V každej stabilnej ekonomike platí, že štát je najlepším ručiteľom, najlepším garantom vyplatenia finančných záväzkov. Z tohto hľadiska by bolo zaujímavé sledovať dopyt po vládnych dlhopisoch nášho štátu hypoteticky vydaných a umiestnených na trh so splatnosťou o 30 -- 40 rokov. Akú rizikovú prirážku, a či vôbec by takúto emisiu trh akceptoval? 30 -- 40 rokov je zároveň aj horizont dôchodkového veku desiatok až státisícov v súčasnosti ekonomicky aktívnych občanov nášho štátu.
Hlavný problém --- demografia
Predpokladajme, že aj o takomto dlhom období bude platiť prvá veta tohto článku, ale každá ekonomická jednotka, počínajúc rodinou a končiac štátom, si môže finančné záväzky bez nejakej zmeny (napríklad zmeny výdavkov) dovoliť len do tej miery, do akej jej to dovolí vlastná "peňaženka". Štát má takúto peňaženku naozaj veľkú, ale tak, ako každý občan, aj štát je obmedzený príjmami, ktoré dokáže získať (napríklad výškou zdanenia) a v ďalšom rade obmedzený záväzkami, ktoré si ešte môže dovoliť platiť, a zadlženosťou. S veľkou pravdepodobnosťou je možné predpokladať, že príjmy do systému prvého piliera sa budú znižovať, pretože demografický vývoj (v tomto prípade pôrodnosť) vykazuje znižujúcu sa tendenciu. To znamená, že o x rokov, keď pôjdu do dôchodkov súčasní rodičia dnešných maloletých detí, bude menej aktívne činných obyvateľov, z ktorých príjmov by sa dôchodky mali v tom čase vyplácať. V tom prípade dôjde k zníženiu príjmov do tohto systému.
Na druhej strane je vysoký predpoklad zvyšovania priemerného veku našich občanov vzhľadom na vývoj medicíny, životnej úrovne a ďalších vplyvov, ktoré za posledné storočie posunuli priemerný vek dožitia a ďalej budú posúvať. Napríklad operácia srdca, pred 30 rokmi takmer nepredstaviteľná vec, je teraz takmer bežná záležitosť predlžujúca život ľudí.
Toto sú roztvárajúce sa nožnice na jednej strane znižovaním príjmov a na druhej strane zvyšujúcimi sa výdavkami priebežného systému. Premietnime si to do najjednoduchšej ekonomickej jednotky, a to našej vlastnej. Predstavme si situáciu, keď sa nám znížia príjmy, ale zároveň zvýšia výdavky. Čo urobíme? Ak ich na strane príjmov nemôžeme zvýšiť, a to štát skôr nemôže, pretože cestou by mohlo byť zvýšenie odvodov do systému, no tie sú už aj tak teraz vysoké. Potom máte šancu jedine ubrať z výdavkov. V prípade rodiny napríklad je možnosť predaja auta, presťahovania sa z domu do bytu. V dôchodkoch je cesta jednoznačná. Zmena výpočtu dôchodkov, nižšie, menej štedré dôchodky, predĺženie veku odchodu na dôchodok. Toto sme už zažili nedávno, keď sa dôchodkový vek aj u nás posunul na 62 rokov rovnako pre mužov aj ženy. Už teraz je vek odchodu na dôchodok v niektorých krajinách EÚ 65 -- 70 rokov. Bude to asi prvá cesta, na ktorú bude musieť niektorá z vlád pristúpiť.
Hoci v súčasnosti sa prezentuje premietnutie rizík prebiehajúcej finančnej krízy len do druhého piliera, úzko súvisí aj s prvým priebežným pilierom. Útlm ekonomickej aktivity sa premieta do zamestnanosti, resp. nezamestnanosti, čo znamená aj menej odvodov do priebežného systému, a tým chýbajúce príjmy v tejto priehradke "peňaženky" štátu.
V súčasnosti je u nás podľa štatistík približne 2,4 milióna pracujúcich a približne 1,2 milióna dôchodcov. To znamená, že na dôchodok jedného dôchodcu sa skladajú dvaja pracujúci. Priebežný systém vyplácania dôchodkov vznikol pred viac ako sto rokmi, keď bol tento pomer niekoľkonásobne výhodnejší v prospech tohto systému. Tento pomer sa v čase zmenil v jeho neprospech a vzhľadom na uvedené je predpoklad, že v budúcnosti sa tento pomer ešte zhorší.
Je predpokladom, že nejaký dôchodok z priebežného systému dostaneme, ale v akom veku a v akej výške, je nakoniec vecou pragmatického vývoja, a nie páčivej politiky. Inak sa riziko systému ešte zvyšuje, respektíve tieto dôsledky sa odrazia v budúcnosti. Hlavné riziko priebežného systému je v jeho nestálosti a zmenách, ktoré skôr či neskôr musia prísť, a vlastne aj v súčasnosti prichádzajú novelami zákona o sociálnom poistení. Odvediete do systému peniaze, ale ťažko predpokladať, čo zo systému a v akom veku dostanete o 30, 40 rokov.
Jeden príklad zo života
Občan XY SZCO sa v starom systéme dôchodkového zabezpečenia spred roku 2004 spoliehal na to, že dôchodok sa mu vypočíta z posledných 10 rokov pred odchodom na dôchodok s tým že aj z týchto sa bralo do úvahy pri výpočte dôchodku päť najlepších rokov, a tomu prispôsobil svoje odvody. Desať rokov pred jeho odchodom na dôchodok sa systém zásadne zmenil, keď sa berú do úvahy všetky roky spätne (resp. do roku 1984) a zaviedla sa tzv. zásluhovosť, ktorá bola v minulosti minimálna. (Teraz môže byť oproti minulosti rozdiel medzi dôchodkami aj niekoľkonásobný). Jeho osobný mzdový bod je 0,4. To je dôchodok pod hranicou životného minima, aj keď mu štát do tejto výšky doplatí v rámci sociálnych dávok. V súčasnom systéme osobný mzdový bod hrá spolu s časom odvádzania do systému najdôležitejšiu úlohu pri tvorbe nášho dôchodku, a sú to zároveň faktory, ktoré môže občan ovplyvniť. Dokedy sa však na to dá spoľahnúť vzhľadom na všetky spomenuté súvislosti? To si musí každý uvážiť sám, pretože je tu ďalšia voľba, a tou je využiť II. pilier a určite aj pripravovať sa na dôchodok vlastným sporením v rámci III. piliera