Nie je dlh ako dlh (komentár dňa)

Od nástupu krízy je verejnosť čoraz viac konfrontovaná s ukazovateľmi, ktoré sa týkajú vývoja ekonomiky. Keďže ide o krízu dlhovú, najčastejšie počúvame o vývoji verejných financií, deficite a štátnom dlhu. Práve posledný menovaný si zaslúži väčšiu pozornosť. Kvôli nezvládnutým štátnym dlhom sa totiž zriaďoval euroval, kvôli štátnym dlhom ECB nakupuje dlhopisy pochybnej hodnoty krajín eurozóny, a kvôli dlhom tiež plánuje EÚ čoraz viac zasahovať do suverenity členských krajín.

S verejným dlhom má veľký problém väčšina európskych ekonomík, nielen krajiny známe pod neslávnou skratkou PIIGS. Z dát Eurostatu za rok 2011 vyplýva, že celkový verejný dlh EU27 predstavuje vyše 10 biliónov eur. Záväzky krajín PIIGS však tvoria len necelú tretinu tohto dlhu (pričom väčšinu dlhu PIIGS tvorí Taliansko). Súčet verejných dlhov Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie pritom tvorí viac ako polovicu dlhu EU27. Vývoj v týchto troch krajinách je preto z hľadiska budúceho priebehu európskej dlhovej krízy ďaleko kritickejší.

Štátny dlh sa najčastejšie vykazuje ako pomer absolútneho dlhu k celkovému HDP krajiny. Toto porovnanie je však klamlivé. Štát totiž tvorí len časť HDP, ďalšie zložky HDP pozostávajú z výdavkov firiem, domácností a čistého exportu. Nie je preto dôvod uvádzať pomer verejného dlhu k celkovému HDP krajiny ako kritický ukazovateľ. Poctivejšie je porovnávať štátny dlh k daňovo-odvodovým príjmom. Práve redistribúciou týchto príjmov sa štát podieľa na tvorbe HDP (dodatočné zdroje získava ešte z EÚ transferov a pôžičiek na vykrytie deficitu). Z týchto príjmov sa tiež platia úroky na verejný dlh, ktorý štát vytvoril, a tieto príjmy majú slúžiť aj na jeho splatenie.

Porovnávajme porovnateľné

Slovenský verejný dlh sa v súčasnosti blíži k hranici 50% HDP. Absolútna výška dlhu v pomere k daňovo-odvodovým príjmom (teda k zdrojom, ktoré má štát skutočne k dispozícii) je však približne 150%. Znamená to, že pri súčasnom daňovo-odvodovom zaťažení by sme museli pracovať na zaplatenie dlhu rok a pol bez toho, aby štát za toto obdobie poskytol občanom akúkoľvek službu (školstvo, zdravotníctvo, dôchodky, políciu..).

Porovnanie verejného dlhu k HDP a k ročným príjmom jednotlivých euróspkych štátov znázorňuje nasledujúci graf (posledné dostupné údaje z roku 2010):

Z grafu sa dá vyčítať, že pomer verejného dlhu k štátnym príjmom je vo všeobecnosti niekoľko násobne vyšší ako pomer dlhu k HDP. Celkové zadlženie EU27 síce činilo 80% HDP EÚ, členské krajiny však potrebovali v priemere 170% svojich daňovo-odvodových príjmov na jeho splatenie. Trend zhoršenia vyhliadok na splácanie dlhov môžeme pozorovať v pomerne krátkom časovom období, keď ešte v roku 2008 tvoril dlh v krajinách EÚ v priemere 120% ich príjmov. Na Slovensku to bolo približne 100%, teda o tretinu menej ako dnes.

Tu tkvie skutočný problém dlhovej krízy. Hraním sa s číslami síce môžeme dlh opticky znížiť, realita je však taká, že len 5 krajín EÚ malo svoj dlh nižší ako ročný daňovo-odvodový príjem (Estónsko, Luxembursko, Bulharsko, Dánsko, Švédsko). Vzorom nám v tomto prípade môže byť Estónsko, ktoré by verejný dlh bolo schopné splatiť z dvoch mesačných príjmov štátu.

S výnimkou Španielska nájdeme krajiny PIIGS na opačnom konci grafu. Verejný dlh štyroch krajín z tejto skupiny už pred dvomi rokmi presiahol 250% ročných daňovo-odvodových príjmov, v prípade Grécka dokonca 450%. Pri tak extrémnom pomere predstavujú úrokové náklady tak veľký výdavok verejných rozpočtov, že záväzky sa stávajú prakticky nesplatiteľnými. Krajina stráca dôveru trhov, nie je schopná si ďalej požičať na refinancovanie svojho dlhu a ocitá sa vo finančnom chaose.

Dlhy stúpajú aj v kľúčových krajinách

Varovným signálom je tu Nemecko, ktorého dlh tvorí viac ako 2-násobok štátnych príjmov. V roku 2008 mal pritom pomer jeho dlhu k príjmom ešte hodnotu 1,66. Nemecký dlh v absolútnom vyjadrení vzrástol v rokoch 2008 až 2011 o 25%, a nárast je charakteristický aj pre ostatné krajiny, ktoré sa ešte stále pýšia ratingom AAA: Francúzsky absolútny dlh podľa dát Eurostatu vzrástol za toto obdobie o 30%, Holandska o 13%, Rakúska o 20%, a Fínska skoro o 50%. S výnimkou Fínska tvorí dlh uvedených krajín viac ako 1,5-násobok ročných daňovo-odvodových príjmov štátu. Verejný dlh v uvedenom období stúpal vo všetkých členských krajinách EÚ okrem Maďarska (ktorého zadĺženie výrazne stúpalo začiatkom tisícročia).

Nemecko - hnací motor eurozóny - sa teda tiež nemôže zadlžovať donekonečna a bolo by obrovským hazardom hľadať hranicu, pri ktorej trhy stratia dôveru pre budúci vývoj nemeckých verejných financií tak, ako sa to stalo krajinám PIIGS. Vyplatiť dlhy celej Európy preto rozhodne nie je v možnostiach nemeckej ekonomiky.

Slovensko sa v dlhových ukazovateľoch zatiaľ pohybuje v tej zodpovednejšej polovici európskych krajín, vysoké deficity v posledných rokoch však stav našich verejných financií rýchlo zhoršujú - príjmy štátu stagnujú, zatiaľ čo verejný dlh v rokoch 2009 až 2012 stúpa medziročne o 10% až 20%.

Riešenie dlhovej krízy ostáva pre všetky krajiny rovnaké - konsolidovať verejné financie tak, aby nevytvárali ďalší dlh, a to najmä na výdavkovej strane, aby nedošlo k útlmu ekonomickej aktivity. Otázkou ostáva, či sa na túto cestu vydáme včas. Na dôsledky odkladania nevyhnutného sa nám totiž stačí pozrieť do Grécka alebo Španielska.