19.08.2014, 11:27

Eurozóna je nevydarené manželstvo. Rozpadne sa, varuje ekonóm

Nemecko nie je také silné, aby zachránilo celý blok, píše Matts Persson, riaditeľ think-tanku Open Europe.

Eurozóna je nevydarené manželstvo. Rozpadne sa, varuje ekonóm

Ako vám povie manželský poradca, je jedna vec vyhnúť sa rozvodu, ale druhá vrátiť vášmu manželstvu zdravie. To je situácia, v ktorej sa teraz nachádza eurozóna. Bezprostredné riziko jej rozpadu ustúpilo, ale len preto, že Európska centrálna banka (ECB) oznámila, že urobí všetko preto, aby mu zabránila, nech to stojí čokoľvek. Ale menová zóna je stále veľmi vzdialená od toho, aby sa priblížila zdravému a živému hospodárskemu bloku.


V druhom štvrťroku 2014 bol ekonomický rast v Eurozóne prakticky nulový. Oproti tomu hospodárstvo Veľkej Británie zrýchlilo a počína si najlepšie za posledných šesť rokov. Áno, sú tu signály oživenia v Portugalsku a Španielsku, ale tri najväčšie ekonomiky eurozóny sú na tom až trápne zle. Francúzsko má to, čo by sa dalo eufemisticky nazvať 'stabilným HDP', teda vôbec žiadny rast, zatiaľ čo ekonomika Nemecka a Talianska sa zhodne prepadli o 0,2%.

Priznajme, že tu boli vonkajšie faktory, prinajmenšom dopady krízy na Ukrajine. Čo je ale obzvlášť depresívne, koľko výziev z minulosti stále pretrváva. Kolaps dôvery spôsobený krízou eurozóny spôsobil, že banky nepožičiavajú biznismenom ani nikomu inému. To vytvára presne ten typ neefektívneho, roztriešteného bankového trhu, ktorý malo euro odstrániť. Navyše, a to predovšetkým, bombarduje pracovné miesta a rast v mnohých krajinách.

Ďalej, zatiaľ čo niektoré krajiny robia slušné pokroky, eurozóna ako celok sa len sotva stáva konkurencieschopnejšou - je to len kvôli tomu, že jej veľkosť zďaleka nevyhovuje všetkým. Je jasné, že napríklad Francúzsko a Taliansko by potrebovali nižšie úrokové sadzby, než ECB momentálne ponúka.

Bolo by unáhlené viniť jednotnú menu za všetky problémy. Napriek jej všetkým nevýhodám väčšina európskych hlúpych rozhodnutí bola urobená na úrovni členských štátov. Taliansku sa trvalo nedarí vyriešiť jeho problémy. Výsledkom je to, že jeho ekonomika sa teraz nachádza na úrovni doby, kedy prijalo euro, navyše 42% mladých Talianov je bez práce. Nový premiér Matteo Renzi toho veľa sľúbil, ale zatiaľ len málo dokázal. Rovnako ako v prípade Francúzska, problémy sú dobre známe: Vysoká cena práce, slabé trhové prostredie, prehnané spoliehanie na štát a mnoho ďalších.

Potom tu máme Nemecko. Tamojší finančný denník Handelsblatt hlásal minulý týždeň: 'Nemecko už nie je šampión a stiahne Európu so sebou!' V skutočnosti je (nemecká) ekonomika stále veľmi silná a rýchlo sa zotaví. Ale je Nemecko skutočne také silné, aby podržalo, či dokonca vyplatilo zvyšok eurozóny v problémoch?

Nezabúdajme, že ako sa zdá, Berlín momentálne robí čo môže, aby stratil svoju konkurenčnú výhodu: existujúca koalícia zaviedla vysokú minimálnu mzdu, znížila vek pre odchod do dôchodku a zaviazala sa opustiť jadrovú energiu na úkor obnoviteľných zdrojov, čo zdvihne jej cenu pre každého. Takýto ekonomicky negramotný politický mix je obzvlášť zlou správou, ak vezmeme do úvahy tamojšiu demografickú časovanú bombu. Do roku 2050 sa podľa odhadov nemecká populácia zmenší z 82 na 70 miliónov, čo je menej ako v roku 1963. S rozdielom, že oveľa menej pracujúcich bude musieť podporovať oveľa viac dôchodcov.

Čo teda môžeme robiť? Ako obvykle, niektorí chcú prinútiť ECB k urýchleniu tlačenia peňazí, šíriť kontinentom lacný cash, čo pomôže defláciou postihnutému Taliansku a Španielsku a povzbudí k míňaniu Nemcov. To môže čiastočne pomôcť, ale vplyv bude obmedzený. Napríklad Nemci majú už teraz veľa peňazí, ale rozhodli sa šetriť. Rozpad eurozóny by potom bol neskutočne nákladný a vyriešil by len časť problémov.

Takže opäť zostaneme zaseknutí v tom starom európskom bahne. Ako nastupujúci predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker neslávno vyhlásil: "My politici vieme, čo robiť, len nevieme, ako sa nechať znova zvoliť, keď už sme sa tam raz dostali." Odpovede sú stále rovnaké: oveľa pružnejší trh práce, menej štátnych zásahov, viac trhového prostredia a udržateľný systém sociálneho zabezpečenia. To je výzva pre politikov, presvedčiť stále skeptickejšiu a proti establishmentu naladenú verejnosť, že potrebujeme štrukturálne reformy, alebo nájsť iný spôsob, ako sa posunúť bez toho, aby bol obetovaný najväčší európsky vynález, demokracia. Každopádne, akákoľvek cesta návratu chorľavého kontinentu k prosperite bude veľmi dlhá, "uvádza záverom Persson.

Článok bol uverejnený ako komentár na portáli The Telegraph.