Klient často nevie, že investoval do fondu

klientom - napríklad rozdielne priehradky. Vklady do fondov získané
len lákaním vyšších výnosov bez hlbšej informovanosti sú krátkozrakosťou, ktorá sa
nemusí vyplatiť.
Fondy správcovských spoločností prekonali tretiu desiatku miliárd
vkladov od klientov a pri súčasnom tempe to bude čoskoro oveľa viac.
Najviac vložených peňazí pribúda správcom fondov, ktorých vlastníkmi sú banky. Je však otázne, koľkí z klientov práve týchto správcovských spoločností si vlastne uvedomujú, kde
uložili svoje peniaze. Pre banky sa prostredníctvom ich
stopercentných dcérskych správcovských spoločností stal fondový biznis veľmi zaujímavým
zdrojom zisku. Stačí ponúknuť klientom lukratívnejší výnos v dcérskej správcovskej spoločnosti a presunúť
tam klientove peniaze -- samozrejme, s jeho súhlasom. Veď kto by dnes
nechcel lepšie výnosy? S každou miliardou v správcovských spoločnostiach
pribúdajú milióny v potenciálnych ziskoch. Napríklad pri správcovskom
poplatku 1,2 percenta to predstavuje ročný príjem 12 miliónov z každej miliardy.
Pri vydaní podielov sa platí vstupný poplatok okolo troch percent, čo je
30 miliónov z miliardy. Aj za výkon depozitára sa vyplatí
niekoľko desatín percenta zo spravovaných aktív (poplatky sú
rozdielne u každého správcu). Sú to veľmi lukratívne príjmy s
prihliadnutím na to, že správcovskú spoločnosť tvorí len niekoľko
desiatok ľudí a samotnú distribúciu zabezpečujú vlastne pracovníci
pobočiek banky takmer bez nákladov. A práve tu je kameň úrazu.
Ak sa spýtate niektorých klientov správcovských spoločností bánk, zistíte, že
si myslia, že majú peniaze v banke, lebo chápu lukratívnejšie
uloženie financií ako nový produkt banky. Pritom sa čiastočne zavádzajú. Presun peňazí z
bankového produktu do fondu správcovskej spoločnosti úplne mení formu
uloženia financií a s tým spojené riziká. Vzhľadom na to, že ide o
novú formu zhodnocovania financií a väčšina občanov ešte
nemá potrebnú finančnú gramotnosť, je prinajmenšom neetické v budove
banky a dokonca pri tej istej priehradke, kde sa vybavujú
klasické bankové produkty, predávať aj podielové fondy, aj keď
vlastných správcovských spoločností. Vývoj kapitálových trhov je nevyspytateľný a zavedených
klientov sme tu už mali dosť. Ale keď to povedia v budove
banky, znie to pre klienta úplne inak ako v nejakej poradenskej
kancelárii aj vzhľadom na to, že banky majú u nás vysokú
dôveru klientov. Z vlastnej skúsenosti viem, ako dlho trvá
vysvetliť novým klientom fungovanie správcovskej spoločnosti a ako
krehko sa musím stavať k vysvetleniu rizík s tým spojených. Mám
vážne obavy s chápaním týchto rozdielov u klientov bánk, ktoré
predávajú podiely vlastných fondov.
Navrhujem vytvoriť tzv. čínsky múr aspoň v oddeleniach priameho styku s
klientom -- napríklad rozdielne priehradky. Vklady do fondov získané
len lákaním vyšších výnosov bez hlbšej informovanosti sú krátkozrakosťou, ktorá sa
nemusí vyplatiť. Príklad. Jeden z mojich klientov išiel urobiť
prevod financií do banky, kde mal účet, z bežného účtu do podielového fondu, ktorý sme
vybrali po dlhej debate o fungovaní trhov, správcov a zhodnotení
rizík. Pracovníčka v banke mu však povedala, že robí chybu, lebo ich fond
má vyšší výnos. To však v súčasnosti už nie je pravda, pričom iné aspekty
nespomenula. Ako je to s konfliktom záujmov a transparentnosťou?
Zamýšľa sa nad tým niekto z kompetentných, alebo tu bude opäť kopa
rozčúlených ľudí? Vôbec nepopieram veľký význam a zaujímavé možnosti
zhodnocovania peňazí vo fondoch, ale jedine na základe transparentnosti a
korektnosti voči klientom hoci aj na rozvíjajúcom sa trhu. Spokojný
klient je azda cieľom v každom poctivom biznise. Aj keď v konečnom
dôsledku si za svoje peniaze nesie zodpovednosť každý sám.