Neokeynesiáni v MMF "objavili Ameriku"

Medzinárodný menový fond (MMF) urobil prevratný objav. V rámci posledného Globálneho ekonomického výhľadu oznámil, že výrazne podcenil fiškálne mulitplikátory, ktoré používal pri odhade dopadu fiškálnej konsolidácie na HDP.

Kým doteraz počítal s multiplikátorom zhruba na úrovni 0,5, čo znamená, že zníženie deficitu o 2 % zníži rast HDP o 1 % (0,5 x 2 %), tak podľa najnovších výpočtov sa sekol o 0,4 až 1,2 percentuálneho bodu, teda najnovšie sú na úrovni 0,9-1,7. Pri konsolidácii o 2 % by teda mal HDP klesnúť o 1,8 % až 3,4 %.

Hlavný ekonóm MMF Olivier Blanchard si tento nárast fiškálnych multiplikátorov vysvetľuje nárazom úrokových sadzieb na nulovú spodnú hranicu a efektom synchrónnych úsporných opatrení v mnohých krajinách. S dôvodmi tohto "prekvapivého" zistenia sa stotožňujem, fascinuje ma však, že poprední neokeynesiáni ako Blanchard potrebujú zlyhaný experiment na to, aby zistili to, čo je väčšine populácie uvažujúcej logicky, a nie v rámci nejakých zjednodušených modelov, už dopredu jasné. A to, že keď doma nie je skrz ďalšie zníženie úročenia možné nafúknuť ďalšiu bublinu, ktorá by sa postarala o rast HDP a výber daní, a pomoc nepríde ani zvonku, keď je takmer celý západný svet nútený po zlyhaní predošlých stimulov konsolidovať, tak ekonomika nemá z čoho rásť (viac čítajte tu).

Šéfka MMF Christine Lagardeová. Snímka: Reuters

Odhady MMF ohľadom rastu HDP boli teda prestrelené a fond ordinoval mnohým krajinám nesprávnu medicínu. A tak jeho šéfka Lagardeová mení rétoriku na fiškálnu konsolidáciu, ktorá je podľa nej škodlivá a pokiaľ rast HDP podstrelí prognózy, čo na základe nových mulitplikátorov podstrelí, tak by nemali byť prijímané dodatočné konsolidačné opatrenia. A ako odškodné pre Grécko za zlú medicínu navrhuje dodatočné dva roky času pre krajinu na zníženie deficitu pod tri percentá, aby sa stimuly z ekonomiky nesťahovali tak rýchlo.

Už to začína byť otrepané, ale opäť tu uploadnem graf zmeny súčtu záväzkov koncových spotrebiteľov v ekonomike (domácností a vlád) v eurozóne a zmeny HDP, ktorý ukazuje, že efekt stimulov v eurozóne je nižší ako ich cena. Inak to nie je ani pri Grécku, a tak je MMF aj so svojou druhou medicínou vedľa.

Ešte sa však načakáme, kedy MMF pripustí aj tento svoj ďalší omyl, že ekonomické stimuly pomáhajú rastu. Stimuly len skrz dlh presmerovávajú zdroje do odvetví, v ktorých by si nové investície na seba bez nich nezarobili, a keď sa stimuly skončia, tak sa tieto investície dostávajú do problémov a ostáva po nich kopa dlhu. Presne tak ako je to v súčasnosti, kedy sa pri minimálnom priestore pre ďalší pokles úročenia a vysokej úrovni zadlženia priestor pre ďalšie stimuly zužuje, a nerentabilných investícií a nebonitného dlhu pribúda a všetko hasia núdzovými pôžičkami centrálne banky.

Aj tu existuje jeden empirický dôkaz – Japonsko, kde už boli vyskúšané všetky možné keynesiánsko/monetaristické stimulačné nástroje, od kvantitatívneho uvoľňovania až po masívne verejné projekty, pričom ekonomika už dve dekády stagnuje a verejný dlh k HDP je nad úrovňou 200 %. Pripustiť, že problém nadmerného globálneho dlhu nie je možné vyriešiť ani konsolidáciou a ani stimulmi, ale že ho treba zlikvidovať, a to či už bankrotmi alebo infláciou, by však pre MMF znamenalo popretie dôvodu jeho existencie...