18.06.2014, 00:00

Štáty žonglujú s dlhmi. Čaká nás konfiškácia majetku?

Hrozí trhom očistec kvôli obrovskému dlhu štátov? Pravdepodobne nie, ale dočkáme sa vyššej inflácie a možno dôjde aj na konfiškáciu nášho majetku.

Štáty žonglujú s dlhmi. Čaká nás konfiškácia majetku?

V roku 2007 dosiahli akciové trhy historických maxím. Vzápätí vypukla najväčša finančná kríza za posledných osemdesiat rokov a trhy sa prepadli o viac ako päťdesiat percent. Po urputnej snahe centrálnych bánk a politikov sa po neskutočnom akciovom očistci a negatívnym sentimentom podarilo trhy upokojiť.

Tie nabrali začiatkom roka 2009 smer sever a v apríli 2013 vyrovnali maximá z roku 2007. V raste pokračovali a dnes sú trhy približne o 22 percent vyššie než v roku 2007. V období rastu akciových trhov sme si "strihli" ešte dlhovú krízu v Európe, ktorá mala vplyv len na akciové trhy periférie eurozóny. Odhalila ale neudržateľnosť a obrovskú ťažobu zadlženia.

Teraz sme teda v stave, kedy trhy sú dvadsať percent nad úrovňou z roku 2007 a na to má vyspelý svet na krku obrovské dlhy. Preto sa logicky mnoho investorov obáva podobného očistca, aký prišiel bezprostredne po prasknutí hypotekárnej bubliny v USA, ktorá mala za následok už vyššie spomínanú najväčšiu finančnú krízu za posledných 80 rokov. Práve ony vysoké dlhy trápia mnoho investorov a radšej držia hotovosť a vyčkávajú.

Hrozí očistec aj dnes kedy sú štáty silne zadlžené? Nikto vám to s určitosťou nepovie. Môžeme síce aplikovať fundamentálnu analýzu, ktorá nám hovorí, že vyspelé trhy sú dnes z dlhodobej štatistickej časovej rady nadhodnotené a zdravá korekcia by aspoň trochu prevetrala zvetraný vzduch, ktorý sa prejavuje predovšetkým v podobe slabých objemov na akciových trhoch. Ovšem zdravá korekcia nie je očistec. Môže sa nakoniec zo zdravej korekcie, ktorá je väčšinou komentovaná nič nehovoriacim "výberom ziskov", vykľuť investičný Armageddon? Nič nie je nemožné. Ale v súčasnej dobe je pravdepodobnosť nízka, pretože menové a aj politické autority sa naučili výborne s dlhmi pracovať.

Všeobecne existujú štyri spôsoby ako sa dlhu zbaviť. Tieto štyri spôsoby sa dajú kombinovať alebo môžu na seba nadväzovať.

Bankrot
Prvý spôsob je bankrot. Bankrotom chápeme neschopnosť štátu plniť svoje záväzky pri ich splatnosti. Väčšinou dôjde k reštrukturalizácii dlhu, tj dlžný štát sa dohovorí s veriteľmi na odložení a znížení platieb. Tým pádom veriteľ utrpí stratu, pretože dostane svoje finančné prostriedky neskôr a hlavne nie v plnej výške. Posledný štátny bankrot sa v Európe konal v roku 2012 v Grécku. Avšak Grécko nie je jediným hriešnikom.

Ak sa pozrieme do histórie, tak sa jedná o celkom bežnú záležitosť. Napríklad Španielsko, Nemecko, Poľsko, Rakúsko, Veľká Británia alebo Portugalsko tak každá krajina zažila za posledných dvesto rokov minimálne tri bankroty. V súčasnej dobe je však pri veľkých a kľúčových ekonomíkách nepravdepodobné, že by tento spôsob použili, resp. dostali sa do tohto stavu. Finančná kríza 2008/09 je pre nich výrazným výkričníkom. A navyše majú ďalšie tri spôsoby ako s dlhom žonglovať.

Zníženie výdavkov
Druhý spôsob, ktorý nie je tak "drastický", je zníženie vládnych výdavkov. Jedná sa o klasické uťahovanie opaskov. Znížené výdavky, ktoré nie sú kompenzované znížením daní, krátkodobo odpisujú dlh alebo spomaľujú dynamiku jeho rastu. Zároveň ale v dlhšom horizonte znižujú rast HDP, čo vedie k nižšiemu výberu daní, z ktorých sa môže dlh splácať. Preto má tento spôsob znižovania dlhu iba krátkodobý účinok a mal by byť iba doplnkom. Avšak to nie je dôvod prečo zvyšovať verejné výdavky. Optimálny variant pre hospodárstvo je efektívna a minimálna verejná správa s nízkym daňovým zaťažením a nízkymi verejnými výdavkami. Zníženie vládnych výdavkov sme videli v priebehu dlhovej krízy v Španielsku. Španielsko síce šetrilo, ale nemohlo použiť ďalší spôsob znižovania dlhu, čím je jeho monetizácia. Španielsko je súčasťou eurozóny, kde hlavné slovo majú Nemci, a tí sú fiškálne aj monetárne disciplinovaní. Takže znížením výkonnosti španielskej ekonomiky sa relatívna výška dlhu, vyjadrená pomerom HDP k výške nominálneho dlhu, zvýšila.

Monetizácia
Tretí spôsob ako možno znížiť dlh je jeho monetizácia. Jedná sa o dlhodobo najelegantnejšie riešenie. Najelegantnejšie ale neznamená, že zadlžovanie je správne. Aj keď máme elegantný prostriedok na zníženie dlhu, tak to nie je argument pre zadlžovanie budúcich generácií a prebujneného štátneho aparátu. Monetizácia dlhu je síce elegantná ale zároveň zákerná v tom, že pomaly a dlhodobo dochádza k znehodnocovaniu meny prostredníctvom rastu peňažnej zásoby.

Pri dvoj percentuálnej inflácii ročne stačí 35 rokov na to, aby sa dlh zmenšil na polovicu. Vyspelé štáty sú veľmi zadlžené a pomaly sa dostávajú na hranu udržateľnosti. Preto by malo byť ich hlavným cieľom (ak nechcú zbankrotovať) stabilizovať dlhy a hrať túto hru s časom. Peňažnú zásobu môže najlepšie ovplyvniť centrálna banka. Preto sa centrálne banky boja deflácie a dodávajú do systému likviditu. Deflácia nie je dobrá pre dlžníkov a najväčšími dlžníkmi sú práve štáty. A aj keď sa centrálne banky tvárou nezávisle, tak chtiac nechtiac akceptujú trhové podmienky a politickú a dlhovú situáciu.


Konfiškácia
Štvrtý a posledný spôsob je presun majetku od tých čo ho majú k tým, čo ho nemajú. Predtým dochádzalo k priamym útokom na súkromné ​​vlastníctvo v podobe konfiškácie (znárodnenie, zoštátnenie alebo vyvlastnenie). Dnes, kedy sa hráme na civilizovanú spoločnosť, sa s konfiškáciou tiež stretávame, ale v skrytej forme. Dane sú totiž tiež jasným aktom konfiškácie majetku. Navyše v obdobiach vlády (nielen) socialistov vznikajú zvláštne dane ako napríklad solidárna daň alebo daň z majetku, ktoré sú namierené na tých, čo majú. Tiež v niektorých krajinách pretrváva zákon o vyvlastnení. Takže sa môže stať, že vo "verejnom záujme" je možné vyvlastniť de ​​facto čokoľvek. Pretože za verejný záujem môžeme za istých okolností (napr. sociálne nepokoje, občianska vojna a pod) definovať takmer čokoľvek.

USA je premiant v žonglovaní
Dlhy sú vysoké. To je neoddiskutovateľný fakt. Avšak nie je dôvod sa ich báť a to v prípade, že teraz začnú vyspelé ekonomiky tvoriť vyrovnané rozpočty a začnú unisono s monetizáciou. Ukážkovým príkladom sú Spojené štáty a ich učebnicová monetizácia dlhu. Americká centrálna banka zvýšila od roku 2008 svojou súvahu o 400%. K tomu sa ich prezident snaží o zvyšovanie daňového zaťaženia a zároveň USA majú inštitút dlhového stropu, tj USA aktuálne využíva tri zo štyroch vyššie uvedených spôsobov zníženia dlhu. Inflácia sa v USA pohybuje na úrovni "skromných" dvoch percent. Hrajú teda onú ​​hru s časom. Teraz by sa mala tiež pripojiť aj Európa.

Ako sa brániť?
Predstavte si, že ste pracovitý a sporivý a po čase vlastníte finančné prostriedky. Čo s nimi? Keď budeme uvažovať, že by predsa len prišiel investičný Armageddon, tak nepomôže ani svätená voda. Prečo? Fiškálna a monetárna politika vystrieľala všetky náboje a v prípade extrémneho výplachu a následnej recesie a depresie je jedno čo vlastníte, pretože vláda uplatňuje predovšetkým posledné dva spôsoby ako vás o majetok (v prípade že vám nejaký ostane) obrať a to či už ho vlastníte v akejkoľvek forme. Stačí zabrúsiť do histórie.

Avšak ako som uviedol vyššie, tak variant katastrofického scenára je obmedzený práve kvôli možnosti žonglovania s dlhmi (podmienkou je ich stabilizácia). Tak aké máme možnosti, keď budú vlády masívne a dlhodobo monetizovať (ostatne už to robia niekoľko desiatok rokov)?

Najskôr je nutné si uvedomiť, že pravdepodobnosť nízkych úrokových sadzieb bude pretrvávať (nulové sadzby sú v USA už siedmym rokom). Prečo? Dlhy sú obrovské a zvyšovanie úrokových sadzieb a tým aj úrokových platieb nie je žiaduce. Potom bankové produkty alebo štátne dlhopisy, ktoré nie sú zavesené na infláciu, sú v reálnom vyjadrení stratové. Keď sa s rizikom trochu posunieme, tak sa dostávame ku korporátnym dlhopisom z vyspelých krajín. Tu budeme radi, keď sa dostaneme na reálnu nulu. K reálnemu zhodnoteniu sa musíme posunúť na stupni rizika o ďalší stupienok vyššie. Tu nachádzame korporátne dlhopisy z rozvíjajúcich sa krajín. Tie už sú schopné prekonať infláciu a priniesť reálne zhodnotenie v počte niekoľkých percentuálnych bodov. Navyše emerging markets netrpia takým zadlžením ako vyspelé trhy. Tieto dlhopisy sú vhodné pre strednodobý horizont, teda cca 3 až 5 rokov. Pre dlhodobého investora sú však optimálne variantom vyspelé akciové trhy, ktoré majú silnú koreláciu s nízkou infláciou. Za súčasných podmienok a situácie (veľmi nízke výnosy štátnych dlhopisov zadlžených štátov) sa mi javí pravidelné mesačné investovanie do akciových trhov najlepší spôsob pre dlhodobé uchovanie hodnoty.

Súvisiace články