Tibetský výraz pre slovo mandala je "kilkor", čo v preklade znamená stred alebo centrum kruhu s vonkajšími stenami a ich okolím. Mandala je symbolickým útvarom budhistov, magickým kruhom, obrazcom utvoreným zo vzácnych drahokamov, kvetov či zafarbenej ryže, z farebných kamienkov alebo z rôznofarebného piesku. Ten sa tradične vyrába z rozdrvených vzácnych kameňov a považuje sa za najlepší a najpôsobivejší materiál, pomocou ktorého sa docielia prekrásne detaily. Umenie spojené s tvorbou mandaly poukazuje na symboly, ktoré sú v jej okrúhlej "stavbe" znázornené. Zachytáva obrazy početných démonov a bohov, ktorí od nepamäti trápia a povznášajú ľudstvo. Mandala tiež oddávna slúži ako proces sebavyjadrenia na ceste osobného napredovania a duševnej transformácie.
Umenie pieskovej mandaly, pri svojich uzdravovacích rítoch, využívajú napríklad aj príslušníci kmeňa Navajo. Zas iní domorodí obyvatelia sa pomocou tohto "magického kolesa", ako formy mandaly, spájajú so zemskou energiou a s múdrosťou prírody.
Tam, kde dýchajú Himaláje
Spoznať samého seba znamená aj schopnosť reflektovať, ale aj chcieť vnímať to iné a odlišné, to, čo nie je súčasťou našej kultúry, čo nie je našou tradíciou, obyčajom či naším každodenným rituálom. Celá rôznorodosť a pestrofarebnosť sveta všade vôkol nás nám poskytuje skvelú možnosť stať sa citlivými k iným kultúram, k inému náboženstvu, k novým myšlienkam. Veď práve prostredníctvom toho iného a nám tak vzdialeného si vlastne uvedomíme, kto v skutočnosti sme. Presuňme sa preto do najvyššieho pohoria sveta, do Himalájí, kde na úpätí leží krajina hlbokej spirituality a fascinujúcej kultúry -- Tibet alebo výrazné skĺbenie náboženstva a kultúry, ktoré sú oddávna studnicou a prameňom, z ktorých tibetský ľud čerpá svoju silu. Okrem pôvodného náboženstva Bon sa v Tibete rozvinul aj celkom zvláštny druh budhizmu, ktorý práve v čase čínskeho obsadenia zohrával veľmi dôležitú úlohu v životoch Tibeťanov. Jeho Svätosť XIV. dalajláma, Tenzin Gyatso (1935), šíriteľ súcitu, lásky a porozumenia medzi ľuďmi celého sveta, je duchovným a politickým vodcom Tibeťanov, ktorému v roku 1989 bola udelená Nobelova cena za mier a ktorý pred dvoma rokmi navštívil aj Slovensko. Pri tejto príležitosti bola štyrmi mníchmi z kláštora Namgyal za desať dní vytvorená piesková Kálačakra mandala, ktorá je akýmsi vrcholom budhistického učenia a významným príspevkom mieru na našej planéte. Stačí len pohľad na mandalu a človek pocíti mier na mnohých úrovniach. Podľa dalajlámu vytvárajú božstvá Kálačakry priaznivú atmosféru, ktorá zmierňuje napätie a násilie na zemi. "Je to cesta, ako zasiať dobré semienka v mysli pozorujúceho. Človek sa nemusí zúčastniť na ceremónii Kálačakry, aby prijal jej úžitok," hovorí dalajláma.
Symbol
Každá mandala má svoje centrum, svoj centrálny bod či akési stredisko vo svojom vnútri, od ktorého sa odvíja jej symetrická kresba -- to predznamenáva, že tak isto aj každý z nás má svoj bod, s ktorým je všetko vo vzájomnom vzťahu a spojení. Tento bod všetko usporadúva a riadi, je sám sebe zdrojom energie a sily. No v skutočnosti akýkoľvek človeku známy duchovný a náboženský systém rozpráva o existencii takéhoto vnútorného centra. Starí Gréci ho pomenovali "vnútorný démon", Rimania hľadali "vnútorného génia", ktorého obdivovali a uctievali, kresťanské náboženstvo rozpráva o duši a o prítomnosti Krista v nej, v psychológii zas hovoríme o "vyššom ja".
Každá mandala je vlastne "svätým sídlom" -- príbytkom jednotlivých božstiev, ktoré reprezentujú a stelesňujú ušľachtilé kvality, počnúc súcitom, cez vyššie vedomie, až po blaženosť. Mandaly sa v tibetskej budhistickej tradícii vytvárajú najmä pre rituály zasvätenia, pri ktorých vysokopostavený učiteľ zasvätí žiaka do tantrických meditačných obradov. Aj božstvo, ktoré sídli v centre mandaly, ale aj samotná mandala sú považované za čistý prejav Budhovej osvietenej mysle. Božstvo symbolicky udeľuje zasvätenie, mandala je zas miesto, kde sa ceremónia vykonáva. Počas zasväcujúcej ceremónie sa potom, cez dynamický proces vizualizácie a kontemplácie mandaly, vyživujú zrnká osvietenia v mysli každej bytosti. Podstatou tejto ceremónie je prechod z rušivých emócií k prospešnej a blahodarnej intuícii a múdrosti, v praxi sa vykonáva na prosbu a želanie individuálnej skupiny ľudí, pričom jej podstatou je altruistická motivácia jej tvorcu.
Kálačakra mandala
Podľa budhistickej tradície, cieľ, zmysel a techniky zahrnuté v duchovnom umení pieskovej mandaly, učil Šakyamuni -- historický Budha, ktorý žil v šiestom storočí pred Kristom v Indii. V priebehu storočí sa jeho učenie Kálačakry odovzdávalo v neprerušenom slede -- z učiteľa na žiaka. V jedenástom storočí sa Kálačakra dostala z Indie do Tibetu a v osemnástom storočí ju VII. dalajláma predstavil kláštoru Namgyal. Tento nepretržitý sled siaha až k súčasnému XIV. dalajlámovi.
Kálačakra mandala (čo v preklade znamená kruh času) predstavuje 722 božstiev, ktoré symbolizujú rôzne prejavy aspektov vedomia a reality, ako aj všetky časti prapôvodnej múdrosti jej božstiev. Porozumenie a interpretácia symbolov v Kálačakre zahrnutých by bolo ako čítanie jej textov, ktoré obsahujú veľký rozsah učení -- od kozmológie k epistemiológii (t. j. časť filozofie skúmajúca proces poznania, jeho podstatu, tiež vzťah poznania a skutočnosti, ale aj možnosť a pravdivosť poznania) a k psychológii. Kálačakra tantra (t. j. učenie o božstvách a náboženských rituáloch) poukazuje na tri stupne -- vonkajší, vnútorný a alternatívny. Vonkajší sa dotýka zákonov času a priestoru nášho fyzického sveta, a preto pracuje s astronómiou, astrológiou a matematikou. Vnútorný sa dotýka rôznych častí a štruktúry ľudského tela, no taktiež i jeho energetického systému. Učenie, cesta a význam aktuálneho božstva mandaly, ktoré spočíva v strede mandaly, sa potom vzťahujú k alternatívnemu stupňu.
Vnútorné členenie
Priestor Kálačakra mandaly rozdeľujú štyri štvorce, pričom každý z nich má svoje steny, brány a svoje centrá. Ich farby vyjadrujú špecifickú podobu štyroch živlov a duševných habitov. Čierna farba sa spája s východom a so vzduchom. Juh predstavuje červenú farbu a spája sa s ohňom. Západ sa zas spája so žltou farbou a s elementom zeme a napokon sever je v spojení s bielou farbou a s elementom vody. Tento štvorcový palác so 722 božstvami je umiestnený na prvom koncentrickom kruhu, ktorý reprezentuje zem. Ostatné kruhy zas reprezentujú vodu, oheň, vzduch, priestor a vedomie rozšírené až za samotné steny paláca. Vonkajšie kruhy znázorňujúce kozmos sú potom zdrojom a prameňom tibetskej astrológie. Desať nahnevaných božstiev, spočívajúcich v jednom z vonkajších sústredných kruhov mandaly, zas slúži ako ochrana.
Piesková mandala Kálačakra je zasvätená mieru, ako aj fyzickej rovnováhe jednotlivca a celého sveta. Aj keď by sa, na základe uverejnených fotografií (fotografie) mohlo zdať, že je jej povrch plochý, nie je to tak, v skutočnosti je trojrozmerná -- je to akési päťpodlažné "božské sídlo", kde v jeho strede spočíva božstvo, ktoré je manifestáciou stavu osvietenia.
Pominuteľnosť
Po vytvorení základov mandaly (tzv. te-pu) sa vypočítajú a s použitím pravouhlého pravítka, kompasu a pera s bielym tušom nakreslia architektonické čiary. Mandala je potom akýmsi podkladovým geometrickým vzorom plánu posvätného príbytku -- sídla. Obsahuje podklad, štyri vstupy, stenu a ďalšie architektonické prvky. Farebný piesok sa potom na mandalu nanáša pomocou železného predmetu, ktorý má tvar dlhej a úzkej rúrky (akoby malý lievik), po ktorej sa rýchlymi pohybmi prechádza s ďalšou, podobnou "trúbkou", čím sa piesok jemne sype na predkreslené čiary. Mnísi začínajú pracovať vždy od stredu smerom von.
Keďže sa mandala zhotovuje v duchu pominuteľnosti, bude preto aj rituálne zničená, pričom sa jej požehnaný piesok vhodí do rieky, kde bude obetovaný pre úžitok vodného sveta a okolitej prírody.