Jeden z vašich predchodcov v kresle prednostu, profesor Ernest Guensberger, údajne pri vítaní nových medikov zvykol poznamenať: "O psychiatroch sa hovorí, že nie sú celkom normálni. Ja to, prosím, nepopieram..." Chcete to komentovať?
Odpoviem vám jedným zo svojich obľúbených vtipov: Viete, aký je rozdiel medzi psychiatrom a pacientom na klinike? Lekár má kľúče...
Český psychiater Jan Pfeifer sa stal vlani Hrdinom roka amerického týždenníka Time za "humanizáciu" psychiatrie a za boj proti klietkovým a sieťovým posteliam na oddeleniach. Aký je váš názor na tento problém, ktorý opäť otvorila, slávna anglická spisovateľka J. K. Rowlingová...
Pri všetkej úcte, kolega Pfeifer je v českej psychiatrickej pospolitosti známy tým, že sa venuje skôr organizačným a hygienickým aktivitám (čo je tiež dôležité), ako práci s pacientom. Hlásim sa však k postoju českého prezidenta Václava Klausa, ktorý o klietkových a sieťových posteliach na psychiatrii povedal, že to je problém neriešiteľný spoza zeleného stola, nieto ešte spoza zeleného stola z Anglicka. Je to záležitosť profesionálov, ktorí musia diskutovať a rozhodnúť. Keď sa majú takéto lôžka zrušiť, potom musí spoločnosť povedať, či je schopná investovať oproti terajšiemu stavu približne päťnásobne viac finančných prostriedkov do psychiatrických oddelení a liečební. Debatoval som na túto tému s jednou psychologičkou, očividne zástankyňou odstránenia prekážok na lôžkach. Opýtal som sa jej, či má dieťa. Povedala, že nie. Opýtal som sa jej, či plánuje mať dieťa. Povedala áno. Opýtal som sa jej, v akej postieľke bude bábo spávať a hrať sa. Povedala, že v takej, aká je zvykom, teda vybavenej postranicami, aby nevypadlo a neublížilo si... A o to ide aj v prípade niektorých mentálne postihnutých a duševne chorých pacientov. Aby si neublížili, aby neublížili spolupacientom, aby neublížili päťdesiatkilogramovej sestričke, ktorá ma tridsať takýchto pacientov na starosti... Mohli by sme dokonca hovoriť o eutanázii, o "vybíjaní" gerontopsychiatrickej populácie prirodzeným spôsobom.
Takže na vašom oddelení klietkové a sieťové postele máte?
Máme a budeme ich mať.
Ako tento problém riešia vo vyspelých a bohatších krajinách ako je Slovensko?
Na Západe pripútavajú pacientov na lôžka popruhmi, čo považujem za ďaleko nehumánnejší spôsob ich ochrany pred nimi samotnými. To je mučenie. V sieťovej posteli sa môže pohybovať, vystierať si končatiny, meniť polohy, slovom, je to ďaleko fyziologickejšie. Keď je pacient pripútaný, veľmi rýchlo vznikajú preležaniny (dekubity). Starý človek na infekt z preležania, ktorý sa prakticky nedá zastaviť, veľmi rýchlo zomiera... Na študijnom pobyte v Holandsku som videl pacietov na psychiatri ležať na zemi v prázdnych celách, len s kukátkom na dverách. Vraj ošetrujúci personál sa nechce nechať prizabiť... Nuž, keď toto má byť humánne... Cely na psychiatriách sme na Slovensku zrušili ako nehumánne už azda pred päťdesiatimi rokmi.
Keď sa povie chirurgia, všetko je jasné, keď sa povie gynekológia, takisto, očné, zubné krčné, interné..., žiadny problém. Psychiatria vyvoláva úzkosť, akoby to bola hanba ležať na psychiatrii, akoby bola zahalená nejakým mysticizmom...
Je to o pocitoch, ale je to možné. Napríklad, kedysi sa démonizovali pohlavné choroby, kožné, infekčné, tuberkulóza, malomocenstvo... Za nami sú už časy "lodí bláznov", na ktorých izolovali duševne chorých a plavili sa dolu Rýnom. Dnes je v takej pozícii AIDS... Tak to bolo aj v minulosti. Psychiatria sa však za uplynulé polstoročie zmenila, pretože sa zmenili spôsoby a kvalita liečby, takže pacienti sa rýchlejšie dostávajú späť do normálneho života, do pracovného procesu. Napríklad, kedysi, keď pacient dostal depresie, liečil sa na psychiatrii dlhé mesiace, i niekoľko rokov. Dnes sa depresie nik neobáva, pretože efektívnosť liečby sa zvýšila na vyše 70 percent. Netrvá to dlhšie ako liečenie zlomenej nohy a vylieči sa ako zlomenina nohy. Podobne schizofrénia. Pacienti s touto diagnózou v minulosti na 90 percent skončili v ústave... Dnes časť schizofrenikov je schopná pracovať, alebo ponechať si určitú kvalitu života.
Ale nemusí to takto dopadnúť vždy...
Nemusí. Veď ani každá zlomenina nohy sa nemusí dobre zahojiť. Aj veľmi vznešený pacient môže zomrieť na zápal slepého čreva. V medicíne je to tak. Pozrite sa, spoločnosť sa vyvíja. Čoho všetkého sa obávala a obáva. Duševné choroby? Dnes patrí na Západe k dobrému bontónu, že popri svojom kaderníkovi, masérovi, trénerovi, advokátovi treba mať aj svojho psychiatra. To patrí k znakom vyššej spoločnosti.
Vráťme sa k psychiatri...
Obraz psychiatrie sa však podstatne zmenil. Výsledkom toho je, že klesá potreba hospitalizácie, veľkých psychiatrických ústavov. Psychiatria sa zaraďuje medzi bežné medicínske disciplíny - v nemocničnom systéme na Slovensku je integrovaná s neurológiou a ostatnými príbuznými disciplínami. Máme 37 nemocničných oddelení, ale len päť ústavov mimo centier a to je dobrý vývoj. Máme tiež lieky pôsobiace jednak profilakticky, jednak znižujú možnosť návratu nejakého depresívneho ochorenia.
Nie je vylúčené, že na imidži psychiatrie popracovala aj sovietska vládna moc, s ktorou sa chtiac-nechtiac spájala aj politická moc v satelitných krajinách bývalého východného bloku...
Zrejme máte na mysli gulagy v bývalom Sovietskom zväze, výpovede viacerých disidentov... Nevysvetľujte si to nesprávne, ale aj v tých ťažkých rokoch práve psychiatri umiestňovali vtedajšiemu režimu nepohodlné osoby na psychiatrických oddeleniach a v ústavoch. Možno to chápať aj ako akúsi relatívnu záchranu pred ťažkými podmienkami gulagov. Jednoducho mali príležitosť zachrániť si život. Myslím si, že podobné prípady sa vyskytli aj u nás. Nie je to žiadne relativizovanie, takéto príklady uvádzajú vo svojich pamätiach podaktorí disidenti, ale aj psychiatri. To však určite neznižuje vinu tých, ktorí otrasným spôsobom psychiatriu v bývalom Sovietskom zväze zneužívali. Viem, že sa uskutočnil audit aj na Slovensku, ktorý však nepotvrdil ani jeden prípad zneužívania psychiatrie. V Česku sa čosi našlo.
Nemôžem nespomenúť pamätný list psychiatrov, publikovaný v dennej tlači, ktorý pojednával o duševnom zdraví vtedajšieho premiéra. Nebol to zásah psychiatrie do politiky? Vy ste ten list tuším tiež podpísali...
Podpísal. A mali sme pocit akejsi rozdvojenosti, ale mali sme aj silný pocit, že Slovensko nesmeruje správnym smerom, že treba prerušiť kontinuitu vtedajšej politickej moci. V nasledujúcich voľbách sa ukázalo, že podobný názor mala nadpolovičná väčšina občanov-voličov a nastúpila nová garnitúra. Napriek viacerým ponukám som odmietal vstúpiť do politiky, pretože som presvedčený, že medicína s politikou sa miešať nemajú.
Akému duševnému zdraviu sa podľa vás teší dnešná vládnuca politická garnitúra?
(Smiech). Netuším. Nevyšetroval som nikoho z nich.
Zimné mesiace, krátke dni, noci dlhé, slnka a svetla je málo... Ideálne podmienky pre depresie. Aké duševné zdravie majú dnes občania Slovenska?
V roku 1996 bolo na Slovensku 165 tisíc prvých vyšetrení v psychiatrických ambulanciách, v roku 2000 ich bolo už takmer 214 tisíc v päťročnom intervale. Tento trend pokračuje.
Ako vnímate reformu zdravotníctva?
Myslím si, že to vedie k tomu, že niektorým, sociálne slabším vrstvám sa nedostane primeranej zdravotnej starostlivosti. Pritom nesmieme zabudnúť, že časť z nich sa postupne môže dostať mimo akúkoľvek lekársku starostlivosť, čo však neznamená, že títo ľudia nemôžu byť chorí. Napríklad v USA je to zhruba štvrtina obyvateľov, ktorá sa pre rôzne príčiny dostala mimo zdravotnej starostlivosti. Psychiatria na Slovensku je v dobrej situácii. Máme dostatok ambulantných psychiatrov, pokryté je celé územie, každý okres. Dostatok je aj lôžkových oddelení. Chýbajú však zariadenia pre drogovo závislých a pre pacientov s niektorými špecifickými psychiatrickými diagnózami. Zaujímavé je, že nemáme dostatok detských psychiatrov a rovnako tak aj gerontopsychiatrov. Chýbajú však aj ambulancie i lôžka. Keď však má byť reforma len o ekonomizovaní zdravotníctva, nebude to dobré. Napríklad, keď sa nemocnica dostane do problémov, určite nezruší chirurgiu alebo gynekológiu, ale hádajte aké oddelenie...? Správne. Psychiatrickí pacienti sa ekonomickým tlakom nedokážu ubrániť.
Žiaľ, hitom sú onkológia a kardiológia, hoci všade na svete sa duševné ochorenia dostali na druhé miesto, čo sa týka morbidity obyvateľstva. Spoločnosť, ktorá nedokáže primeraným spôsobom riešiť psychiatrické problémy obyvateľsva, dostane sa do ekonomických problémov. Podľa Svetovej banky a Svetovej zdravotníckej organizáie medzi desiatimi najvážnejšími ochoreniami sú dnes už štyri psychiatrické! O desať rokov budú vážnejším problémom ako kardiovaskulárne ochorenia.
Mali ste možnosť vyjadriť sa k reforme pred jej prijatím?
Nie. Ani neviem, či by som to urobil ináč. Nie som totiž zdravotnícky politik. Jedno však viem. Dával by som si veľký pozor na neuvážené zásahy, ktoré by napríklad mohli zredukovať prístup k psychiatrickej starostlivosti. Dnes to vyzerá tak, že dostupnosť sa výrazne zhorší, čo bude mať svoje následky.