Narodili ste sa v Trenčíne, študovali v Bratislave, pracovať ste začali v Piešťanoch a dvadsaťpäť rokov ste už v Olomouci. Tento oblúk by chcel trochu svetla...
Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale už ako študent som chcel byť detským lekárom. Po promócii (1976), pripúšťam, ako naivný mladík, chcel som pôsobiť na pracovisku nejakého výborného pediatra. Meno primár Kornel Chmelo som dovtedy nepočul, ale viedol detské oddelenie v piešťanskej nemocnici. Istá dôležitá persóna sa ma pýtala, či mám miesto, či nechcem ostať v Bratislave. Ja som povedal, že už som si vybral, že chcem pracovať s primárom Chmelom. A bolo zle. Postupne som sa podozvedal, že tento znamenitý odborník mal ustavičné problémy pre svoje katolícke náboženské
vnímanie sveta. Veľa nocí sme predebatovali, hľadali zákonitosti vzniku a pôsobenia kresťanstva. Od neho som sa priučil vzťahu lekára s dieťaťom, s rodičom. Od neho som videl, ako možno citlivo odmietať akékoľvek všimné a keď už tá čokoláda zostala na stole, tak ju rozbalil, polámal na kúsky
a ponúkal najmä nám mladším. Naučil nás robiť si biochemické testy, hodnotiť krvný obraz, priviedol ma k veľmi kvalitnej lekárskej vede a výskumu v spolupráci s Výskumným ústavom reumatických chorob, k štúdiu a práci s odbornou literatúrou. Slovom, dostalo sa mi veľmi dobrej praktickej starej školy, poctivej medicíny. Bol nesmierne vzdelaný, ovládal štyri svetové jazyky a maximálne oddaný svojmu lekárskemu poslaniu, navyše čestný a priamočiary. Cez vojnu vošiel okamžite po bomardovaní do zákopu po ťažko raneného vojaka a prišiel o časť svoje noh...
Zostáva vám 85% na dočítanie.