04.05.2015, 00:00

Peniaze nemusia vznikať ako dlh (komentár dňa)

Peniaze nemusia vznikať ako dlh (komentár dňa)

Pred mesiacom predstavil islandský ekonóm Frosti Sigurjónnson návrh na reformu monetárneho systému na Islande. V krajine, kde sú po kolapse finančného systému v roku 2008 doteraz zavedené kontroly pohybu kapitálu, navrhuje zrušiť systém frakčného bankovníctva a zaviesť akúsi formu verejných peňazí. A nie je to len taký výkrik do vetra, vypracovaním tohto návrhu ho poveril islandský premiér, ktorý sa k nemu vyjadril pozitívne, takže jeho implementácia nie je na rozdiel od iných takýchto návrhov nereálna. Konečne som si našiel čas, si celý tento návrh prejsť. V tomto dlhšom komentári sa budem snažiť popísať, ako funguje súčasný monetárny systém, ako vyzerá Sigurjónnsonov návrh a dodám zopár mojich postrehov.

Súčasný monetárny systém funguje cca. nasledovne. Existujú dva typy peňazí – peniaze centrálnej banky a peniaze súkromných bank. Peniaze centrálnej banky sú fyzické peniaze (bankovky a mince) a rezervy, ktoré majú banky na účte v centrálnej banke. Rezervy slúžia na vyrovnávanie medzibankových záväzkov, do reálnej ekonomiky sa môžu dostať len tak, že si ich komerčné banky u centrálnej banky zmenia na fyzické peniaze (lebo v centrálnej banke majú účty len banky a nie subjekty reálnej ekonomiky). Ale do ekonomiky sa dokážu dostať len vtedy, keď vzrastie dopyt súkromnej sféry po fyzických peniazoch. To sa ale deje len veľmi zriedka (napr. pri 1) výrazných obavách o solventnosť bánk, 2) silných kontrolách pohybu kapitálu, kedy ľudia využívajú čierny trh, ktorý je k dispozícii len s fyzickými peniazmi 3) vojnách...), a tak je možnosť priamej tvorby peňazí zo strany centrálnych výrazne limitovaná.

Naopak, peniaze tvoria komerčné banky. A to tak, že s každým úverom vytvoria aj vklad. Tento vklad, ktorý je záväzkom banky, že si ho jeho vlastník môže zmeniť za hotovosť alebo presunúť na iný účet v ľubovoľnej banke, sú dnešné elektronické peniaze. Bežný človek medzi bankovými záväzkami a hotovosťou rozdiel nevidí, pretože výmenný kurz medzi nimi je 1:1 (pokiaľ si banka účtuje nejaký poplatok za prevod alebo za výber hotovosti tak je jemne nižší). Problém nastáva, keď sa banka stane insolventnou, vtedy kurz bankových záväzkov k hotovosti prudko klesne. Na Cypre by o tom vedeli hovoriť.

A práve snaha udržať kurz bankových záväzkov k hotovosti na úrovni 1:1 je dôvod, prečo vlády a centrálne banky zachraňujú komerčné banky, keď sú v problémoch. Navyše všetky banky kryjú svoje záväzky vo veľkej miere menej likvidnými aktívami s dlhodobou splatnosťou (napr. hypotéky, podnikateľské úvery), to znamená, že ich v prípade masových výberov nie sú schopné okamžite speňažiť a vyplácať tieto svoje záväzky voči klientom. Pokiaľ by teda padla jedna banka, tak je logický predpoklad, že ľudia sa začnú báť o svoje elektronické peniaze v iných bankách a začnú masovo vyberať peniaze v iných bankách. To je ešte silnejší dôvod k záchrane každej jednej väčšej banky. Súčasný systém teda nie je stabilný, a stojí na tichej garancii zo strany vlád a centrálnych bánk.

Ďalej je o ňom potrebné povedať to, že na tvorbe peňazí benefitujú banky. A to z toho dôvodu, že do reálnej ekonomiky ich púšťajú s úrokom. Banky na svoje záväzky taktiež vyplácajú úroky, tie sú ale nižšie ako úroky na ich pôžičky a tým dosahujú zisk. Tu je potrebné uvedomiť si, že banky nepožičiavajú vklady alebo peniaze od centrálnej banky, ale pôžičkami tvoria nové peniaze. To znamená, že z ekonomického hľadiska ich zdroj príjmu nie je hľadanie vhodných investícií pre vložené peniaze ale tvorba nových peňazí. Vklady slúžia viacmenej ako zdroj hotovosti a rezerv pre vyrovnávanie transakcií na medzibankovom trhu.

Banky sú pri tvorbe peňazí obmedzené kapitálovými požiadavkami a dopytom po úveroch. A dopyt po úveroch záleží od výšky úrokov. Výšku úrokov dokáže ovplyvniť centrálna banka tým, že stanovuje úročenie rezerv (v praxi je to trochu zložitejšie, ale pre tento komentár detaily tohto procesu nie sú až tak dôležité). Pre banky s prebytkom rezerv nemá zmysel požičiavať lacnejšie ako sú úročené rezervy, lebo tie sú bezrizikové a pre banky s nedostatkom rezerv by to dokonca bolo stratové, keďže si rezervy musia požičať. Čiže zvýšenie úrokových sadzieb automaticky posunie nahor úročenie, pri znížení sa o pokles úrokov postará konkurencia. Centrálne banky teda ovplyvňujú tvorbu peňazí len nepriamo.

Sigurjónnson tvrdí, že takýto systém, kde banky pri tichých garanciách profitujú z tvorby peňazí. motivuje banky rozdávať čo najviac úverov. A centrálnym bankám sa tomu z rôznych dôvodov nie vždy darí zabrániť. A práve to vedie k finančným krízam. Ja s touto tézou súhlasím len čiastočne, pretože okrem bankárov majú podľa mňa záujem na čo najvyššom úverovaní aj politici. A to kvôli krátkodobosti volebných období, pri ktorých rozmýšľajú skôr krátkodobo a dlhodobá stabilita finančného sektora ide do úzadia. A tak vytvárajú rôzne schémy na podporu úverovania, ktoré taktiež zohrávajú významnú úlohu v predkrízových úverových expanziách.  Ale nedá sa s ním nesúhlasiť v závere, že frakčné bankovníctvo má značný podiel na prudkých expanziách a následných recesiách.

Pozrime sa teda na to, s čím prišiel Sigurjónnson. Jeho návrh je nasledovný – odobrať bankám funkciu tvorby a prerozdeľovania peňazí. Úlohu tvorby peňazí navrhuje dať centrálnej banke a úlohu prerozdeľovania dať parlamentu. Keďže dôvodom existencie centrálnej banky nie je zisk, tak by zmizol motív nadmernej tvorby peňazí za účelom zisku. O spôsobe rozdeľovania nových peňazí by zase mali namiesto bánk rozhodovať volení zástupcovia.

Fungovať by to malo nasledovne. Klienti bánk by mali možnosť rozhodnúť sa, či chcú mať peniaze na transakčnom alebo investičnom účte. Všetky peniaze, ktoré budú chcieť mať klienti na transakčnom účte sa presunú do centrálnej banky (tieto peniaze nebudú úročené). Počas prechodného obdobia by banky preúčtovali záväzky voči klientom na záväzok voči centrálnej banke. A s postupným splácaním úverov, teda predošlých novovytvorených peňazí, by tento záväzok splácali centrálnej banke. Čo sa týka transakčných účtov, tak tam by banky plnili len transakčnú funkciu, teda vyberanie hotovosti, prevody a za to by si účtovali nejaké poplatky. Elektronické peniaze klientov by ale ostávali na účtoch v centrálnej banke, takže rezervy na vyrovnávanie transakcií medzi bankami by stratili význam.

Tie peniaze, ktoré sa klienti rozhodnú ponechať si na sporiacich účtoch budú môcť banky požičiavať. Ale tieto peniaze budú na účte banky, nie klientov, a nebudú prevoditeľné. To znamená, že nebudú v obehu žiadne bankové záväzky a banky teda nebudú tvoriť úverovaním nové peniaze. Čiže v praxi – sporiteľ prevedie peniaze z transakčného účtu na banku, a banka zase novému dlžníkovi. Požičiavajú sa teda existujúce peniaze a nie nové.

Sporenie nebude z praktických dôvodov zrušiteľné pred termínom splatnosti, lebo banka by ich klientom  v prípade väčšieho množstva žiadostí o predčasný výber nemala z čoho vyplatiť. Peniaze na investičných účtoch nebudú garantované štátom ani centrálnou bankou. V prípade krachu banky prídu klienti o časť peňazí na investičných účtoch, peniaze na transakčných účtoch však ostanú nedotknuté. V súčasnom systéme by bez garancií prišli klienti o peniaze tak na bežných ako aj na terminovaných účtoch, čo sú plus/mínus ekvivalenty transakčných a investičných účtov.

Centrálna banka bude po novom tvoriť peniaze priamo a nie spoliehať sa na úrokové sadzby. Malo by to prebiehať podobne ako dnes – zasadne nejaký vrcholný orgán a rozhodne sa, že ekonomický rast si vyžaduje toľko a toľko nových peňazí, aby bola dosiahnutá cieľová inflácia.

Počas prechodnej fázy by centrálna banka musela tvoriť viac peňazí, aby vyrovnala pokles objem peňazí obehu v dôsledku vyplácania starých dlhov bankám, ktoré tak zmiznú z obehu.

Následne parlament na základe mandátu voličov rozhodne, že čo s nimi. Podľa Sigurjónnsona by mal mať nasledovné možnosti – zvýšiť výdavky štátu, znížiť dane, splatiť časť štátneho dlhu, vyplatiť ich občanom rovným dielom alebo ich požičať bankám s podmienkou ďalšieho požičania konkrétnemu segmentu.

Banky by okrem toho mali na úverovanie k dispozícii aj predošlé rezervy, z ktorých by sa po prechodne na nový systém stali ich vlastné peniaze na ich účte v centrálnej banke.

Podľa Sigurjónnsona by tento systém prinášal nasledovné výhody:

  • Objem peňazí v obehu by nebol závislý od úverových cyklov
  • Centrálna banka by bola schopná priamo ovplyvňovať objem peňazí v obehu (nie nepriamo skrz výšku úročenia ako dnes)
  • Nové peniaze do ekonomiky by prúdili formou aktív (s výnimkou prípadu, kedy centrálna banka požičia bankám, aby ich požičali ďalej) a nie vo forme dlhu
  • Možnosť zneužitia tvorby peňazí na osobné obohatenie by bola výrazne obmedzená
  • Záchranné mechanizmy pre banky by neboli nutné
  • Zníži sa časový nesúlad medzi záväzkami a pohľadávkami bánk
  • Nižšie úrovne dlhu by mali priniesť nižšie úrokové sadzby
  • Funkčnosť platobného systému by nezávisela na solventnosti bánk

Z môjho pohľadu je to veľmi zaujímavý návrh. Adresuje viacero nevýhod súčasného monetárneho systému, ktoré z podľa mňa majú za následok rozkývanosť hospodárskych cyklov. A to tvorba peňazí vo forme dlhu, benefitovanie bánk z tvorby peňazí, či silný tlak na vlády a centrálne banky na záchranu bánk... (určite je ich viac, ale to je na osobitný článok).

Takýto systém však so sebou prináša ale aj viacero otázok. Hlavnou otázkou je, či by sa verejná distribúcia peňazí nezneužívala v prospech úzkej skupiny ľudí. Hlavnou výhodou súčasného nestabilného systému je totiž to, že distribúcia peňazí je plus/mínus odpolitizovaná. Som takmer presvedčený, že v našich zemepisných dĺžkach by tomu tak bolo. Na druhej strane by ale zrejme vznikal tlak voličov na spravodlivejšiu distrubúciu nových peňazí.

Mne by vôbec neprekážalo, keby sa dvojpercentný inflačný cieľ dosahoval tak, že by bola vyplácaná pevná suma na hlavu (občianska dividenda). Myslím si, že je to spravodlivejší systém, ako teraz, kedy z nových peňazí benefitujú tí, ktorí sa k novým peniazom dostanú prví na úkor tých, ktorý sa k nim dostanú neskôr. Pokiaľ by bola občianska dividenda jedinou prípustnou formou distribúcie nových peňazí, tak by to mohlo fungovať aj v našich zemepisných šírkach.

Otázkou číslo dva je výška úročenia. Mám pochybnosti ohľadom Sigurjónnsonovho záveru, že takýto systém by viedol k nižšiemu úročeniu. A to z toho dôvodu, že zdrojom peňazí pre úverovanie by boli len peniaze na investičných účtoch, ktoré by boli negarantované.

Nie som si istý, či nízke úročenie, ktoré Sigurjónnson predpokladá, by bola dostatočná motivácia pre sporiteľov držať peniaze na nelikvidných (teda bez možnosti vypovedania), negarantovaných investičných účtoch. Skôr som toho názoru, že potenciálni dlžníci budú musieť ponúknuť vyššie úroky, aby prilákali peniaze. Po prípadnom krachu nejakej banky by úročenie zrejme ešte viac vyskočilo, keďže by narástla neistota ohľadom prostriedkov na investičných účtoch.

Nehovorím, že to je nevyhnutne zlé, pretože by v ekonomike bolo ďaleko menej dlhu a keďže peniaze by sa do ekonomiky dostávala ako aktíva, tak by vyššie úročenie nemuselo byť až taký problémom. Navyše by konečne úrokové sadzby aspoň približne odzrkadľovali vzťah medzi úsporami a investičnými príležitosťami a nie mentálne nastavenie zopár členov rozhodovacích orgánov centrálnych bánk.

Len hovorím, že nízke úrokové sadzby nemusia byť kompatibilné s týmto systémom. Možno pokiaľ by sa zaviedla garancia vkladov na investičných účtoch, to už ide proti jednému z hlavných princípov tohto systému – žiadne záchrany bánk.

Určite sa v tomto návrhu skrývajú aj ďalšie úskalia, ktoré ma narýchlo nenapadli. Každopádne, podľa mňa má hlavu a pätu a stojí minimálne za diskusiu.

Dokonca by ma potešilo, keby ho na Islande zaviedli, a táto krajina by sa tak stala akýmsi experimentom, či môže fungovať monetárny systém postavený na úplne iných princípoch. A to takých, ktoré majú potenciál byť spravodlivejšie. A pokiaľ by taký systém fungoval, bol by som len rád.

Na záver len dodám, že dúfam, že tento text bol zrozumiteľný a pridávam link na Sigurjónnsonov návrh monetárnej reformy.