Vďaka starostlivému účtovníctvu a úplne novým finančným operáciám získal najvýznamnejších klientov svojej doby: kráľa i pápežský dvor.
V talianskej Florencii sa v 15. storočí rodili majstrovské diela výtvarného umenia ako napríklad Botticeliho Zrodenie Venuše či Donatellova bronzová socha Dávida. Vznik týchto a mnohých ďalších diel umožnilo nielen inšpiratívne kultúrne ovzdušie, ale tiež ekonomický a finančný rozkvet mesta. O ten sa zaslúžil práve rod Mediciovcov, píše iDnes.cz.
Tajomstvo úspechu
Kde získal tento pôvodne meštiansky rod veľké bohatstvo? Tajomstvo tkvie v novom prístupe k finančným operáciám a v starostlivom vedení účtovníctva. Príbeh úspechu Mediciovcov ako zmenárnikov a bankárov začal u cieľavedomého Giovanniho. Ten sa v roku 1385 stal vedúcim rímskej pobočky bankového domu Vieri di Cambio de 'Medici svojho príbuzného. Venoval sa prevažne zmenárenskej činnosti.
Po rokoch sa vrátil späť do Florencie a v blízkosti paláca Cavalcanti založil vlastnú banku. Akonáhle sa škála obchodov rozrástla a banka patrila medzi "BANCHEM grossi", teda veľké banky, jej úradovňa sa presunula do medicijského paláca. Ten sa stal základom finančného impéria Mediciovcov. Giovannimu sa podarilo postupne zriadiť pobočky v Ríme a v Benátkach.
V roku 1420 odovzdal podnik najstaršiemu synovi Cosimovi a činnosť bankového domu sa rozšírila aj za hranice dnešnej Talianska: do Brug, Ženevy a dokonca aj do Londýna.
Významnú úlohu v úspechu medicijského podnikania hrala organizácia obchodov medzi týmito pobočkami. Tomu napomáhalo aj to, že medzi vedúcimi pobočiek a bankou nebol zamestnanecký vzťah, ale boli mladšími spoločníkmi firmy a mali podiel na zisku. Vklady týchto spoločníkov boli vedľa zadržaného zisku a depozitu tiež jedným z kapitálových zdrojov novej banky.
Prvé zmenky nevyužívali diskont
Veľká časť transakcií tohto bankového domu súvisela s medzinárodnou výmenou. Hlavnú úlohu pri tom zohrala do tej doby neznáma zmenka. Jej podoba sa však od tej dnešnej trochu líšila. Na jednej strane išlo o nástroj medzinárodného platobného styku, takže transakcia s ňou bola spojená s konverziou, teda prevodom mien.
Na strane druhej však nebolo možné kvôli postoju cirkevných autorít k úroku využívať diskont, ktorý je hlavným zdrojom zisku v súčasných zmenkových obchodoch a ktorý je tomuto dlžníkovi známy vopred. V renesančnom svete vychádzal zisk z pohybu výmenných kurzov a "úrok" v nich bol už započítaný.
Každá zmenka zahŕňala dva trhy - ten, na ktorom sa zmenka vydávala a ten, na ktorom bola splatná. Súčasne sa rozlišovali štyri základné druhy zmeniek podľa toho, či príkazca vydal zmenku na svojho agenta, či naopak, alebo či príkazca poukázal výplatu zmenky na svojho agenta či naopak, teda agent poukázal výplatu na príkazcu.
Na tomto princípe prebiehali obchody medzi jednotlivými pobočkami banky. Toto bolo navyše podopreté dôkladným vedením záznamov v troch knihách: knihe dlžníkov a veriteľov, knihe príjmov a výdavkov a takzvanej tajnej knihe, ktorá zaznamenávala zisky banky a dôležité obchodné kontrakty.
Vtedajšie obchodné podnikanie bolo značne riskantnou činnosťou. Trhy boli pomerne úzke a len minimálne prepojené. V prípade zahraničných transakcií bola doba medzi uzavretím kontraktu a jeho konečným vyrovnaním medzi pobočkami dlhá, od jedného do troch mesiacov. Často išlo navyše o nepravidelné transakcie.
Moc nad bankou i republikou
Vysoké riziko však so sebou obvykle nesie aj vyšší výnos. Tak to bolo aj v prípade Medicijskej banky, ktorej priemerný ročný výnos sa počas doby, kedy jej riadil Giovanni di Bicci, pohyboval okolo 30 percent. Mediciovci sa poučili z neúspechov tých, ktorí vo Florencii ovládali financie o niekoľko desaťročí skôr.
Tým totiž zlomila väz závislosť na jednom či dvoch významných dlžníkoch. Mediciovci mali klientov po celej Európe, a to medzi najvýznamnejšími ľuďmi aj z kráľovského i cirkevného dvora. Stali sa tak najmocnejším rodom vo Florencii.
Cosimo de 'Medici bol veľmi úspešný a správa financií mu dala do rúk obrovskú moc. Rozhodoval o verejných záležitostiach Signorie (republiky) bez toho, aby oficiálne zastával nejaký úrad. Avšak práve jeho veľký politický vplyv zapríčinil to, že bol v roku 1433 z Florencie vyhnaný.
Už nasledujúci rok sa vrátil späť a jeho moc sa ešte viac upevnila, keď sa mu podarilo presvedčiť pápeža Eugena IV., aby do Florencie preložil dôležitý cirkevný koncil. Mesto získalo z tejto akcie značný obchodný, politický a kultúrny prospech. Práve Cosimo odštartoval v rodine dlhoročnú tradíciu mecenášstva v oblasti umenia a vzdelanosti.
Pozvoľný pád na dno
Vnuk Cosima, Lorenzo il Magnifico, prevzal riadenie banky v roku 1469. Lenže sa po zavraždení svojho brata Giuliana pri pokuse zvrhnúť vládu Mediciovcov v roku 1478 venoval skôr politike než svojej práci. Oslabená kontrola banky dala priechod konfliktu záujmov medzi vlastníkom a manažérmi filiálok, ktoré moderná ekonomická teória nazýva problémom pána a správcu.
Manažéri filiálok sa odchýlili od jednej z hlavných zásad presadzovaných Medicijskými, teda diverzifikáciou klientov, a platobnú neschopnosť významných dlžníkov, napríklad britského kráľa Eduarda IV., privodila banke nemalé straty.
Navyše sa banka stávala čoraz viac závislou na peniazoch externých vkladateľov, čo zvyšovalo zraniteľnosť banky, a to aj napriek tomu, že tieto vklady mali prevažne termínovaný charakter. Poklesol tiež zisk z bankových obchodov.
Konečný úder banke zasadil vpád Francúzov do Florencie v roku 1494. Mediciovci boli z mesta vyhnaní a ich majetok bol skonfiškovaný. Po roku 1530 sa Mediciovci opäť ujali vládnutia vo Florencii, tentoraz už oficiálne, ako vojvodovia a medzi rokmi 1569 až 1737 vládli celému Toskánsku ako veľkovojvodovia toskánski. Traja mediciovci dosiahli dokonca na pápežský stolec. Činnosť svojej banky však už neobnovili.