Ako každý rok, aj teraz sa na pôde Komisie OSN pre ľudské práva v Ženeve hovorilo o Kube, kde si tamojší komunistický režim nerobí s dodržiavaním práv svojich občanov nejakú ťažkú hlavu. Pri schvaľovaní tohtoročnej rezolúcie o Kube sa zdalo, že dôjde na tvrdé slová. Castrov režim totiž nedávno poslal do väzenia takmer 80 disidentov. Tresty boli tvrdé, mnohí z nich dostali 25 rokov, trest všetkých odsúdených spolu dosiahol astronomické číslo 1 454 rokov odňatia slobody. Okrem toho režim popravil troch páchateľov nepodareného únosu trajektu do USA. Tým sa po troch rokoch skončilo na Kube moratórium pre vynášanie hrdelných trestov.
Mäkká rezolúcia
Rezolúciu o Kube pripravili Peru, Kostarika, Uruguaj a ďalšie latinskoamerické krajiny. Vodca kubánskej opozície Elizardo Sánchez minulý týždeň vyjadril vieru, že komisia rezolúciu schváli, "pretože na Kube sú strašné podmienky, pokiaľ ide o občianske, politické, ekonomické a kultúrne práva". Štvrtkové hlasovanie Komisie OSN pre ľudské práva bolo pre kubánsku opozíciu sklamaním. Text rezolúcie je totiž oveľa miernejší, ako sa predpokladalo. O najnovšej vlne represálií, o ktorej zmienku presadzovala najmä Kostarika, sa v nej nehovorí ani slovo. Rezolúcia iba vyzýva Kubu, aby súhlasila s príchodom vyslankyne komisie OSN Christine Chanetovej. Aj to bude však pre Castrov režim problém. Kubánsky zástupca v komisii Juan Antonio Fernández označil rezolúciu sa zasahovanie do vnútorných záležitostí suverénnej krajiny a text podľa neho prešiel iba vďaka lokajom Spojených štátov. "Je to hlúpy manéver, úplne nehanebný a nemorálny. Jeho jediným cieľom bolo vytvoriť zámienku pre ospravedlnenie genocídnej blokády a politiky agresie, ktorú USA voči Kube uplatňujú už vyše 40 rokov," povedal Fernández. Predstavitelia kubánskych emigrantov v USA rezolúciu privítali, hoci nezodpovedá "úplne tomu, čo čakali".
Nekonečná revolúcia
Schválením rezolúcie sa však pre Fidela nič nemení. Kubánsky minister zahraničia Felipe Pérez Roque už vyhlásil, že Havana nebude spolupracovať s Komisiou OSN pre ľudské práva a Chanetovú na kubánske územie nevpustí.
A týmto odmietnutím sa možno celá medzinárodná diskusia o pomeroch na "ostrove slobody" skončí až do budúcoročného schvaľovania novej rezolúcie. Doteraz to tak vždy bolo. Napriek nedodržiavaniu základných ľudských práv, diktatúre a prenasledovaniu disidentov Castrov režim bez väčších problémov prežíva ďalej. Jedinou ujmou je tvrdé embargo zo strany Spojených štátov. "Lider maximo" vládne na Kube už 44 rokov a v marci bol, ako inak, znovuzvolený za prezidenta. Pre 11 miliónov Kubáncov to znamená, že všetko zostane po starom. Teda, že naďalej budú regály v obchodoch prázdne, že na štátne sviatky treba "dobrovoľne" vyjsť do ulíc a vzdávať hold "milovanému" vodcovi, že o politike sa radšej netreba s nikým baviť, skrátka, ako s vraví, "držať hubu a krok". Nedávne represálie a vysoké tresty vynesené nad disidentmi majú byť pre obyvateľov jasným varovaním. "Táto revolúcia je schopná byť taká tvrdá, ako bude nutné pre jej obranu," povedal nedávno Castro.
Najsilnejšia zbraň
Je obdivuhodné, že napriek takýmto podmienkam sa na Kube nájdu ľudia, ktorí sa rozhodli vzdorovať diktátorskému režimu vo svojej vlasti a neodišli do pohodlného exilu vo floridskom Miami. Naďalej pribúdajú podpisy pod projekt Valera, ktorý požaduje vypísanie referenda o slobode a občianskych právach na Kube a prepustenie politických väzňov. Projekt podporilo doteraz vyše 10 000 "odvážnych". "Tento režim je založený na strachu. Odvaha je teda zbraňou. Keď muži a ženy na Kube prestanú mať strach, bude to vláda, ktorá sa začne triasť," tvrdí Oswaldo Payá, jeden z iniciátorov projektu Valera.
Postoj Európy
Tento rok Európsky parlament udelil Payovi Cenu Adreja Sacharova za boj za ľudské práva. Líder kubánskej opozície počas turné po Európe a Severnej Amerike apeloval na demokratické režimy, aby neopúšťali kubánskych disidentov v ich boji. Minimálne pokiaľ ide o Európu, môžu byť jeho pocity zmiešané. Európska únia na jednej strane verbálne podporuje boj kubánskej opozície, na druhej strane však má v poslednom čase ku Castrovi akosi bližšie. V januári Európska komisia otvorila v Havane svoju styčnú kanceláriu. Proti boli iba Veľká Británia a Švédsko, ktoré poukazovali na nedemokratické pomery na ostrove. Najtvrdším zástancom otvorenia úradu bolo Španielsko, ktoré na Kube vo veľkom investuje. Kuba, povzbudená ústretovosťou EÚ, podala žiadosť o pripojenie k dohode z Cotonu o partnerstve medzi úniou a 78 krajinami Afriky, karibskej oblasti a Tichomoria (ACP). Členovia tejto skupiny profitujú z osobitných obchodných vzťahov s EÚ. Podľa dohody však musia rešpektovať ľudské práva a demokratické princípy. "Neveríme, že krajina s takou čiernou vizitkou v oblasti ľudských práv by sa mohla pridružiť k dohode z Cotonu," reagoval na to kubánsky disident Vladimiro Roca. Do akej miery však bude EÚ zásadová v otázke dodržiavania ľudských práv, je otázne. Ústretové kroky voči Castrovmu režimu nie sú pre disidentov dobrou správou. Dokedy bude Západ pardonovať Kube zločiny, kvôli ktorým ide v iných končinách sveta do vojny? pýtajú sa disidenti. "S kubánskou výnimkou treba skoncovať. Diktatúra je raz a navždy diktatúrou..." citoval nedávno francúzsky týždenník Le Nouvel Observateur kubánsku ekonómku Martu Betariz Roquovú.