Vzápätí začína československá branná moc realizovať postupné organizačné i technické kroky k modernizácii. V roku 1935 sa preto začali budovať pohraničné opevnenia na hraniciach s Nemeckom, Rakúskom a Maďarskom. Tento krok sa v podstate zhodoval s prijatou francúzskou vojenskou doktrínou. Naopak, Nemci sa dlhodobo venovali vývinu motorizácie a letectva armády.
Viac Nemcov ako Slovákov
Československá armáda bola v medzivojnovom období prísne apolitickou inštitúciou. Príslušníkom ozbrojených zborov bolo v roku 1927 zákonom odňaté právo voliť a byť volený. Dôvodom takéhoto postupu bol prípad generála Rudolfa Gajdu, ktorý sa v roku 1926 údajne pokúsil zneužiť armádu na nedemokratickú akciu. Prísna apolitickosť viedla k úplnému nezáujmu vojakov o veci verejné a k závislosti od vládnucej garnitúry. Aj z tohto hľadiska treba potom vidieť (ne)aktivity vojakov po prijatí Mníchovskej dohody. Jeden z československých dôstojníkov dokonca charakterizoval súdobú generalitu ako "politického bylinožravca".
V armáde pritom slúžilo veľmi málo Slovákov -- vojakov z povolania. V roku 1934 to bolo len 2,5 percenta, menej než Nemcov. Ešte horšie to bolo s dôstojníkmi: spomedzi 139 generálov mal slovenský pôvod iba Rudolf Viest.
Na prahu vojny
Aj keď potenciál československej armády vzrastal, medzinárodná pozícia republiky sa oslabovala. Hitler totiž dokázal stupňovať tlak najmä prostredníctvom nemeckej menšiny v našom pohraničí. Reakcia Československa? Povolanie jedného ročníka záloh do činnej vojenskej služby, vyhlásenie stráženia hraníc a ďalšie opatrenia realizované v máji 1938. Napätie sa však stupňovalo, pričom v prvej polovici septembra došlo k neúspešnému puču henleinovcov.
Demisia vlády Milana Hodžu 22. septembra 1938, demonštrácie za obranu republiky, dočasná zmena medzinárodnej politickej situácie v prospech ČSR -- to všetko bolo kľúčom k všeobecnej mobilizácii. Sústreďovanie nemeckých vojsk na hraniciach totiž pokračovalo a vojna bola v týchto dňoch skutočne na dosah...
Dňa 23. septembra 1938 o 22.30 hod. bola rozhlasom vyhlásená všeobecná mobilizácia domácej brannej moci. Krátko nato boli vylepené mobilizačné vyhlášky. Za prvý mobilizačný deň bola zvolená nedeľa 25. septembra.
V krížovej paľbe záujmov
Vtedajšia koaličná aj opozičná tlač na Slovensku s vyhlásením mobilizácie, samozrejme, súhlasili. V jednom periodiku sa môžeme napríklad dočítať, že "na mobilizačnú vyhlášku sa treba dívať ako na ouvertúru, ktorá je iba úvodnou čiastkou veľkého, dramatického diela". Od 25. do 29. septembra do zbrane nastúpilo vyše milióna mužov a spolu s vojakmi prezenčnej služby ich spolu bolo až okolo 1,5 milióna. Takmer 72 percent z nich bolo Čechov a Slovákov. Zmobilizovaná armáda bola pripravená postaviť sa na odpor Nemcom a vzdorovať prípadnému útoku Maďarska. V prípade vojny bolo úlohou prezidenta republiky Dr. Edvarda Beneša zaistiť neutralitu Poľska i za cenu teritoriálnych ústupkov.
Úloha brániť Slovensko a Podkarpatskú Rus proti prípadnému útoku maďarskej, resp. poľskej armády pripadla 3. československej armáde, ktorej najprv velil generál J. Votruba a neskôr "podkarpatský lev", generál Lev Prchala. Tretia armáda mala 89 228 vojakov na čele s 3 161 dôstojníkmi. Dôstojníkov -- Slovákov bolo iba 217. Vojaci aj na Slovensku obsadili vybudované pohraničné pevnosti a očakávali ďalšie rozkazy.
Neúspešný pokus o prevrat
Po správach o začiatku konferencie v Mníchove sa u prezidenta republiky ešte 29. septembra ohlásili štyria zástupcovia zmobilizovanej armády. Boli to generáli Krejčí, Vojcechovský, Luža a Prchala. Spoločne sa snažili prezidenta presvedčiť, že do vojny treba ísť za každú cenu. Prezident s nimi nesúhlasil a generáli odchádzali v zúfalej nálade. Toto stretnutie možno hodnotiť ako pokus o vojenský prevrat, ktorý však stroskotal na spomínanom dlhodobom podriadení armáde politikom. Po prijatí Mníchovskej dohody, resp. Viedenskej arbitráže a vynútenom odchode armády z pohraničia sa začalo postupné personálne uvoľňovanie mobilizovanej armády, ktoré prebiehalo až do rozpadu Československa v marci 1939.