Niet pochýb, že centrálne banky prakticky po celom svete čelia náročným výzvam, ktoré spočívajú z konjunkcie procesu oddlžovania sa, štrukturálnych protivetrov negatívnych demografických trendov a slabého rastu produktivity, čo vytvorilo potenciál nízkeho hospodárskeho rastu a nízkych neutrálnych úrokových sadzieb. Tvorcovia menových politík sa preto ocitli v situácii, keď nie sú schopní znížiť reálne úrokové sadzby prostredníctvom štandardnej politiky v takom rozsahu, aby dostatočne stimulovali rast HDP.
Ďalšie a ďalšie uvoľňovanie menových podmienok vrátane programov nákupu aktív takisto zatiaľ neprináša želateľné výsledky, a ani nemôže. Jednozáprah menovej politiky totiž nestačí. Vytvára nutné, nie však dostatočné predpoklady pre zlepšenie agregátneho dopytu. Navyše, extrémne uvoľňovanie a záporné sadzby vedú k podkopávaniu stability finančného sektora a znižovania podstupovaného rizika bankami, čo narúša preliatie monetárnej akomodácie do reálnej ekonomiky. Tiež tlačí na rast cien aktív, čím spôsobuje nesprávnu alokáciu kapitálu, znižuje tlaky na štrukturálne reformy a podkopáva dôveru súkromného sektora.
Aj preto rastie diskusia nad efektivitou krokov centrálnych bánk a nad tým, či ich pozitívna stále prevažujú negatíva. Niektorí trhoví participanti sa dokonca obávajú, že centrálne banky si vstúpili do svedomia a ďalšie uvoľňovanie menovej politiky už neprevedú. Myslíme si, že tieto závery sú predčasné. Budú posúvať míľnik uvoľňovania stále ďalej. Zúfalo, veriac, že raz príde zázrak. Sotva si uznajú svoju nemohúcnosť a chyby.
Mnohí centrálni bankári na čele s šéfom ECB Mariom Draghim zároveň vyzývajú, aby vlády prišli na pomoc s podporou agregátneho dopytu formou fiškálnych stimulov a ďalších reforiem. V skutku fiškálna politika nie je ako po niekoľko minulých rokov reštriktívna, ale skôr neutrálna. Teda uťahovanie opaskov nebrzdí ekonomický rast, no zároveň ani nedodáva výraznejšiu forsáž. Rastie volanie po tom, aby v čase vysokých úspor domácností a rekordne nízkych sadzieb objavil investor poslednej inštancie, keď centrálne banky sú jej veriteľom.
No napriek veľa slovám a deklaráciám sa nezdá, že skutky by mali rýchlo prísť. Jednoducho veľký keynesiánsky fiškálny tresk sa zatiaľ nečrtá. A to nehovoriac o toľkokrát diskutovanom výraznom zlepšení ekonomického prostredia cez zavádzanie reforiem. Vyzerá to teda tak, že všetka ťarcha podpory ekonomiky bude stále na pleciach kvantitatívneho uvoľňovania a iných neštandardných krokoch centrálnych bánk. Mix politík tak ostáva na polceste, menová je až nezdravo uvoľnená, fiškálna viac menej neutrálna a štrukturálne reformy krívajú na obed nohy.
Neznie to dobre pre perspektívy rýchlejšieho ekonomického rastu.