V súvislosti s poslednou krízou aj pokrizovým vývojom sme mohli viackrát zaznamenať oživenie úvah jedného z našich najvýznamnejších podnikateľov. Tomáš Baťa vraj okrem iného uviedol nasledovné:

"Príčinou krízy je morálna bieda. Prelom hospodárskej krízy? Neverím v žiadne prelomy samy od seba. To, čomu sme zvykli hovoriť hospodárska kríza, je iné meno pre mravnú biedu. Mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok. V našej krajine je mnoho ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky úpadok je možné sanovať peniazmi. Bojí sa dôsledku tohto omylu. V postavení, v ktorom sa nachádzame, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme mravné stanoviská k ľuďom, k práci a verejnému majetku. Nepodporovať bankrotujúcich, nerobiť dlhy, nevyhadzovať hodnoty za nič, nevydierať pracujúcich, robiť to, čo nás pozdvihlo z povojnovej biedy, pracovať a šetriť a urobiť prácu a šetrenie výnosnejšie, žiaducejšie a čestnejšie než leňošenie a mrhanie. Máte pravdu, je treba prekonať krízu dôvery, technickými zásahmi, finančnými a úverovými ju však prekonať nemožno, dôvera je vec osobná a dôveru možno obnoviť len mravným hľadiskom a osobným príkladom.


 
Podobné citáty budia jednoznačný (dobou bezpodmienečný) súhlas verejnosti, ja z nich mám pocit tak trochu rozporuplný. Jadro veci je v tom, že musíme rozlišovať, o akej kríze hovoríme. Predstavme si nejakú krajinu, napríklad v srdci Európy. Krajina trpí tým, že počas dlhých desaťročí (a možno ešte oveľa dlhšie) sama v sebe pestovala švejkovstvo, krčmové mudrlantstvo, hrdosť tak akurát na to, že je prvý v spotrebe piva na hlavu, príslovia typu kto utečie vyhrá, z cudzieho krv neteči ...Táto krajina má ekonomické problémy, pri ktorých sa mieša prejav vyššie uvedeného (môžeme tomu hovoriť sociálno-štrukturálne faktory) s vplyvom globálnych cyklických faktorov. Aj tak pri nej ale asi skutočne nejde povedať nič lepšie ako "mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok, ktorý nemožno sanovať peniazmi ... nepotrebujeme žiadne geniálne obraty, dôveru možno obnoviť len osobným príkladom ". História sa neopakuje presne, ale dosť sa rýmuje.

Potom, čo sme prvým príkladom potrénovali fantáziu, sa presuňme k príkladu druhému: Niekde, napríklad na severe Európy, je hypotetická slušne spravovaná krajiny, kde vláda dlhodobo míňa len toľko, koľko vyberie na daniach. Nekradne sa, ľudia sú k sebe slušní, poctivosť je neprekročiteľnou normou.

Prídu ale problémy niekde v globálnej ekonomike a tie sa prejavia na raste neistoty aj v tejto našej hypotetickej krajine. Nič viac, ale aj tento rast neistoty stačí na to, aby ľudia zrazu začali viac šetriť. Namiesto nákupov strkajú peniaze pod matrac a do bánk, tie ale namiesto ich požičiavania (premenu na skutočné úspory) len držia viac hotovosti. Jednak sú prísnejšie pri poskytovaní úverov a podniky trápi rovnaký rast neistoty, takže o úvery na investície ani nemajú záujem. Svoje zmenšujúce sa zisky tiež neinvestujú, ale držia ich vo svojich súvahách ako hotovosť.

Samozrejme, že sa roztáča špirála neustále sa zhoršujúceho výhľadu a rastúcej neistoty, nezamestnanosť prudko rastie. Vláda, na prvý pohľad paradoxne preto, že je zodpovedná, sa zadĺži. Vydá dlhopisy a stiahne zamýšľané (a inak ťažko "realizovateľné") úspory od sporiteľov (o nejakom vytesňovaní investícií nemôže byť reči). Tento dlh investuje do infraštruktúry, čiastočne ním tiež pokryje zvýšené sociálne výdavky spojené s nezamestnanosťou. Centrálna banka časť týchto dlhopisov vloží do svojej súvahy a výmenou za ne dá bankám rezervy (teda ekvivalent peňazí). Banky totiž stále túžia hlavne po aktíve najlikvidnejšom.

Zvýšené výdavky vlády a ukľudňujúce kroky centrálnej banky situáciu upokoja a posilnia dopyt, takže za čas vykoná centrálna banka bezproblémový a včasný exit zo svojej politiky. To isté môže vďaka naštartovanej ekonomike urobiť vláda - prechodne zvyšuje dane z ktorých spláca prechodný dlh. Čo nie je nič iné ako že ľuďom vezme peniaze, aby im vrátila to, čo si od nich skôr požičala (na to, aby im peniaze vo forme zvýšených výdavkov a investícií zase dala).


Je podstate ekonomickou tragédiou, že tento druhý príklad, respektíve riešenie problému, je oveľa hypotetickejšie než ten prvý. Teda hlavne čo sa týka fiškálnej politiky - v monetárnej sme už niekde v dobe železnej (nejdú nám hlavne tie bubliny), podľa môjho pohľadu ide evolúcia dobrým smerom a žiadne revolúciu  netreba. Ale fiškálne sme stále úplní neandertálci. Príčinou je to, že fiškálnu politiku stanovuje politík sledujúci krátkodobé politické záujmy (čo z veľkej časti implikuje aj riešenie). Teraz nie sme schopní dosiahnuť stav, kedy v časoch boomu šetríme dosť na to, aby sme pri nábehu na recesie boli schopní efektívne stimulovať. Čisté straty z celého procesu sú obrovské, v prípade krajín ako Grécko to sú bohužiaľ doslova straty na životoch (slová ako recesia sú niekedy príliš impotentné).

Vo vzťahu k uvedeným citátom platí, že druhý typ krízy, či "hospodárskeho úpadku" možno (a dokonca je to žiaduce) "sanovať peniazmi". Správne urobená ekonomická politika totiž eliminuje prechodný rast dopytu po peniazoch (pokles dopytu po rizikovejších a menej likvidných aktívach a dopytu po tovare) a potom sa vráti späť k normálu. Tu totiž nejde o žiadnu schumpeterovskú kreatívnu deštrukciu - padajú zdravé firmy a je to deštrukcia deštruktívna. V praxi potom vidíme v úplnej väčšine prípady zmiešané a vybrať správny prístup je umenie.

Hovoriť o morálke smerom k iným (tj nie primárne k sebe) je často ošemetné a hovoriť o nej vo vzťahu k ekonómii dvojnásobne. Nie preto, že by sme sa jej v tejto oblasti nemali držať, ale preto, že existuje obrovský priestor pre nedorozumenia, či dokonca nemiestne puritánstvo (ktoré s morálkou nemá nič). Malo by to byť zrejmé z vyššie uvedeného príkladu. Ukážkou ekopuritánstva je nabádanie k tomu, aby sme na úrovni celej ekonomiky (!) Nerobili dlhy, ale naopak len šetrili.

Sám som dosť konzervatívny a viem si predstaviť len málo prípadov, kedy by som si nejaké peniaze požičal. Musíme si ale byť vedomí toho, že úspory a dlh sú jedno a to isté - raz videné z pohľadu toho, kto peniaze poskytuje, druhýkrát z pohľadu toho, kto si ich požičiava. Nemôžem sporiť bez toho, aby si odo mňa peniaze niekto nepožičal - mne nevznikla pohľadávka a jemu záväzok. Zložitosť dnešného finančného systému s myriádov vzťahov a inštrumentov na tomto princípe nič nemení.

Čo by nám dnes poradil pán Baťa, neviem. Ak by hypoteticky a asi len omylom došlo k tomu, že by som sa s ním mohol o jeho rade porozprávať, navrhol by som mu, aby jadro nechal. Ale aby doladil detaily: Aby dal jasne najavo, o akej kríze hovorí. Aby prípadne vysvetlil, prečo si myslí, že ani kvalitná hospodárska politika (použil by som tento výraz namiesto "sanovanie peniazmi") nie je namieste. Tiež by som s prosbou navrhol, aby nehovoril, "šetriť a nerobiť dlhy", ale namiesto toho "šetriť a dlhy robiť všade tam, kde sa to oplatí". Ak takéto príležitosti nie sú, je lepšie dať rozumnou spotrebou niekomu prácu, ako neuskutočniteľnou snahou o úspory prácu brať.