27.02.2013, 00:10

Mala by nová talianska vláda šancu prežiť? (komentár)

Prípadná nová vláda by bola extrémne nestabilná. Veľký problém je volebný systém.

Pier Luigi Bersani. Snímka: Reuters
Zdroj: Reuters

Taliansko sa vyznačuje šialene komplikovaným volebným systémom, ktorý by našinec označil ako spísaný v krčme so zapracovaním pripomienky každého chlapa. Práve tento systém je jedným z hlavných zdrojov nestability v krajine vyznačujúcej sa častými pádmi vlády a častými predčasnými voľbami. A svojim spôsobom prispel aj ku komplikáciám po včerajších parlamentných voľbách a aj menšiemu uragánu na finančných trhoch.

Tento volebný systém sa pokúsim v krátkosti vysvetliť. Je to dvojkomorový systém, v ktorom sa kreslá v dolnej komore prerozdeľujú na základe celkového počtu hlasov a v hornej komore na základe počtu hlasov v jednotlivých regiónoch. Navyše kreslá sa v oboch komorách rozdeľujú kombináciou pluratiného a proporčného systému. To znamená, že víťaz berie zhruba 55 % hlasov, pokiaľ má menej, tak na národnej úrovni ako aj na regionálnej, a zvyšok sa proporčne rozdelí. Tento systém je ešte navyše prešpikovaný kvórami, ktoré sú rôzne pre samostatné strany a koalície a pre celonárodnú a regionálnu úroveň.

Tým hlavným problémom sú rovnaké právomoci oboch komôr, čo je v krajinách s dvojkomorovým systémom minimálne neštandardné. To znamená, že všetko musí prejsť oboma komorami. Kým víťaz volieb (väčšinou víťazná koalícia, pretože pluralitný systém, kde víťaz berie väčšinu podnecuje tvorbu predvolebných koalícií) má automaticky väčšinu v dolnej komore, v hornej komore môžu karty zamiešať jeho tesné prehry vo veľkých regiónoch.

Pier Luigi Bersani. Snímka: Reuters
Zdroj: Reuters

Stredoľavú koalíciu vedie Demokratická strana na čele s Bersanim.

A práve k tomu došlo teraz. Na celonárodnej úrovni vyhrala stredoľavá koalícia (29,5 %) vedená Demokratickou stranou (25,4 %) na čele s Bersanim tesne pred stredopravou koalíciou (29,1 %) na čele so stranou Ľud Slobody (21,6 %) vedenou Berlusconim, čo jej dalo až 55 % hlasov v dolnej komore. Na druhej strane ale Berlusconi uchmatol tesné víťazstvá v najväčšom regióne Lombardie (49 kresiel z 315), a v ďalších veľkých regiónoch Campanie (29), Sicilie (25), Venete (24) a Puglii 20). Vo všetkých týchto regiónoch sa dostal k 55 % kreslám, pričom reálne sa jeho zisk v týchto regiónoch pohyboval v rozmedzí 32-38 %. Reálne tak má stredoľavá koalíca väčšinu v dolnej komore, ale v hornej komore ju nedokáže dosiahnuť ani so svojim potenciálnym partnerom Montiho centristickou koalíciou.
Paradoxne najsilnejšou samostatnou stranou bolo Hnutie 5 Hviezd (25,6 %), vzhľadom na to ale že so sebou nemalo žiadneho koaličného partnera, tak to nedokázalo dotiahnuť nielen na celkové víťazstvo, ale ani na víťazstvo v jedinom regióne. A tak má táto strana len 17 % kresiel a v dolnej a aj hornej komore.

Nateraz konečná tabuľka výsledkov volieb (ešte nie o všetkých mandátoch je definitívne rozhodnuté) vyzerá nasledovne:

Čo teda bude ďalej? Stredoľavá koalícia bude musieť v hornej komore získať spojencov, inak sa budú musieť konať nové voľby. S doterajším technokratickým premiérom Montim by to ešte ako tak mohlo ísť, so zvyškom to ale bude problematické. Do úvahy pripadá buď Hnutie 5 hviezd, Berlusconiho koalícia, resp. len jednotliví jej členovia. S nimi sa ale programový prienik bude hľadať ťažko. Novosformované Hnutie 5 hviezd postavilo svoju kampaň na kritike súčasného politického systému a kultúry ako aj na kritike členstva v eurozóne, a pokiaľ by podporovali súčasnú vládu, tak by šli proti sebe. Berlusconiho, prípadne Ligu Severu by síce mohli Demokrati zlomiť, takéto vládnutie by ale bolo extrémne nestabilné.

Naznačuje to aj história. Od prechodu z proporcinonálneho smerom viac k pluralitnému volebnému systému v roku 1994, ktorý už bol medzitým upravovaný, ani jedna koalícia, ktorá mala v hornej komore tesnú väčšinu neprežila ani dva roky. Takisto sa nestabilitou vyznačovala aj zatiaľ jediná vláda v tomto období, v ktorej vládla viac než jedna koalícia. V rokoch 1996-2001 sa spojila Ľavicová koalícia s komunistami a hoci neboli potrebné predčasné voľby, tak sa v tomto čase vystriedali štyri kabinety a traja premiéri:

V Taliansku sa teda schyľuje k politickej nestabilite. Pociťujú to aj dlhopisové trhy. Výnosy z desaťročných talianskych dlhopisov sa vracajú k piatim percentám, kde boli naposledy v novembri uplynulého roka. Hrozia ale veľké výpredaje? To považujeme za menej pravdepodobnú alternatívu, nakoľko je v zálohe ECB. Jedine v prípade, že by to v prípadných ďalších alebo predčasných voľbách vyzeralo na víťazstvo síl odmietajúcich konsolidačné opatrenia, ktoré si ECB stanovila ako podmienku pre nákupy dlhopisov.

Kamil Boros
Kamil Boros

analytik X-Trade Brokers

Blog autora