka: Samozrejme, všetky negatívne dôsledky vyššie uvedených opatrení musí niekto plátať. Pri veľkých podnikoch ako pri Peugeote pomôže priamo štát, a pri malých a stredných to má byť štátna investičná banka, ktorá bude pri poskytovaní úverov „menej nenásytná a viac trpezlivá“. Keďže nižšia nenásytnosť a vyššia trpezlivosť znamená, že tieto úvery budú štátom dotované, tak to bude opäť len ďalšia podpora projektov, ktoré by sa v konkurencii sami neuživili (alebo aj podporovanie predražených či nerentabilných investícií sponzorov a kamarátov).
A práve neživotaschopnosť takýchto investícií bez štátnej podpory, ktorá už pri vysokej úrovni zadlženia nemôže v takej miere pokračovať, stojí za súčasnými ekonomickými problémami v eurozóne. Podobné pokusy v histórii podporovať skrz napákovanie štátneho kapitálu investície, ktoré by si na seba nezarobili alebo so sebou prinášajú neúmerné riziko (prípadne ide o predražené či nerentabilné investície sponzorov a kamarátov), dopadli zle. Napríklad americké federálne hypotekárne agentúry Freddie Mac a Fannie Mac okrem toho že majú výrazný podiel na hypotekárnej kríze skončili s nebonitnými hypotékami v objeme stoviek miliárd dolárov. A aj v samotnom Francúzsku musela byť začiatkom deväťdesiatych rokov sanovaná banka Credit Liyonnais s väčšinovým štátnym podielom, ktorá vyšla daňových poplatníkov na vtedajších viac ako 20 mld. eur.

Celá táto absurdná socialistická schéma spočívajúca vo vyháňaní platiteľov daní, produktívnych pracovných miest a inovácií z krajiny, ktoré sa bude snažiť zaplátať podporovaním neproduktívnych investícií štátna investičná banka a garanciami dlhu nekonkurenčných firiem štát, bude mať za následok pokračovanie trendu rastu štátneho dlhu k HDP. Tento pomer sa v druhom kvartáli 2012 nachádzal na úrovni 91 % a určite sa nezastaví v roku na úrovni 93 % ako sa to klasicky hyperoptimisticky prognózuje MMF.

A keď časom prepuknú problémy aj vo Francúzsku, tak sa opäť bude za to, že sa Francúzsku na toto celé požičiavalo viniť kde-kto, od bánk až po ratingové agentúry, že nerobili dostatočné audity a prípadne že sú zdierači, ktorí pýtajú od Francúzska vysoký úrok (mimochodom, Francúzi platia za dlh do splatnosti troch rokov výnos tesne nad 0 % a za desaťročný dlh najmenej v histórii tesne nad 2 %). Samozrejme, banky a ratingovky svoj podiel na tom nesú a v súčasnej forme je ich existencia pre spoločnosť kontraproduktívna, sú ale len nevyhnutnou súčasťou systému, ktorého jadrom je niekto iný (viac TU a TU).

Ale trhy, síce takmer totálne zdeformované činnosťou tých, „ktorí vedia čo je pre všetkých najlepšie“, predsa určitý čas penalizovali Francúzsko. A to za zlú fiškálnu situáciu, za ktorú je zodpovedný vo veľkej miere aj Hollandov predchodca Sarkozy, keďže dlh k HDP počas jeho prezidentovania vzrástol z úrovní okolo 65 % až k 90 %, ale tiež za neochotu robiť reformy smerom k udržateľnejšiemu ekonomickému rastu. Na grafe dole máme vývoj prirážok desaťročných francúzskych dlhopisov k nemeckým v percentuálnych bodoch:

Čo sa ale stalo, že tieto prirážky ustúpili aj napriek tomu, že Francúzsko robí kroky smerom k horšej a nie lepšej solventnosti? ECB opäť zasahovala, pretože niektoré segmenty trhov nefungujú. Oni síce fungujú, penalizácia Francúzska je odrazom reálnej situácie, ECB ale vo svojich vyjadreniach zabudla dodať, že nefungujú tak, ako chce ona. Z najvyšších úrovni v posledných dekádach poslala prirážky nadol v novembri ECB intervenciami na dlhopisových trhoch Talianska a Španielska, čím ukázala, že nenechá väčšie krajiny v štichu ani keď sa do eurovalu nezmestia. Následne zasahovala aj trojročnými neobmedzenými pôžičkami pre banky, z ktorých časť peňazí prúdila aj na dlhopisové trhy. O ďalší pokles prirážok sa postarala ECB v letných mesiacoch, keď znížením depozitnej sadzby na nulu zatraktívnila pre banky s prebytkom likvidity francúzske dlhopisy.

ECB teda ďalšou manipuláciou ukazovateľov rizika odstránila tlak na Francúzsko k vylepšovaniu si solventnosti a dokonca umožňuje Hollandovi vytvárať absurdné schémy, ktoré budú naďalej znižovať konkurencieschopnosť krajiny. Jej výpadok bude Francúzsko nútené vykrývať zvýšeným zadlžovaním sa...

Kamil Boros
Kamil Boros

analytik X-Trade Brokers

Blog autora