Aj keď ste nedávno dovŕšili šesťdesiatku, ešte stále hráte a nemusíte až tak naplno zažívať existenčné strasti slovenských dôchodcov. Ale predsa, aké sú starosti Stana Dančiaka?
U hercov to vždy bolo trochu iné než v iných zamestnaniach. Kým slúži pamäť, sluch a zrak. Tak, ako majú problémy všetci v tomto veku, mám ich aj ja. Preč sú časy, keď som v rozhlase robil tri -- štyri relácie. Ak dnes robím v rozhlase, kolegovia sa ma pýtajú, ktorý režisér ma obsadil. Existenčné možnosti a schopnosti sa ma týkajú ako kohokoľvek iného. Ani herci nič nedostávajú zadarmo. Okrem toho moja manželka je už na dôchodku a jedno z troch našich detí ešte nestojí na vlastných nohách. Prežívam teda to isté, čo každý občan.
Ako divadelný herec ste stvárnili viaceré pozoruhodné postavy aj vo filme, v televízii a rozhlase. Máte možnosť porovnávať možnosti v kultúre kedysi a dnes...
Reforma v rámci divadla (aj v rámci zvyšovania platov) dostala riadnu po papuli. Tak, ako pri každej spoločenskej zmene dostáva prvá po papuli nadstavba, pretože sa považuje za najmenej potrebnú. Neviem dokedy a považujem to za hlúposť. Našťastie v divadle ešte hráme, diváci na predstavenia chodia a máme vypredané. Ak však chceme prežiť toto obdobie marazmu v kultúre, aj my musíme hľadať rôzne iné možnosti, a tie sú zatiaľ pre nás len divadelné. Externe teraz napríklad účinkujem v Divadle West, ktoré ma vypláca za jednotlivé predstavenia. Ale robím aspoň niečo. Ako viete, peňazí je málo, v slovenskom filme a v Slovenskej televízii sa nakrúca minimálne, a tak nemáme zdroje ani na to, čo sme už v Slovenskej televízii rozrobili. Neviem, ako sa to všetko skončí, ale vravím, že kým je ešte o nás záujem, je ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.