04.10.2014, 13:20

Ríše padajú, vraciame sa k svojim kmeňom

Ríše padajú, vraciame sa k svojim kmeňom

Pred dvoma týždňami bol osud krajiny, ktorá až do polovice 20. storočia predstavovala najväčšiu ríšu na svete, v rukách 3,6 miliónov Škótov. Veľká Británia si tesným výsledkom hlasovania udržala svoju jednotu. Táto udalosť však ukazuje na jednu významnú skutočnosť: Naše storočie nie je storočím demokracie, ale storočím decentralizácie. Britská vláda sa obávala hlasovania o nezávislosti Škótska natoľko, že mu prisľúbila viacero právomocí, vrátane možnosti stanoviť si vlastné dane. Tieto právomoci idú dokonca nad rámec toho, čo požadoval škótsky parlament. Spojené kráľovstvo sa čoraz viac stáva Kráľovstvom decentralizácie a rozdrobenosti. V súčasnej dobe je zjavný silnejúci nacionalizmus po celej Európe, v Afrike a na Blízkom východe. Silnejú požiadavky na väčšiu autonómiu, či dokonca úplnú nezávislosť na tom, čo mnohí vnímajú ako dedičstvo koloniálnych štruktúr. Všetko sa dá zhrnúť pod túžbu po väčšej miere samosprávy. 

Decentralizáciou k jednote

Woodrow Wilson presadzoval silný protikoloniálny postoj po prvej svetovej vojne. Tvrdohlavé západné mocnosti sa svojich kolónií vzdali až potom, čo ich druhá svetová vojna doviedla na hranicu bankrotu. Pád britskej a francúzskej ríše viedol k vytvoreniu viac ako 75 krajín. Potom prišiel pád Sovietskeho zväzu a zrod 15 nezávislých štátov. Pôvodný počet krajín v OSN bol 51, ​​teraz má 193 členov. Je čudné, že medzinárodné právo tomuto vývoju nepomáha. Snažia sa brániť hranice také, aké sú. Ľuďom ale nemožno donekonečna uberať ich legitímne právo na to, aby si vládli sami. Pozrime sa na Indiu. Za viac ako 60 rokov nezávislosti si jej málo rozvinuté regióny veľmi nepolepšili. Vláda sa starala len o to, aký jazyk po celej krajine presadzovať. Jej nezáujem o ekonomický blahobyt len posilnil snahy o nezávislosť. Od roku 1947 sa tak počet štátov v tejto federácii zdvojnásobil. 

Snahy o decentralizáciu a samovládu podporuje aj to, že moderné štáty stratili svoj ​​monopol na tok informácií. Môžeme to nazvať triumfom transparentnosti. Ľudia sú si čoraz viac vedomí toho, ako je ich krajina skutočne spravovaná a ako sa míňajú ich peniaze. V Benátkach prebehlo neoficiálne referendum, ktoré úplnou väčšinou podporovalo "deklaráciu nezávislosti". Dôvodom je to, že odtiaľ prúdi ročne 70 miliárd eur na daniach, ale späť sa dostane len malá časť. Podobne uvažujú ľudia v Katalánsku, kde by sa o nezávislosti malo hlasovať v novembri. Španielska a talianska ústava neumožňujú odtrhnutie častí krajiny. Je však pravdepodobné, že vláda v snahe neživiť už aj tak silné nepokoje urobí ústupky a zvýši autonómiu nespokojných regiónov. 

V USA je fiškálny federalizmus kľúčovým ťahúňom celej ekonomiky. Napríklad Texas zvýšil svoju atraktivitu tým, že minimalizoval reguláciu a držal nízko dane. Teraz dosahuje prebytok vo výške 8,8 miliardy dolárov. Podobne sa s jasne profilovanou miestnou politikou snaží experimentovať Kalifornia, zameriava sa hlavne na imigráciu a politiku týkajúcu sa emisií, pretože to sú oblasti, ktoré sú jej najbližšie. V Európe je decentralizácia zdrojom zdravej konkurencie a arbitráže. Napríklad na Sardínii silnie hnutie za to, aby bol celý ostrov predaný Švajčiarsku, ktoré nemá prístup k moru. Sardínia by sa tak stala ďalším kantónom veľmi dobre spravovanej krajiny. 

Môžu ale podobné procesy prebiehať vždy len mierumilovne? Celý svet je rozdelený na jednotlivé krajiny. Ak sa niektorý región stane nezávislým, znamená to zmenšenie krajiny, ku ktorej patril. Pokojná decentralizácia je dôvodom, prečo dnes žijú Baskovia v mieri. Takýto prístup bude potrebný aj na to, aby boli prekreslené hranice na Blízkom východe. V tejto chvíli pritom nemáme ani tušenie, čo nahradí Sýriu či Irak, o plánoch Islamského štátu nehovoriac. 

Je možné, že svet zložený z menších štátov by poskytol pevnejší základ globalizácii. Možno, že by bol aj svetom mierumilovnejším. Nikto by v ňom totiž nemohol prežiť bez toho, aby nedovážal niektoré potraviny a dôležité produkty z inej krajiny. Stál by na princípe zníženej fragility, ktorú presadzuje Nassim Taleb. Svet by bol zložený z jednotiek, ktoré by boli "príliš malé na to, aby skolabovali". Hranice sa neustále menia. Severný a Južný Jemen sa spojili v roku 1990, Československo sa v roku 1993 rozdelilo, teraz sa hovorí o tom, že by sa spojila Severná a Južná Kórea tak, ako to urobilo východné a západné Nemecko. Vo svete môže prebiehať štiepenie, ale s tým prichádzajú aj nové kombinácie, ako napríklad Európska únia, ktorá nakoniec absorbuje mikroštáty do skutočnej multinárodnostnej federácie. Zoberme si príklad Balkánu. Po dvadsaťročnej krvavej vojne po rozpade Juhoslávie teraz všetky bývalé krajiny tejto federácie žiadajú o členstvo v EÚ, alebo sa už jej členmi stali. Ak má vo svete nastať solidarita národov, možno musia najskôr zvíťaziť jednotlivé kmene. 


Od nemeckého svedomia k fanatizmu 

V Nemecku sa záchod bežne splachuje už raz použitou vodou, viac ľudí sa po sebe kúpe vo vani bez toho, aby menili vodu. Šetrenie vodou je v tejto krajine považované za známku morálnej vyspelosti a sociálnej zodpovednosti. Vedci a zástupcovia vodárenských spoločností ale tvrdia, že tento postoj má aj svoju tienistú stránku. Poukazujú napríklad na to, že odpadové systémy projektované na oveľa väčšie objemy sú plné stagnujúcej vody a trpia plynmi, ktoré sa v nej tvoria. Pivnice v Berlíne sú navyše zaplavované preto, že stúpa hladina spodnej vody. 

Berlínsky geológ Alexander Limberg hovorí: "Šetrenie vodou bolo pozitívne, ale teraz už toľko šetriť nemusíme." Hans-Jürgen Leist z Ecology Institute v Hanoveri ide ďalej a hovorí o tom, že šetrenie vodou je v Nemecku nezmyselné. Z Nemcov sa podľa neho v tejto oblasti stali fanatici a príčinou je ich svedomie. Posadnutosť šetrením vodou sa v nich vypestovala neustálym sledovaním toho, ako ľudia inde vo svete trpia suchom. Už od základnej školy sa učia, že keď si umývajú hlavu šampónom, musia zavrieť kohútik. To isté potom platí aj pri mydlení rúk a čistení zubov. 

Svoju úlohu ale iste hrajú aj peniaze. Väčšina nákladov vodárenských spoločností je však fixných a klesajúce objemy spotrebovanej vody vedú k rastu jej ceny. To sa obratom prejavuje na ešte väčšej posadnutosti v šetrení vodou. Siegfried Gendries z Rheinisch-Westfälische Wasserwerksgesellschaft spomína v tejto súvislosti klientku jeho spoločnosti, ktorá šetrí vodou tak, že po vyčistení zubov ju vypľuje do pripravenej nádoby a zaleje s ňou kvety. "Nie je možné, aby motivácia k takémuto správaniu mala ekonomický základ," hovorí Gendries. 

Podľa Inštitútu pre empirický sociálny výskum z Düsseldorfu nie je šetrenie vodou typické len pre Nemcov, ale snažia sa o to aj v iných európskych krajinách. Len v Nemecku ale viac ako polovica obyvateľov tvrdí, že dôvodom je ochrana životného prostredia. V krajinách ako Francúzsko, Taliansko či Španielsko to je len 30 - 38%. Spotreba vody v nemeckých domácnostiach klesla z 38 galónov na osobu za deň v roku 1990 na súčasných 32 galónov. Vo Francúzsku a Veľkej Británii teraz dosahuje asi 45 galónov a v USA 99 galónov.

Súvisiace články