Keď Rusko uvalilo sankcie na dovoz potravín zo západu, vyvolalo to široké spektrum reakcií. To isté asi možno povedať o tom, ako na spomínaný krok reagovali sami Rusi. Tam ma zaujalo vyhlásenie ruskej pravoslávnej cirkvi. V podstate potvrdzuje názor Tomáša Halíka:„Ja si veľmi vážim starých ruských pravoslávnych mysliteľov. Ale veľmi ma znepokojuje, že temnou stránkou ruského pravoslávia je poklonkovanie moci.“
Cirkev a odriekanie
Ruská cirkev sa svojej „úlohy“ konkrétne chopila tak, že začala kázať o (údajne) ozdravnom vplyve menšej spotreby (čiže o návrate k nedostatku) na ľudského ducha. Čo je v podstate diskusia o samom filozofickom základe ekonomických teórií a myšlienok. Koniec koncov by to znamenalo, že duševne najvyspelejšie budú krajiny, kde sa uplatňujú dlhodobé sankcie a kde panuje nedostatok. Postoj ruskej cirkvi by sa dal charakterizovať ako vynútená askéza. Vlastne by mohol byť základom na vzkriesenie myšlienky komunizmu.
Tento plazivý komunizmus 2.0 by známe, ale štandardne nesplniteľné heslo „každému podľa jeho potrieb“ riešil dodatkom „ale potrieb a túžob len pomenej“. Zradnosť demagógie spočíva v tom, že sa často otiera o skutočnú pravdu a získava tým jej nádych. Je to tak aj tu. Veď by sme mohli parafrázovať „to skôr ťava prejde uchom ihly, než sa spotrebiteľ dostane v supermarketoch k spokojnosti“.
Dôležitý dopyt
Teraz odskok k druhej dejovej línii úvahy: Najvzácnejšou komoditou globálnej ekonomiky je už dlho-predlho dopyt. Preťahujú sa oň firmy aj jednotlivé ekonomiky. Exportné veľmoci sú v skutočnosti veľmocami dovoznými – vedia dovážať dopyt (a teda využitie kapacít a zamestnanosť) od iných. Dlh je len spôsob, ako previesť dopyt od tých, ktorí môžu, ale nechcú konzumovať, k tým, ktorí chcú, ale nemôžu. Na tom nie je nič zlé, naopak. Nevyhnutným predpokladom je však to, že všetko sa v pravý čas obráti. Inak povedané, dlhy problém nie sú, problémom sú nenávratné dotácie vydávané za dlhy.
Nedostatok dopytu má rozmer cyklický a chronický. O tom chronickom sa teraz veľa hovorí v rámci teórie dlhodobej stagnácie. Ide o to, že ako globálny celok chceme sporiť viac, než si požičiavať. Problém prebytkov úspor môže byť prekvapivý vzhľadom na to, ako je svetová ekonomika zadlžená. Ale len do chvíle, keď si uvedomíme, že „život na dlh“ u jedného je „životom z úspor“ u druhého. Áno, je veľmi zložité priraďovať ekonomickým javom morálne známky – z jednej strany je hriechom, z druhej cnosťou.
A tým sa vraciame k prvej dejovej línii. Vo vyspelých ekonomikách žijeme v konzumnom, presaturovanom svete. Zúfalstvo našej snahy urobiť seba samého šťastnejším ešte väčším konzumom je zrejmé z návštevy hypermarketov či z pozerania na reklamy v televízii. Ekonómia ako veda pritom v podstate bez výhrad počíta s tým, že ľudské potreby (a teda aj dopyt) sú neobmedzené. Nad základnými príčinami chronicky nízkeho dopytu v nasýtenom svete tak dosť bezradne váha alebo ich skôr ignoruje. Ignoruje tak aj to, že pri neobmedzených potrebách nájdeme všetko otáčajúci detail. Čo keď sú neobmedzené preto, že ich napĺňanie nikam nevedie?
Askéza pod tlakom
Objem vedra je neobmedzený buď pre magickú nekonečnosť vedra, alebo preto, že je v ňom diera. Ramana Maharši tvrdil, že dobrý pocit, ktorý sa objaví vo chvíli získania vytúženej veci, je len opadnutím napätia, ktoré prináša naša túžba po nej. Testovať si to môžeme dennodenne sami na sebe.
Predchádzajúci odsek na prvý pohľad dáva úplne za pravdu agitácii ruskej cirkvi, ale nič nemôže byť pravde vzdialenejšie. Tlakom presadzovaná spotrebná askéza „osvietenými“ profesionálmi je, naopak, úplne kontraproduktívna. Len zdržiava celý proces nutného poznávania rovnako ako nadmiera filozofovanie na túto tému. Ide o poznanie a presvedčenie neprenosne osobné. Jeho urýchľovanie pripomína poviedku o troch opiciach, z ktorých jedna zasadený orech stráži, druhá ho zalieva a tretia ho každý deň vyhrabe, aby sa pozrela, či už klíči. Komunizmus 2.0, alebo „každému, čo potrebuje, a nepotrebuje vlastne nič“, nevyrieši nič.