03.03.2014, 00:00

Ako v Latinskej Amerike strieľajú poslíčkov

Ako v Latinskej Amerike strieľajú poslíčkov

V nedávnom komentári k rozvíjajúcim sa ekonomikám som ich meny rozdelil do štyroch skupín. Prvé tri skupiny som určil na základe deficitu bežného účtu platobnej bilancie - veľké nerovnováhy, stredné nerovnováhy a malé, resp. žiadne nerovnováhy, pričom v závislosti od týchto nerovnováh sa z môjho pohľadu odvíjajú vyhliadky predovšetkým pre ich meny, ale aj pre ich ekonomiky. Štvrtou skupinou boli meny katastrofálne riadených ekonomík, ku ktorým som sľúbil, že napíšem osobitný článok. Tu ho máme.

Ako som písal, s kolapsom kurzov argentínskeho pesa (na oficiálnom aj na čiernom trhu) a venezuelského bolivaru (na čiernom trhu) nemá znižovanie uvoľňovania FEDu nič spoločné. Do týchto krajín bol v posledných rokoch tok dolárov mimo nákupov komodít minimálny, takže uťahovanie FEDu nemá potenciál spôsobiť vyšší odliv zahraničného kapitálu z týchto krajín, keďže ten tam nie je.

Prečo sú teda kurzy mien týchto krajín vo voľnom páde? V oboch prípadoch je príbeh obdobný – séria veľmi zlých ekonomických rozhodnutí. Aby mohli byť populistické sľuby naplnené, tak sa museli obe krajiny upísať diablovi a vo veľkom tlačiť peniaze. A to nie do finančného sektora, kde ležia ako rezervy, ako to robia centrálne banky v USA a Japonsku, ale priamo na účty vlády, ktorá ich následne míňala. To samozrejme rozpútalo vysokú infláciu. (nieže by v minulosti bola inflácia v týchto krajinách stabilná, tlačenie peňazí je pomôckou takmer každej politickej garnitúry). Táto politika pritom neustála pri prvotnom náraste inflácie, keďže centrálne banky popierali, že inflácia súvisí s tlačením peňazí.

Tu je zopár perličiek od guvernérky argentínskej centrálnej banky Marcó del Pontovej:

  • Je úplne nesprávne povedať, že tlačenie peňazí generuje infláciu. Ceny sú generované úplne inými fenoménmi, ako ponuka a správanie extreného sektora.
  • Odmietame, že financovanie verejného sektora centrálnou bankou je inflačné, pretože rast cien je vyvolávaný nadmerným dopytom, ktorého v Argentíne nie sme svedkami.
  • Tlačením peňazí znovu nadobúdame kapacitu vlády na formulovanie a implementovanie hospodárskej politiky.
  • Vo Venezuele ani nemuseli prekrúcať naruby ekonomickú teóriu, tam za infláciu rovno mohli imperialisti.

Keďže centrálne banky odmietali prestať s tlačením peňazí, tak sa ju snažili zabrzdiť zafixovaním menových kurzov, aby nerástli aspoň ceny importov. Spoliehali sa pritom na to, že ich exporty komodít (v prípade Venezuely ropy, v prípade Argentíny obilia) dokážu vygenerovať dostatok devíz na intervencie na menových trhoch. Lenže nedokázali, keďže domáce subjekty snažili pri rastúcich cenách nahradiť domáce výrobky lacnejšími zahraničnými, čím vytvorili dodatočný predajný tlak na domáce meny. Tento tlak ešte viac prehĺbila snaha domácností ochraňovať svoje úspory, a tak predávali domáce meny, ktoré rýchlo strácali hodnotu, a nakupovali za ne doláre. Centrálnym bankám sa tak v oboch krajinách začali míňať devízové rezervy a tak museli prísť s novými opatreniami, aby znížili predajný tlak na domáce meny.

A tak prišli kontroly pohybu kapitálu. Venezuela už od roku 2003 obmedzila nákup dolárov za oficiálny kurz len na povolenky. Argentína zase v roku 2011 zakázala využívať doláre na sporiace účely a v roku zdanila nákupy kartou zo zahraničia sadzbou 15 %, medzitým už bola táto sadzba dvakrát zvýšená a dnes je už na úrovni 35 %. Dolárové transakcie sa teda presunuli na čierny trh. Vo Venezuele dokonca okrem vysokej korupcii pri rozdávaní povoleniek vznikla zaujímavá forma arbitráže. Letenky do zahraničia sú vypredané na niekoľko mesiacov dopredu, a to za nehorázne ceny, a aj napriek tomu lietajú lietadlá poloprázdne. Dôvodom je, že nákup letenky oprávňuje jej držiteľa zmeniť si bolivary za doláre za oficiálny kurz, ktorý je v súčasnosti asi sedemkrát výhodnejší ako na čiernom trhu. A tak ľudia vo veľkom nakupujú letenky, pričom len časť z nich skutočne lieta. Aj takéto perverzné, ničím k prosperite neprispievajúce odvetvia ako menový turizmus vytvárajú kontroly pohybu kapitálu.

Keďže je hlavný pôvod inflácie doma, tak kontroly pohybu kapitálu výrazne úbytok devíz vyriešiť nepomohli. Venezuela aj Argentína tak už museli v posledných rokoch viackrát devalvovať svoje meny. Keďže inflácia neustávala, tak prišlo na rad ultimátne opatrenie – cenové stropy. Ako trefne poznamenal americký ekonóm Alex Tabarrok, tak rastúce ceny sú správou o nedostatku. Cenové stropy nič neriešia, sú len ekvivalentom zastrelenia poslíčkov, ktorí tieto správy o nedostatku prinášajú.

A tak sú po zastrelení poslíčkov o nedostatku v oboch krajinách v obchodoch prázdne regále. Ceny subodávateľov nepodliehajúcich cenovým stropom rastú a s vysokou infláciou rastie tlak aj na zvyšovanie miezd, pri cenových stropoch však mnohí výrobcovia a predajcovia nedokážu pokryť rastúce náklady a tak zatvárajú svoje oficiálne prevádzky. A ekonomická aktivita sa presúva na čierny trh, kde cenové stropy neexistujú. Smola pre štát, že ani dane. A tak vlády vyberajú ešte menej a sú nútené zapnúť tlačiarne na vyššie obrátky.

Z tohto kolobehu nie je iná cesta von ako nechať kurz mieb padnúť na úrovne, kde sú na čiernom trhu a prestať tlačiť peniaze. Ani Venezuela ani Argentína sa však k tomu nechystajú. A tak predajný tlak na ich meny bude pokračovať, bez ohľadu na to, čo bude robiť FED.