|
Peter Bálint
Infinity Capital
Do menových vojen sú zapojené krajiny, ktoré majú fixovaný, resp. riadený menový kurz majú najväčšiu možnosť zapájať sa do menových vojen prostredníctvom devalvácií. Zároveň vláda a rezidenti nesmú mať príliš veľa dlho v zahraničnej mene, pretože devalvácia by ohrozovala finančnú stabilitu. Patria sem meny krajín ako je Čína, Brazília, Rusko, Južná Kórea. Meny ako USD alebo GBP sú zapojené nepriamo, prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania, ide tu však o sekundárny efekt aj keď práve spôsobuje najväčšie obavy zo strany menších krajín, ktoré sú potom vtiahnuté do kompetetívnych devalvácií mien. Momentálne je v hre hlavne Japonsko. Yen od spustenia novej vlny kvantitatívneho uvoľňovania oslabil 20%.
Eurozóna si nemôže dovoliť silné euro, ECB bude musieť konať, minimálne vyhlásením o ďalšom znížení základnej sadzby, čo je ale aj tak iba kozmetická úprava. Vzhľadom na silné protiinflačné nastavenie ľudí v ECB bude ale ECB pravdepodobne najpomalšia a v menovej vojne Eurozóna nebude v tábore víťazov.
Kamil Boros
X-Trade Brokers
Priamo alebo nepriamo manipuluje svojimi menami väčšina vláda a centrálnych bánk. Keď sa bavíme o priamych intervenciách na devízových trhoch, tak z popredných ekonomík sú najviac zapojené Čína a Švajčiarsko, ktoré podhodnocujú svoje meny tým, že od určitej úrovne uspokojujú ich centrálne banky dopyt po ich mene tlačiarňami, aby kurz ďalej nerástol. Čo sa týka nepriamych manipulácií, či už verbálnych alebo prostredníctvom agresívneho uvoľňovania, tak tam je v súčasnosti v popredí Japonsko, ktorého mena oslabila od novembra uplynulého roka voči doláru takmer 15 pct. a voči euru dokonca 20 pct. Všetko to odštartoval favorit v predčasných voľbách a neskorší víťaz Shinzo Abe, ktorý začal hovoriť o tlaku na centrálnu banku, aby spustila agresívne uvoľňovanie a zvýšila inflačný cieľ.
Umelé oslabovanie meny je len forma ekonomického prerozdeľovania. Ochudobní spotrebiteľov, ktorí budú musieť nakupovať drahšie importované prípadné domáce výrobky a obohatí exportérov a niektorých výrobcov, ktorým ubudne zahraničná konkurencia. Viac zdrojov sa tým do ekonomiky nedostane a krajina nebude pri slabšej menej bohatšia, takže je to viac politická agenda ako ekonomická. Pretože voliči viac vnímajú nominálny rast ekonomiky ako rast cien a menší výber. Výnimkou sú niektoré krajiny v eurozóne (Grécko, Španielsko, Portugalsko, Francúzsko), ktoré keby nemali euro, tak je kurz ich meny ďaleko slabší a v súčasnosti sú málo konkurencieschopné, tým by slabšie meny pomohli v dlhodobom horizonte. Nebola by to ale žiadna manipulácia, ale skôr návrat k rovnovážnemu stavu.
Čo sa týka dopadu na svetovú ekonomiku, tak určite jej to neprospeje. Každý totiž nemôže vyriešiť svoje problémy exportom a je potrebné aj aby niekto importoval. A keď sa každý, resp. väčšina, bude brániť pozícii importéra, tak to len predĺži proces návratu svetovej ekonomiky do rovnováhy, ktorá je už dlhšie narušená. Časť výrobných kapacít v svetovej ekonomike musí zaniknúť a uvoľniť miesto novým. S tým sa musia svetoví lídri zmieriť, čím neskôr to bude, tým to môže mať horšie následky.
Z popredných mien môže vyťažiť z menových vojen najviac pri súčasnom postoji centrálnej banky euro, keďže ECB sa zatiaľ odmieta do týchto menových vojen agresívnejšie zapájať. Kým sa nezmení postoj ECB k intervenciám a uvoľňovaniu, tak maximálne môžeme očakávať ako faktor ktorý by aspoň dočasne mohol oslabiť euro zníženie úrokových sadzieb. To je ale oproti tomu, čo robia ostatní, málo.
Čo sa týka ďalších mien, tak z mien, ktoré centrálne banky zatiaľ nezafixovali, týmito vojnami najviac trpí japonský jen a určite jeho pokles ešte neskončil. Na druhej strane je ale potrebné povedať, že za veľkou časťou jeho poklesu stojí očakávanie agresívnejších intervencií a uvoľňovania, ktoré sa z nášho pohľadu naplnili zatiaľ len čiastočne. Pokiaľ centrálna banka nebude v budúcnosti pritrvrdzovať ešte viac, tak sa pokles jenu môže zastaviť, prípadne obrátiť.
Nepriamo, prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania sa do týchto vojen zapája aj americký FED, čo dokumentuje negatívny trend vývoja dolára v posledných mesiacoch, ktorý z nášho pohľadu taktiež ešte nie je na konci. A očakáva sa, že po nástupe nového guvernéra Carneyho v júli začne agresívnejšie uvoľňovať aj britská centrálna banka Bank of England, čím v posledných týždňoch trpí britská libra.
Stanislav Pánis
J&T Banka
V absolútnom zmysle je do menovej vojny zapojená každá krajina, ktorej menový kurz sa neriadi len na základe dopytu a ponuky na trhu. Spadajú sem aj krajiny s centrálnou bankou robiacou neštandardné opatrenia na stabilizáciu finančného systému a podporu domácej ekonomiky, ktorých vedľajším efektom je oslabenie vlastnej meny. Ako „zbrane“ sa používajú kvantitatívne uvoľňovanie, negatívne reálne alebo aj nominálne sadzby, či „staromódna“ manipulácia cez (slovné alebo reálne) intervencie spolu so stanovovaním stropov kurzu. Podľa tejto definície sem patria prakticky všetky rozvinuté krajiny Západu vrátane Českej republiky a nezaostávajú ani rýchlo sa rozvíjajúce krajiny od Číny alebo Ruska až po Mexiko či Brazíliu.
Najviac by mohla vyťažiť mena tej krajiny, ktorej politickí predstavitelia a centrálni bankári sa odmietnu zúčastniť boja. Ak by sme zlato považovali za menu, tak potom tento drahý kov ako uchovávateľ hodnoty by mohol vyťažiť najviac z prípadného prehĺbenia vojny. Nikto mu nie je pánom a nemá ani guvernéra centrálnej banky, ktorý by spustil jeho tlačenie. Naopak, najviac na menovú vojnu doplatí mena, ktorej domáca centrálna banka bude v relatívnom vyjadrení najrýchlejšie devalvovať jej hodnotu prostredníctvom rôznych foriem tlačenia peňazí alebo najviac zasahovať do voľnej tvorby kurzu na základe dopytu a ponuky. Menové vojny však nemávajú šťastný koniec a niet v nich víťaza, len mnoho porazených. Súčet nákladov devalvácie od vyššej inflácie, zlej alokácie kapitálu cez rast nezamestnanosti či straty sporiteľov by sa pritom mohli vyrovnať škodám, ktoré napácha tradičná konvenčná vojna. Devalvácia mien pomáhal len úzkej skupine subjektov- exportérom, na úkor všetkých ostatných.
Menová vojna v absolútnom zmysle ako taká oslabuje každú menu, ktorá sa do nej zapojí. Nateraz sa zdá, že menová politika ECB nie je tak agresívna ako iných hlavných svetových centrálnych bánk. V relatívnom porovnávaní preto euro z tohto pohľadu už posilnilo. Okrem menovej vojny bude na jeho kurz však pôsobiť viacero faktorov, ktoré by ho mohli v ďalších mesiacoch oslabiť.
Boris Tomčiak
Colosseum
Do menových vojen sú zapojené prakticky všetky významné ekonomiky. Niektoré sú však pri presadzovaní záujmov agresívnejšie. Takýmito štátmi sú Japonsko a Švajčiarsko, kde sa centrálna banka i vláda slovnými, prípadne devízovými intervenciami snažia dosiahnuť oslabenie meny. Spojené štáty a Európa síce priamo neuviedli, že chcú slabšiu menu, ale ich menová politika k tomuto cieľu smeruje.
Oslabenie meny je priaznivé pre dlhodobých čistých exportérov. Tými sú napríklad Čína, Nemecko, Japonsko. Globálne menové vojny majú značne negatívny dopad na malé rozvíjajúce sa ekonomiky. Pri klesajúcej hodnote dolárov, eúr či jenov sa znižuje konkurenčná schopnosť ich výrobkov na svetových trhoch.
Silné euro nie je dobré pre eurozónu, ktorá sa nachádza v miernej recesii. ECB a európski politici si to uvedomujú, preto je veľmi pravdepodobné, že nedopustia rozsiahlejšie oslabenie spoločnej európskej meny.
|
