Írsko a Portugalsko sa dokázali vrátiť na dlhopisové trhy. Grécko síce ešte nedokáže pravidelne predávať dlhopisy, ich výnosy už ale nie sú na extrémnych úrovniach. Grécka, Španielska a Portugalská ekonomika v poslednom kvartáli rástli. Za Írsko síce nie sú ešte čísla, v tom predchádzajúcom kvartáli bol výkon jeho ekonomiky medziročne o viac ako 6 % vyšší. Toto všetko môže naznačovať, že riziko rozpadu eurozóny z je definitívne za nami. Ostatne sa o ňom už ani dlho nehovorilo.
Zdanie ale klame. Dve krajiny zaplatili za udržanie eura neprimeranú cenu – nezamestnanosť v nich vzrástla na viac ako štvrtinu. A hoci sa už trend otočil, tak klesá len veľmi pomaly. Takto vysoká by nezamestnanosť určite nebola, pokiaľ by Španieli či Gréci neplatili eurom. Samozrejme, že by mnohí domáci dlžníci zbankrotovali na zahraničný dlh, keďže by im prudko vzrástli kvôli slabšej mene úroky a istina, ekonomika sa ale s bankrotmi vyrovná oveľa rýchlejšie ako s chronicky slabou konkurencieschopnosťou pri vysoko zafixovanom kurze meny.
O tomto som ale už nielen ja, ale aj iní popísali veľa. O inom som chcel. Takto vysoká nezamestnanosť bez výrazného zlepšovania situácie, sa stáva podhubím pre politické strany s radikálnejšími riešeniami. V Grécku už v prieskumoch niekoľko mesiacov vedie so solídnym náskokom (v priemere zhruba 5 percentuálnych bodov) ľavicovo-radikálna strana Syriza, ktorá pokiaľ bude schopná zostaviť vládu, tak tvrdí, že vyhlási bankrot. Toto ale až na zvýšenie jej náskoku tiež nie je žiadna novinka.
Novinkou je situácia v Španielsku, kde sa pred niekoľkými dňami na čelo prieskumov verejnej mienky dostala strana Podemos, ktorá bola založená tento rok pred eurovoľbami. Tá svojím programom pripomína Syrizu, hoci mi príde o niečo menej radikálna. V jej programoch sú (okrem nerealizovateľných populistických hlúpostí) napríklad aj zrušenie Memoranda o porozumení, čo sú podmienky, ktoré musia zachraňované krajiny plniť, ako aj preskúmanie verejného a aj súkromného dlhu a tú časť, ktorá sa ukáže byť ako neoprávnená, anulovať. Čiže tiež sa dá povedať, že by to bol svojim spôsobom bankrot.
Vývoj preferencií popredných strán v Španielsku
Graf je z wikipédie, spracovaný ná základe prieskumov viacerých agentúr. Modrá je vládna Ľudová strana, červení sú socialisti a fialová predstavuje preferencie Podemos
Ani Syriza ani Podemos nie sú za odchod ich z eurozóny, ich predstava fungovania krajín v rámci eurozóny ale nie je príliš kompatibiliná s tým, ako v súčasnosti funguje a zrejme aj ďalej chce fungovať zvyšok eurozóny. Pokiaľ sa teda dostanú k moci, tak buď sa eurozóne prispôsobia a uvoľnia tak priestor novej strane, ktorá bude tvrdiť, že ona si vážne sa svojim programom stojí, alebo z nej vystúpia. Môže sa stať, že medzitým začnú ich ekonomiky prudko rásť a generovať veľa pracovných miest a voliči im to odpustia aj pokiaľ by od svojho plánu reformovať eurozónu, ktorú tak kritizujú, ustúpili. Môže sa ale stať opak, že nezamestnanosť ostane vysoká a nebude klesať.
A ako vidíme, vysoká nezamestnanosť vytvára priestor pre strany s nekonvenčným programom. Pokojne sa v nich môže objaviť aj vystúpenie z eurozóny, ktoré je podľa mňa pre tieto krajiny najlepším riešením. A keď môžu vyhrať voľby Syriza, alebo Podemos, tak môžu aj takéto strany. Netvrdím že sa tak stane, v súčasnej situácii to považujem za málo pravdepodobný scenár. Ale nie krajne nepravdepodobný, ako to môže naznačovať súčasný vývoj popísaný v prvom odstavci. O rozpade eurozóny sa podľa mňa ešte bude hovoriť. A to možno už pri najbližších gréckych a španielskych parlamentných voľbách. Bude to už ale len o čiastočnom, nie úplnom rozpade.